Lotyšsko 2020

Deň 3 – Dundaga, Mazirbe, Kolka, Irbene & Ventspils

14.2.2020

Samozrejme to by som nebol ja, keby som na niečo nezabudol. Nadránom ma po pivečkách trápia extrémne suchoty, večer som totiž nevypil ani kvapku vody. Čo je ale horšie, ja som tú vodu nechal v aute. Keď dospejem do momentu, že už to naozaj nevykrývam, oblečiem sa a vybehnem do mrazivej noci. Pocitovo sú asi tri ráno, preto ma veľmi nemilo prekvapí, keď po príchode na izbu vidím na displeji mobilu 6:14. Pôvodný budík zo siedmej tak rovno presúvam na ôsmu, čo mi ale tiež nepômože. Plytký spánok robí svoje a 7:51 fotím z okna brieždenie.

Reálne sa z postele vykopem o pol deviatej, kedy je už ako tak svetlo. Pohľad z okna sa za pol hodinu rapídne zmenil. Ružovofialovú oblohu vystriedala hmla a slnko nikde.

Kým vypijem kávu zjem raňajkové pečivo z obchodu, pobalím sa a urobím zo seba človeka schopného fungovať ďalší deň, prejde hodina. Teta na recepcii absentuje, tak jej len položím kľúč na stôl a ruksak umiestnim do kufra vymrazenej Fabie. Na zámku sa ešte kúri drevom o čom svedčia zásoby na dvore. Asi vyzerám ako trtko čo vidí narezané stromy prvýkrát, lebo pri ich fotení sa na mne chlapi čo ich pília pekne uchechtávajú, ale veď nech.

Samotný zámok sa po prvýkrát spomína v písomnostiach v roku 1318 a odvtedy bol mnohokrát prestavaný a 2 krát vypálený. Podľa legendy sa tu dodnes zjavuje duch “zelenej panny”. Túto prezývku však nedostala preto, lebo by obľubovala bio stravu ale z lásky k noseniu zelených odevov. Videla čo nemala a tak bola pochovaná v hradných múroch. Mne sa bohužial v noci zjavovala akurát tak dvojlitrová PET fľaša. Prejdem cez most a tu sa začína zámocký park rozkladajúci sa na takmer 22 hektároch. Je tu vybudované pódium s výhľadom na zámok, kde sa v lete konajú rôzne akcie, ale ďalej už je to o niečo divokejšie. Plno stromov obrastených machom a hmla pôsobia hypnotizujúco natoľko, že sa šmyknem a padne mi foťák do blata.

Najbližších 15 minút tak strávim horlivým spotrebovávaním všetkých vreckoviek na čistenie a ďakovanie každému na nebesiach že sa nič nezlomilo, nepokazilo a foťák padol na zem tou najmenej náchylnou hranou. Prechádzku parkom zakončím pri budove regionálneho zákazníckeho centra lotyšských štátnych lesov. Byť ešte o niečo väčšia hmla tak to tu vyzerá ako sídlo z bondovky. Po pár minútach už kráčam dedinou, kde míňam ospalé rodinné domy. To onedlho vystrieda hluk a krik vychádzajúci z miestnej základnej školy. Toto su chvíle, keď si uvedomím, ako som rád, že už nemusím chodiť do školy. Ale hneď nato si uvedomím, že musím chodiť do práce. A to aj v lete. Hneď je po radosti.

Vedľa školy, ktorá tiež fičí na drevo sa nachádzajú podarunky z čias sovietskeho zväzu – zopár nízkopodlažných panelákov, ktoré ale aj tak vyzerajú minimálne o tri levely vyššie ako povestné chruščovky. Okruh dedinou uzatváram pri najvyššej lokálnej stavbe, ktorou je logicky kostol.

Z nádvoria beriem auto a vyrážam vstříc dnešnému programu. Po necelej pol hodine jazdy prichádzam do pididediny Mazirbe so 134 obyvateľmi. Tá sama o sebe nie je extra zaujímavá. Rovnakých dediniek ležiacich takmer na pobreži sú v Lotyšsku desiatky. Táto však má niečo, čo tie ostatné nie a tým je “cintorín člnov”. Auto nechávam pred potravinami a peši sa vyberám smerom k moru.

Kúsok od pláže je odbočka do lesa a po nejakých 200 metroch prichádzam na miesto, kvôli ktorému som sem prišiel. V 60. rokoch Sovietsky zväz v tejto oblasti zakázal individuálny rybolov, veď čo keby sa rybári na svojich motorových člnoch rozhodli opustiť túto rajskú krajinu na dekadentný západ. A tak tu medzi stromami odvtedy odpočívajú opustené rybárske člny, ktoré pomaly ale iste pohlcuje les.

Z lesíka sa prejdem na pláž, kde som už tradične sám. Zvečním si fotogenický čln a vraciam sa k autu.

