Petrohrad 2019

Deň 3 – kanál Saimaa a Vyborg

4.4.2019

Dnes sa konečne budíme v normálnom čase až o 7:30. Dáme sa dokopy a cez ulicu skočíme na raňajky do kaviarne. Ovsená kaša s banánom a čierna káva. Deň sa môže začať. Plní síl sa presúvame k metru Sadovaya (Садовая) a eskalátorom sa nechávame odviesť 71 metrov pod zem.

Vystupujeme o 5 zastávok ne skôr na stanici Staraya Derevnya (Старая Деревня), ktorá len nedávno oslávila 20. výročie svojho otvorenia. Na neďalekej pumpe nás už v aute čaká pán Jurij. Dnes máme totiž na pláne vypadnúť z veľkomesta a celodenný výlet do okolia Vyborgu spolu s našou ruskou známou Naďou, ktorá to celé zorganizovala. Do Opela Meriva nastupujeme presne o 10:00 a onedlho už uháňame popod Lakhta Center (Лахта-центр). Tá je v súčasnosti so svojimi 462 metrami najvyššiou budovu v Rusku a vlastne celej Európe.

Naďu naberáme v Sestroretsku, 40 tisícovom mestečku v Kurortnom rajóne. V kompletnej zostave tak môžeme konečne vyraziť.

Hned ako sa dostaneme na hlavnú cestu smerom an Helsinki ma opäť berie na spánok, z ktorého ma vytrhne až návšteva pumpy na pravé poludie, kde si doprajem obed v podobe hot dogu. Vyborg už máme na dosah, ale prvou zastávkou bude kanál Saimaa (Saimaan kanava / Сайменский канал). Jedná sa o lodný kanál s celkovou dĺžkou takmer 43 kilometrov, ktorý spája fínske mesto Lappeenranta s Vyborgom a tým pádom s Fínskym zálivom. Vybudovali ho medzi rokmi 1845 až 1856 a keďže o 100 rokov však už kapacitne, resp. rozmerovo nestačil, bol rozšírený. Niektoré pôvodné úseky s plavebnými komorami a pôvodnými drevenými bránami tak boli zanechané napospas osudu a dodnes pustnú. A práve tam mierime.

Aby sme sa však ku kanálu dostali musíme ešte prejsť pasovou kontrolou. Kanál má totiž zváštny štatút. Od roku 1963 ho Sovietsky zväz prenajal na 50 rokov fínom. Tí vtedy hneď začali so spomínaným rozširovaním, ktoré mali hotové o 5 rokov neskôr. Súčasný stav je teda taký, že tu platí ruské právo s niekoľkými výnimkami týkajúcimi sa námorných pravidiel a zamestnávania zamestnancov kanálov, ktoré spadajú pod fínsku jurisdikciu. Existujú aj osobitné pravidlá týkajúce sa plavidiel, ktoré cestujú do Fínska. Ruské víza sa nevyžadujú, ak sa kanálom iba prechádza, ale kontroluje sa pas. A rovnako sa kontroluje pas, ak sa z ruskej časti chcete ku kanálu priblížiť. Teda s tou výnimkou, že rusi žijúci mimo Vyborgu potrebujú schengenské víza aj keď zostávaju stále na ruskom území. Jurij tieto výlety obvykle robí na svojom motorovom člne, ale keďže je iba začiatok apríla a voda je stále zamrznutá, tak sa musíme uspokojiť s autom. To so sebou prináša druhú nevýhodu – všade je sneh. A kvôli jednému dňu z piatich sem nebudeme kupovať a trepať gumáky.

A tak to aj dopadne. Po prehliadke a brodení sa v snehu miestami nad kolená na konci doslova žmýkam vodu z ponožiek. Od kanála sa presúvame do samotného centra Vyborgu. Turbulentná história mesta, kedy niekoľkokrát patrilo pod iný štát je na jeho vzhľade poznať. Mne však do oka padne lacný obchod s oblečením, kde sa mi úspešne podarí kúpiť suché ponožky. Akčná teta dá hneď zľavu na druhý pár, tak jej ešte spravím radosť a rovno kúpim aj dve magnetky, nech sme vybavení. Dominantou mesta je stredoveký zámok vybudovaný švédmi na malom ostrove, kam vedú naše ďalšie kroky. Z veže je pekný výhľad na staré mesto, ale teta pri pokladni nám nedopraje a odbije nás všemohúcou formulkou, že veža je dnes z technických príčin zatvorená. Nedá sa nič robiť, vraciame sa tak do mesta a v jednom z obchodov nakúpime lokálne hipsterské medové pivá Medovarus.

