Helsinki 2017

Deň 3 – Helsinki

10.12.2017

Ráno sa nejak neviem vykopať z izby a podarí sa mi to až pred jedenástou. Ruksak tu nie je komu nechať, tak s ním budem pekne chodiť celý deň. Takto v nedeľu doobeda sú ulice ľudoprázdne a väčšina prevádzok pozatváraná. Na raňajky ma zachráni starý dobrý McDonald’s oproti Kamppi Center, kde mi obsluha nanúti ešte aj ľadovú kávu zdarma.

Pri káve mi napadne, že by som sa vlastne mohol aj pozrieť na časy odchodu trajektu na Suomenlinnu. Rýchla kontrola a vidím, že jeden odchádza o 20 minút a ďalší potom až o hodinu. Tak sa hneď rezkým krokom vydám do prístavu, kde prichádzam asi 4 minúty pred odchodom. Ešte treba kúpiť lístok. To by samozrejme nebol problém, keby pred oboma automatmi nebola niekoľkometrová rada, ktorú brzdia nechápavé čínske turistky, pre ktoré je evidentne dva krát stlačiť tlačidlo a vložiť bankovku niečo podobné ako pre mňa získať titul z jadrovej fyziky. Našťastie to nejakou zhodou náhod zvládnu a ja si doslova v poslednej minúte stihnem kúpiť lístok a nalodiť sa. Celú túto 15 minútovú plavbu strávim na otvorenej palube, aj keď tu solídne fúka.

Loď nás vyklopí na severnej strane druhého najväčšieho ostrova, kde chvíľu počkám, kým sa všetci rozpŕchnu. Suomenlinna je bývalá námorná obranná pevnosť a rozkladá sa celkovo na ôsmich dodnes obývaných ostrovoch. Má súčasne aj štatút predmestia Helsínk. Z ôsmich ostrovov je päť spojených niekoľkými mostami. Žije tu približne 850 obyvateľov a od roku 1991 je komplex zaradený do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Ja sa vyberiem najprv smerom ku kostolu, odkiaľ prázdnymi cestami prejdem ponad most na najväčší ostrov Susisaari.

Tu po pár metroch prichádzam k ponorke Vesikko, ktorá dnes slúži ako múzeum. Radosť mi ihneď pokazí, to že je v zimných mesiacoch zatvorená. Poobzerám sa teda aspoň zvonku a pokračujem ďalej. O pár minút neskôr už prichádzam na vyhliadku, kde mi aj zajac prebehne popod nohy. Okrem pekného výhľadu sa tu nachádzajú aj dva ruské 152mm kanóny, ktorých hlavne slúžia niektorým ako odpadkové koše.

Pokračujem v pešej prehliadke, ktorá ma nakoniec dovedie až do suchých dokov, kde odpočíva niekoľko lodí. Až ako ich opúšťam všimnem si tabuľu so zákazom vstupu. Našťastie v mojom smere absentovala.

Na ďalšie ostrovy sa mi už ísť nechce, viacmenej by ma čakalo to isté. Pri prístave teda zamierim do potravín a na zvyšné minúty do odchodu trajektu si zadelím malé pivko na lavičke. Aj slnko na pár minút vyjde.

Loďkou sa vraciam do mesta a prejdem sa na námestie Senaatintori, kde si ešte naposledy vybehnem ku katedrále. Ulicami sa pomaly presúvam smerom k vlakovej stanici, pokým v jednej z bočných nenatrafím na kebabáreň, kde sa usadím na obed.

Po výdatnom jedle sa odkotúľam na stanicu, zakúpim lístok a strategicky počkám na ďalší vlak, ktorý nejde z toho posledného najvzdialenejšieho nástupištia. O 40 minút neskôr už prechádzam kontrolou, kde asi vyberajú pracovníčky z radov súťažiacich Miss Suomi a zvyšný čas zabíjam v duty free. To je podobne tragické ako to pražské.

Odlet tentokrát načas, ale v Budapešti nenechávam nič na náhodu a už počas nákupu večere v Spare cez Taxify privolávam Istvána s Priusom, ktorý ma za jedného Széchenyiho vezie na Népliget. Tu na socku na lavičke večeriam pečivo a pomarančový džús a o deviatej už premiérovo poloprázdnym Flixbusom smer Bratislava.