22 kilometrov odtiaľto sa nachádza Kolka. Aj keď som ju pôvodne nemal v pláne, bolo by škoda vynechať takého zaujímavé miesto. Ešte pred samotnou Kolkou to ale na kruháči zoberiem tretím výjazdom a po krátkej jazde lesom to odstavím na ľudoprázdnom parkovisku.

To tu bolo vybudované evidentne len kvôli drevenej vyhliadke. Problémom je, že keď na tú vyhliadku vyjdem, tak sa nič nestane. Vidím rovnaké more a vrcholky stromov, ale pridaná hodnota žiadna.

Sklamane sa presúvam na pláž s tým, že teda odtiaľto to zoberiem peši na Kolku a naspäť. Matematika krátkych zimných dní ma však hneď vráti do reality. Už neplánovaná Kolka sama o seba ma oberie o približne dve hodiny času, čím sa môžem de facto rozlúčiť so “zajížďkou” do Liepaje a obrať sa o ďalší čas prechádzkou po pláži, na ktorej nič nové neuvidím, neprichádza do úvahy.

Hanebne sa teda toho trištvrte kilometra presuniem autom na parkovisko pri Kolke, kde si naopak vo februári bez hanby vypýtajú 1,50€ za hodinu parkovania. Na prázdnom parkovisku. Kde som jediný návštevník. Ale tak z niečoho treba tetu zaplatiť, že hej. Mys Kolka, alebo po domácom Kolkasrags je miestom kde sa Baltské more stretáva s Rižským zálivom. Na mape to ale vyzerá zaujímavejšie ako v skutočnosti, reálne tu je malý cíp pieskovej pláže s nanosenými kameňmi a zápachom rozkladajúcich sa rýb. Ale počasie je pekné a nikto tu nie je, takže v konečnom súčte toto miesto vo mne necháva pozitívne dojmy a som rád, že som sem išiel.

V tejto chvíli si ešte neuvedomujem, že teraz vlastne poslednýkrát na tomto výlete vidím more. Mladoboleslavským povozom sa vyberiem smer juhozápad a po prázdnej pravítkovo rovnej ceste P124 to nadlimitne smerujem k ďalšej dnešnej zastávke.

50 kilometrov zbehne ako nič a z hlavnej cesty to stáčam na panelovku a po pár sto metroch míňam opustené paneláky mestečka duchov menom Irbene. Ale k tomu sa ešte vrátim. Plynule pokračujem ďalej, môj primárny cieľ totiž leží o jeden a pol kilometra ďalej. Vtipné je, že práve v tejto chvíli a v tomto momente cestu rozrýva ťažká technika. Fabia to aj napriek vyvrhnutým masívnym okruhliakom zvládne a po pár minútach už mašinu odstavím na kraji tejto čerstvo rozdrbanej cesty. Síce iba spoza plotu, ale 200 metrov odo mňa sa smerom k oblohe týči niekdajšia tajná sovietska “zbraň”. RT-32 je v súčasnosti ôsmy najväčší rádioteleskop na svete, ktorý má na starosti výskumné centrum Ventspilskej univerzity. Parabolická anténa však bola postavená už v 60tych rokoch a až do rozpadu Sajuzu slúžila neprekvapivo k odpočúvaniu nepriateľov. Sovieti, resp. rusi sa však odtiaľto stiahli až v roku 1993, ale nenechali nič na náhodu. Pred odchodom dôkladne znehodnotili a zničili všetko zariadenie, či už hrubou silu alebo naliatím kyseliny do mechanických častí, ktoré mali na starosť pohyb rádioteleskopu.

K obsluhe tohto špionážneho zariadenia bolo založené celé mestečko, kde boli ubytovaní všetci pracovníci a ich rodiny – už spomínané Irbene, ktoré podľa sovietskych zvyklostí nebolo zaznačené na civilných mapách. Autom sa vraciam naspäť a odparkujem to pred jedným z vchodov do paneláku. Pokým rádioteleskop pri odchode rusi poničili ako sa dalo, byty zostali z ich strany nedotknuté. Ale turbulentný začiatok 90tych rokov a neistota po rozpade ZSSR si vybrali svoju daň. Kedysi neprístupné mestečko sa stalo cieľom nájazdov a ľudia odtiaľto pobrali všetko, čo sa dalo speňažiť. Aj železné zábradlia balkónov.

Ja si vyberiem na prehliadku vchod pri ktorom som zaparkoval a postupne si prejdem všetky poschodia. Niektoré byty sú na tom ešte relatívne dobre, dá sa tu vidieť pôvodná tapeta alebo obklad v kúpeľni. Tie, ktoré sú na tom horšie nemajú už ani funkčný strop. Pri prehliadke ma znenazdajky navštívi pes, ktorý žije s ujom v neďalekej maringotke, ktorú som zaregistroval vedľa susedného domu. Psíček sa tvári, že sa nič nedeje, prejde okolo mňa, popozerá čo je nové, a vracia sa schodami naspäť na prízemie. Bizarné.

