2.10.2023
Pri včerajšom zaspávaní o polnoci som si naivne predstavoval, ako pred ôsmou vypadnem z hotela a že tu nebudem ani raňajkovať. Keď som sa však zobudil o 7:30 je mi hneď jasné, že z toho nič nebude. Dokonca som na raňajkách ešte o niečo neskôr ako včera a aj Jacobs instantnú si zalejem. Potom však zaradím vyššiu rýchlosť, pobalím sa, odubytujem a o deviatej už parkujem medzi bytovkami neďaleko parku Zəfər, ktorý je zas neďaleko mauzólea Momine Khatun – prvého bodu na mojom dnešnom doobednom pomyslenom zozname vecí, ktoré by som chcel v meste vidieť.
Povedzme si pravdu, až tak veľa tu toho zas nie je, bola by teda škoda až hanba si tých pár vecí aspoň letmo nepozrieť. Na druhú stranu širokej cesty síce vedie prechod, ale na tom sa vodičom veľmi nechce zastavovať, tak treba aplikovať blízkovýchodno-ázijskú metódu a jednoducho plynule kráčať, veď oni si ma už poobchádzajú. To už spomedzi stromov začína vykúkať 25 metrov vysoká hrobka, jediná zachovaná pamiatka architektonického komplexu Atabaylar. Pochádza z roku 1186, je pokrytá dioritovými doskami a kedysi bola o 9 metrov vyššia. Toľko informačné okienko. Ako sporadického ignoranta histórie ma však viac zaujme výhľad na západnú časť mesta a jazero vytvorené priehradou Aras o pár desiatok metrov ďalej.
Iránu na jeho opačnom brehu sa otočím chrbtom a pomaly si to namierim z parku smerom späť do mesta. Po mojej ľavici míňam údolie, kde by mala byť podľa mapy nejaká “panenská fontána” ale odtiaľto to vyzerá maximálne na nejaký cícerok zarastený burinou, tak nad tým len mávnem rukou.
Najprv som si myslel, že sa vrátim k autu a na hlavné námestie sa presuniem autom, ale keď som si pozrel tie smiešne vzdialenosti, tak sa rozhodujem, že to dám po vlastných. To už po mne vypiskujú taxikári, či sa nechcem odviezť. Nechcem.
Plynule pokračujem ďalej a po pár fotkách odparkovaných vostočných mašín na kruháči zaujmem smer námestie. Jeden blok pred ním to však stočím doprava na ulicu Mustafa Kemala Ataturka, kde má tento otec všetkých moderných Turkov aj svoju bustu, bez pompy upratanú medzi dve budovy.
Prepletiem sa pomedzi robotníkov a školáčky a po prospekte Heydara Alijeva o chvíľu prichádzam na sterilné hlavné námestie, kde oproti sebe ležia dve dominanty – budova divadla a tá najpompéznejšia budova v celom meste – múzeum už spomínaného prvého (autokratického) prezidenta Azerbajdžanu, bývalého riaditeľa azerbajdžanskej pobočky KGB a miestneho rodáka – Heydara Alijeva.
Divadlu by som teda základný kameň už v roku 1883 netipoval, kedy zosmolili múzeum sa mi dohľadať nepodarilo, ale úprimne som tomu hľadaniu zas veľmi nedal. V každom prípade, moja noha nevkročí dovnútra ani jednej budovy, divadlo je teraz aj tak zatvorené a za fanúšika latentných diktátorov sa tiež nezaraďujem. Jediné, čo som ochotný, je investovať trochu času, kým sa rozveje tá zvädnutá vlajka Azerbajdžanu, nech to na fotke nejako vyzerá.
Z ľudoprázdneho námestia sa ponáram do dvorov obytných budov, kde je pekne vidieť kontrasty medzi novými bytovkami a starými chruščovkami. To už pomaly ale iste dosahujem park národnej vlajky, ktorý je sám o sebe dostatočne kontroverzným miestom.
Predtým tu totiž ležal rozľahlý arménsky cintorín, ktorý azeri jednoducho zrovnali so zemou, aby sa tu dnes mohla pod trepotajúcu vlajku chodiť na lavičky potajme cicmať miestna omladina. A ešte tu dajú sochu so zemeguľou a holubicou mieru. To nevymyslíš. Sa potom môžeme čudovať vzájomným krivdám v regióne, keď sa tu dejú takéto naschvály. Jediným pozitívom je výhľad na mesto, ale presne ako vyjdem na vrchol sa zatiahe, tak ani ten nestojí za veľa.
pokrytecké holúbä
Pohľad na hodinky prezrádza, že do vrátenia auta mi zostáva hodina a pol, najvyšší čas sa k nemu vrátiť. Nebudem z neho však ukrajovať zbytočnou chôdzou tou istou trasou naspať, ale spred autobusky zoberiem rozheganý v Nachčivane zmontovaný čínsky Lifan, ktorého najväčšou pridanou hodnotou je pimpnutá radiaca páka s hodinkami.