O pár minút neskôr neskôr to Jurij odparkuje pred schátralou budovou bývaleho sanatória a lesom sa dostávame k ruine niekdajšieho vodojemu. Odpadky v jeho okolí ukazujú, že to bude celkom obľúbené miesto trávenia času aj mentálne slabších jedincov. Úzkym točitým schodiskom sa vyštveráme hore a pred nami sa otvorí parádny výhľad na mesto. Jediným negatívom je zlá pozícia slnka, ktoré nám svieti rovno do očí. Naďa z ruksaku vyberie chleby, zeleninu, klobásy a syr a piknik sa môže začať. K tomu ešte pivečko a život je hneď o niečo krajší.

Výlet sa pomaly chýli ku koncu, z veže máme Vyborg po ceste, tak sa tu ešte na chvíľu zastavíme pozrieť si miestnu knižnicu (Viipurin kirjasto / Библиотека Алвара Аалто). Tá bola vybudovaná fínmi počas obdobia, kedy im mesto patrilo, čo vysvetľuje, prečo sem absolútne nezapadá. Stále moderná funkcionalistická budova z prelomu 20tych a 30tych rokov 20. storočia bola navrhnutá architektom Alvarom Aaltom a mala veľký vplyv na neskorší vývin architektúry ďalších knižníc v západnej Európe. Do reality nás ale hneď vráti personál v podaní ruských dôchodkýň, ktoré hneď pindajú, že sa tu nemáme pohybovať v bundách.

Smerom k autu si to strihneme cez hlavné námestie, ktoré nesie originálne meno Červené námestie (Красная площадь) a dohliada naň socha Lenina. Aby bolo jasné v akej krajine sme. Potrebujeme ešte vyplatiť Juriho ale mám len 5000 rubľovú bankovku, ktorú by som rád rozmenil. Naďa to skúša v jednom obchode za druhým, ale úspech nula. Najväčší fail je, keď jej to nechcú rozmeniť ani v banke, ktorej bankomat nám ju pred pár desiatkami minút vydal. Teda ono by to šlo, ale potrebuje k tomu svoj doklad totožnosti, ktorý je v aute. A my, inostranci alebo zápandí agenti (záleží od uhla pohľadu), ktorí prišli rozvracať režim s bankovkou s vysokou nominálnou hodnotou si môžeme naše schengenské pasy akurát tak strčiť za klobúk.

Nakoniec to vyrieši sám Jurij, ktorý má vydať. Svet je opäť v rovnováhe. Nasleduje už len cesta späť do mesta. Naďu vyhadzujeme v Sestroretsku a nás Juri hodí až na metro, kde nás dostihne romantický západ slnka.

V centre sa dostávame na povrch už takmer úplne za tmy. V noci sa chceme ísť pozrieť na dvíhanie mostov, tak je čas ísť si trochu oddýchnuť a “pripraviť sa” na izbu. Cestou sa zastavíme v malých potravinách, kde ma zaujme koňak Trofejnyj, treba aj niečo nové otestovať. K tomu ešte kolu a Aljonku a zdravé kombo na večer by sme mali.

Akurát ten koňak je mierne sklamanie. O takmer troch hodinách leňošenia sa o polnoci vyberáme do ulíc. V Rusku je predaj alkoholu po desiatej večer zakázaný, ale keďže by sa nám ešte jeden koňačik zišiel a ľudský faktor občas zlyhá ani tento problém nie je neprekonateľný. Stačí len natrafiť na ochotnú predavačku, ktorá najprv zrakom preskenuje predajňu a potencionálnu hrozbu, platiť v hotovosti a fľašku hneď skryť. Mission accomplished hneď v prvom obchode. V Pitere treba piť.

Po Gorochovajej (Гороховая улица) sa dostávame pred nasvietený Chrám Sv. Izáka popod ktorý sa preháňaju devušky na koňoch ponúkajúce jazdy turistom. Tí odmietnu a kôň sa vyserie rovno do stredu chodníka a spokojne odcvála. Má názor.

To už sme pomaly na nábreží, kde otvoríme koňačik aby nám zbehol čas. Na rozdiel od našej minulej návštevy, kedy to tu bolo obsypané turistami nás tu je teraz tak možno 15.

Krátko po pol druhej sa konečne dočkáme a most postavený francúzskou firmou Société de Construction des Batignolles sa začne otvárať. Spokojní sa vraciame na hotel a o druhej konečne zaľahneme.