Prejdem sa ešte okolo ostatných panelákov, ale okrem spomínanej maringotky tu už nie je nič, čo by som nevidel. Poberám sa teda k autu a o slabú pol hodinku neskôr parkujem v centre sympatického prístavného mestečka Ventspils.

Sú presne tri poobede a ešte som dnes poriadne nejedol. Zoberiem to teda krížom cez park do najbližšej Kafejnice zašitej na prvom poschodí malého obchoďáku. Tá tu zaberá luxusne veľký priestor, len škoda, že pri pokladni sa zrovna koná stretnutie geriatrických slimákov. Traja dôchodci zákazníci a jedna dôchodkyňa na druhej strane pultu asi priveľmi pozerali Zootropolis. Po takmer akademických 13 minútach tak môžem konečne usadnúť ku stolu s porciou poctivej soljanky a plovu.

Počasie mám luxusné a keďže už o tri hodiny bude tma ako v kýbli, radšej si kávičku nepochlipkávam ako mám vo zvyku, ale kopnem ju do seba. Popri parku si to namierim do úplného centra. To sa nachádza len necelý kilometer odtiaľto a po krátkej prechádzke slnkom zaliatými uličkami prichádzam na malé námestie, ktorému dominuje luteránsky kostol sv. Mikuláša – momentálne v remonte. Okrem toho je tu ešte sympatická kaviareň so sedením vonku, kde nikto nie je a na moje najväčšie prekvapenie moderná knižnica.

O Ventspilse som nemal žiadne konkrétne predstavy, vedel som, že je tu prístav, vďaka ktorému mesto evidentne prosperuje, ale netušil som, že až tak veľmi, že je najbohatším mestom v Lotyšsku. Samozrejme, nájdu sa aj budovy, ktoré sú v horšom stave, ale celkový dojem je veľmi pozitívny, všade je čisto, moderné MHD autobusy chodia nablýskané ako keby ich ručne leštili a táto knižnica v centre je čerešničkou na torte. Pôvodne sídlila v niekoľkých klasických budovách, ku ktorým bola v roku 2006 pristavaná moderná presklenná budova škandinávskeho typu. Aj keď je Ventspils sám o sebe celkom kompaktný, z dôvodu nedostatku času musím návštevu oželieť a namiesto knižiek sa idem radšej pozrieť k brehu rieky Venta. Sympatická promenáda ponúka na druhom brehu výhľad na druhý najväčší lotyšský prístav, ktorý tvorí dôležitý trazitný bod medzi EÚ a SNŠ.

Po promenáde to potiahnem až k miestnemu “hradu”, ktorý sa však výzorom k tomuto pojmu veľmi nepribližuje. Prázdnymi uličkami sa postupne vraciam smerom k autu, až moju pozornosť upúta mikrocukráreň Sole, do ktorej sa nechám vlákať a skončím s výborným pistáciovým koláčom a ďalším americanom.

Cestou ešte v Rimi kúpim na večer višňový Riga Balsam a posledný pohľad venujem len pol roka starej koncertnej hale Latvija, kde sa nachádza najväčšie vertikálne piáno na svete od maďarskej firmy Klavins.

Z mesta ma vyprevádzajú posledné lúče slnka a mňa čaká 93 kilometrov do Skrundy. Cestou sa ešte nachádza mestečko Kuldiga, kam som sa pôvodne mal v pláne zastaviť pozrieť si najširší vodopád v Európe, ale nevydalo.

Do Skrundy už prichádzam úplne za tmy. Pri vjazde do dediny sa ešte zastavím na fotku pri železničnej stanici a odtiaľ si to namierim rovno do supermarketu kúpiť jedlo na večeru a raňajky. Rozhodnem sa opäť otestovať svoje kulinárske schopnosti a beriem tak charčo v skle, do ktorého stačí iba pridať vodu a chvíľu povariť.

Nezabúdam na vodu a plne vybavený o chvíľu neskôr parkujem za originálnym dreveným domom. Môj apartmán je na poschodí, checkin našťastie nebolo potrebné dohadovať, kľúč si vyberiem zo schránky na číselný kód. Apartmán Skrunda centrum s obývačkou, spálňou a veľkou kuchyňou ma vyšiel na luxusných 36€.

Dom bol postavený v roku 1933 a po druhej svetovej vojne skonfiškovaný sovietskou vládou. Až v roku 1994 sa vrátil do rúk potomkom pôvodných majiteľov a tí ho vlastnia dodnes a z prenájmu financujú jeho chod. Ja už dnes nikam nejdem, v podstate tu ani nie je kam. Namiesto toho si uvarím charčo a spravím si pekný večer pri balsame a telke.