Aj napriek uisteniu taxikára, že nie som občan najmierumilovnejšieho národa, celú cestu mi púšťa nejaké ruské odtrhovačky tak nahlas, že pomaly až reproduktory vypadávajú z obloženia a o šesť minút vystupujem už mierne nahluchlý. Na námestí si ešte strihnem zopár fotiek vrátane bezmenného monumentu a cez prašný dvor si to namierim k autu.
Čas mi dovoľuje ešte poslednú návštevu, treba však vybrať cieľ, čo zas nie je v tomto meste také komplikované. Triumvirát novopostavená Heydarova mešita, hrad Yezidabad a Noemovo mauzóleum s prehľadom vyhráva z dvoch prozaických dôvodov. Je to všetko pekne vedľa seba a tiež je to cestou na letisko. O desať minút neskôr tak už parkujem ako jedno jediné auto na vyprahnutom parkovisku a ako prvá mi prichádza do rany mešita.
Ešte predtým ma však miestny Alik na Lade požiada o fotku, tak pomeníme Instagramy a potom sa už môžem venovať krátkej exteriérovej prehliadke tyrkysových kupol. K samotnej mešite je internet skúpy, som rád, že som vôbec niekde vypátral jej názov.
Ale aby som to uviedol na pravú mieru – ani jedna z týchto troch stavieb nie je v žiadnom zmysle autentická, sú to len repliky. Noemovo mauzóleum bolo vybudované v roku 2006 v podstate na zelenej lúke, predstredoveký hrad Sassanidov a mešita sa začali stavať niekedy medzi rokom 2008 až 2013, aspoň tak to vidno zo satelitných snímkov.
Ale teda ak toto majú byť hlavné turistické ťaháky mesta, tak propagácia niekde pokulháva, lebo tu okrem mňa nie je ani nohy, doslova stojím v strede križovatky, môžem sa točiť ako ventilátor a ani z jedného smeru žiadne auto alebo osoba neprichádza.
Jediná forma života ma postretne pri kráčaní k autu, kedy okolo mňa slimačou rýchlosťou prefrčí Kia Sportage so ženou za volantom, ktorá sa učí šoférovať. Týmto môžem návštevu Nachčivanu desať minút pred poludním vlastne ukončiť. Za 5 minút sa presúvam na letisko, kde mám o dvanástej odovzdať auto, samozrejme nikto v dohodnutý čas neprichádza. Po 10 minútovom zdvorilostnom čakaní v tieni vyklopeného kufra už volám na obe čísla, kde sa niekto o ďalších 5 uráči zdvihnúť s tým, že už je na ceste. Dvadsať minút po dohodnutom termíne prichádza rovnaký Jožko, ktorý mi odovzdával auto a hneď na začiatku obhliadky mi ukáže prstom na 4×4 centimetra blata na dezéne pneumatiky, že “not clean”. To už na neho pozerám, či mu fakt zadrbáva, auto ako vypraté v Perwolle a tu ma bude za kúsok blata naťahovať. Nakoniec sa to zaobíde bez doplatku, ale tak za vyskúšanie nič nedá, že hej. Na letisku idem rovno na checkin, kde zase dostávam tretí exit v rade a keďže tu nič nie je a spolieham sa na nejaké bistro za kontrolou, tak rovno sa odpravím aj na security. Tu ma šokujúco púšťajú s veľkou 1,5l fľašou od minerálky a pracovníčka ma šokuje ešte viac. Pri pohľade na dvojkríž na trojvrší sa ma pýta, či som zo Slovenska. Na kladnú odpoveď nadšene spustí ako bola v apríli v Bratislave a aké parádne Staré mesto máme. No svet je naozaj malý. Pozitívne dojmy mi hneď pokazí letiskové bistro, alebo v tomto prípade skôr stánok. Nejak vnútorne som sa totiž spoliehal, že tu bude niečo podobné ako v Baku, teda že sa tu nejde nejaké to jedno a že tu pred letom kopnem nejaké poldecko, prinajhoršom dám aspoň pivo. Realita je o poznanie smutnejšia. Na jedenie mám na výber čipsy alebo croissant 7 Days a vrcholom tekutín je Coca Cola. Smutne tak beriem vanilkový croissant (lebo ani len ten čokoládový nie je) a kávu 3v1 zo sáčku. Maximálny disgrace.
Ale tak aspoň tu majú pomerne čisté hajzle a dokonca aj s toaleťákom. Treba sa vedieť tešiť aj z maličkostí. O pol druhej sa presúvam do lietadla, zaujmem miesto pri okienku a po vzlete a pozorovaní blížiaceho sa búrkového frontu upadám do krátkeho spánku, z ktorého ma opäť budí džúsik. Pocitovo rýchly let končí touchdownom pár minút pred treťou a pri rolovaní k terminálu mám možnosť zblízka poobdivovať dva dlhodobo odstavené A340, pomenované Nachčivan a Karabach. Wikipedia píše, že Azerbaijan Airlines “is world’s last airline to operate its type”, ale hodilo by sa skôr “operated”. Jeden doletel z Istanbulu v novembri 2022 a druhý z Adany v marci 2023. Odvtedy tu stoja bez pohnutia.
Na letisku mám reunion s Miroslavom, ktorý ma prišiel vyzdvihnúť na odlety o poschodie vyššie namiesto príletov. Na takom Schwechate by to nebol problém, tu aby som sa dostal na prvé, by som však musel znova absolvovať bezpečnostnú kontrolu, usúdil som teda, že rozumnejšie bude prejsť sa za zjazd a nastúpiť tam. Ani to sa neobišlo bez nadávok :)) V plnej zostave na palube Rapida sa vydávame na západ smer Baku, kde postupne míňame opulentné mrakodrapy, neo-futuristické centrum Heydara Alijeva od Zahy Hadid až sa prepracovávame do úzkych jednosmeriek samotného centra.
Sem už tiež dorazilo platené parkovanie, dokonca pomaly v každej ulici je aj pikolík, čo poradí, len čo z toho, keď jediná možnosť ako ho zaplatiť je SMSkou z azerského čísla. Miro to teda hodí na blikačky a ja zatiaľ vybehnem do nášho hotela Bristol spraviť checkin a zbaviť sa vecí. A samozrejme skontrolovať ten luxusný balkón, kvôli ktorému som tento hotel vôbec vybral.
O pár minút som naspäť a môžeme vyraziť vrátiť auto. Poobednou špičkou sa za pol hodinu prepletieme na 6 kilometrov vzdialenú pumpu, kde doplníme 92ku a odtiaľ ďalšieho jeden a pol kilometra do kancelárie Aznuru. S autom nás pošlú do typického dvora, kde sa ujko nevie rozhodnúť, kde to máme zaparkovať, najprv že za Mercedes, potom pred Mercedes a nakoniec sa uvoľní miesto medzi dvoma inými autami a s tým je najviac spokojný.
Toto šaškovanie vyrovná samotné odovzdanie na pobočke, nikto ani len nepozrie auto ani benzín a hneď vracajú depozit do ruky. Povinnosti máme vybavené, teraz je čas na radosti. Tou prvou by malo byť najesť sa. To vyzerá ako celkom primitívna úloha, ukáže sa však, že až také jednoduché to zas nie je.
Ak má teda človek nejaké interné limity (ideálne terasa), priam až nemožné. Na mape je síce v oblasti, kam som nás namieril uvedených niekoľko stravovacích zariadení, realitou však je, že niektoré buď neexistujú alebo sa nachádzajú v podzemí alebo iných tmavých prízemiach, čo je na prahu zlatej hodinky fakt škoda. Ale aspoň má človek pred očami aj odvrátenú stranu Baku, nie toho nalešteného Potemkina, ale reálne bočné uličky, kde nejaká bezbariérovosť nikoho netrápi a parkuje sa tu ako komu príde.
No a tak ideme a ideme až prídeme k stanici metra Nizami, kde by človek už naozaj čakal aspoň jednu reštauráciu. Skutočnosťou sú dva stánky s Doner Kebabom, namiesto Respect Restaurant nejaký vodnofajkový lounge a sushi v Baku fakt jesť nebudeme.
Nakoniec, keď už to vyzerá fakt beznádejne, že teda dáme ten kebab do ruky nás zachráni reštaurácia Borani o 200 metrov ďalej, ktorá má dokonca aj terasu. Na dobré si treba počkať. Slepačí vývar, Köfte a čaj, no hneď je svet krajší.
Základ na večer by bol, tak sa po zaplatení presúvame do supermarketu a blok ďalej a do igelitky šupneme jeden konačik. Plán je veľmi jednoduchý – taxíkom sa odviezť na vyhliadku pod Flame Towers, cucnúť koňačik a potom sa plynule presunúť na hotel a ísť v rozumnom čase spať. Nevyjde z toho skoro nič, ale nepredbiehajme. Začiatok vyzerá sľubne, o šiestej vystupujeme z Bolta priamo pod vežami a peši sa presúvame na vyhliadku, kde podľa očakávania je celkom živo.
Spomienky ako tu to bolo rozložené mám už matné, tak som nejak dúfal v tmavý kútik na koňačik, ale tu je fízel na každom rohu a žiadne separované miesta tu nie sú. Popozeráme teda aspoň na mesto, ja sa pokúsim o panorámu a keď začína padať tma vyberáme sa dole do mesta.
Pekne vysvietené budovy v okolí stanice metra Icherisheher dosahujeme pred siedmou a tu dokonca nájdeme zastrčený podnik, kde čapujú pivo. Po vychladenom intermezzu pokračujeme do samotného centra na pešiu zónu, nad ktorou sa vynímajú balkóny nášho hotela.
Tým je de facto náš deň a môj výlet u konca a na oslavu sa konečne otvára fľaška. Zvyšok večera je to už len chill s koňakom a čipsami a keďže sme začali skoro a je nám málo, skočíme ešte pre jeden.
