25.8.2025
Janka včera evidentne pojedla niečo čo nemala, noc pre ňu teda nebola jednou z tých ideálnych. Domino efekt je v tomto prípade celkom priamy a znamená, že ráno je pomalšie, ako sme si predsavzali. Na druhú stranu to zase až tak nebolí, keďže naša prvá dnešná zastávka má svoje otváracie hodiny, ktoré štartujú o pol desiatej. Áno, priznávam, pôvodne som síce chcel o tomto čase už byť na mieste určenia, ale nie vždy všetko vyjde tak, ako si ja zaumienim. Namiesto toho presne o pol desiatej cvrknem do nádrže naftu za poslednú hotovosť, ktorej sa potrebujeme zbaviť. Hanebne na pumpe Gazpromu, ale tak čo mám robiť, keď je to jediná možnosť ako v Zlatibore doplniť fosílne palivá. Snáď Volodymyr odpustí. Ešte si dovolím malú poznámku k cene. 1,61€ za liter je fakt ustrelených a nechápeme ako to domáci s tými platmi zvládajú. Aj preto si tankovanie plnej šetrím do Čiernej hory, o tom však neskôr.
Ale aby som tu teda nemútil vodu, kam ideme, tak ideme do jaskyne. Pôvodne som si to predstavoval tak, že jaskyňu navštívime včera večer. Dôvod je jednoduchý – jaskyňa nepotrebuje denné svetlo a ideálne by som ich vždy všetky navštevoval keď je už tma, jednoducho tak, aby som si nemíňal slnečné svetlo na niečo, kam aj tak neprenikne. Jaskyňa však má svoj striktný režim a nazeranie do jej útrob sa končí úderom osemnástej hodiny, čo sa včera ukázalo byť nestihnuteľné. Zo Zlatiboru to našťastie nie je ďaleko, 16 kilometrová cesta, ktorá sa kľukatí najprv holou krajinou bez jediného stromu, ktorá mi nápadne pripomína Andorru a v polovici zrazu vegetačne zbujnie, je naozaj potešením pre oko. Parkovisko zíva prázdnotou, čo je taká malá osobná výhra. Okrem autíčka mestského typu, ktoré evidentne patrí predavačke suvenírov, tu je iba jeden britský camper, neklamný znak toho, že v jaskyni pretlak návštevníkov očakávať nemusíme.
Od auta k celkom impozantnému vstupu je to len pár minút lesom, ale pocity úžasu mi hneď schladí oznam, že kartou sa platiť nedá. Našťastie sa však dá eurami, ktoré som pre istotu so sebou zobral. Pozdravujem Antona, ten by na túto tému vedel rozprávať. Tl;dr nikdy ich nemám a keď ideme niekam spolu, viem že on vždy áno, tak ich od neho drankám ako taký nepoučiteľný synáčik. Na dva lístky tak stačí desina aj s výdavkom v dinároch. Šach mat kartové spoločnosti.
Vstup do tejto štátom chránenej pamiatky je impozantný, to sa musí nechať. Neviem prečo, ale mne takého priestory (rovnako ako v prípade Saliny Turdy) vždy evokujú, že tu by mal mať tajnú základňu nejaký šialenec, ktorý chce zničiť svet. Asi som ako malý príliš veľa pozeral do televízora na agenta Jej veličenstva a zanechalo to vo mne nezmazateľnú stopu (darmo je You Only Live Twice moja najobľúbenejšia bondovka).
No ale poďme sa trochu oboznámiť s najnavštevovanejšou jaskyňou v celom Srbsku, kde sme momentálne úplne sami, lebo ešte aj ten britský pár v jeseni svojho života práve odišiel. Názov nesie po miestnom hrdinovi s menom Pane Stopić. Bol to drsný veterán balkánskych vojen, ako aj prvej svetovej vojny a podľa legiend sa v jaskyni ukrýval viac ako desať rokov, aby sa vyhol rôznym svojim nepriateľom, medzi ktorých môžeme zaradiť Četnikov, juhoslovanských partizánov a prenasledovateľov OZNA počas druhej svetovej vojny. Jaskyňa je opradená rôznymi mýtami a legendami o tajomných hlasoch a rôznych anomáliách, ktoré sa tu dejú. Miestne obyvateľstvo taktiež tvrdí, že chodby sú oveľa dlhšie, ako múdre hlavy s vysokými školami namerali. T.j. viac ako 1 691 metrov, čo je oficiálny údaj. Prvá písomná zmienka o jaskyni pochádza z roku 1901 a prvý speleologický prieskum bol vykonaný v roku 1909. Spomínam to preto, lebo pre verejnosť sa otvorila symbolicky presne o 100 rokov neskôr.
Pri číslach ešte na chvíľu ostaneme. O pár riadkov vyššie som spomínal, že práve toto je najnavštevovanejšia jaskyňa v krajine. Tento údaj pochádza z roku 2023, kedy padla hranica 100 000 návštevníkov. Aby sme to dali do kontextu, najnavštevovanejšou jaskyňou v krajine môjho pôvodu je Belianska jaskyňa, ktorá sa v roku 2023 zmohla na 127 390 duší. Malé bezvýznamné plus pre Slovensko. Stopića pećina má dve hlavné siene, tmavú a svetlú. Jedna z nich je zatvorená, čo efektívne znižuje návštevný priestor tak na polovicu. Hlavným ťahákom sú však fotogenické tufové jazierka, jaskynné útvary, ktoré sa časom napĺňajú vodou a potom sa prelievajú a vytvárajú kaskádový tok. Toho času bez vody. Čo zamrzí viac sú však odpadky. Nie je ich veľa, napočítal som dva obaly od keksíkov a jednu žiarivú detskú vrtuľku na paličke. Isté je len to, že tento odpad nepochádza od britov, logicky tu teda musí byť dlhšie a čakal by som, že sa o to budú starať trochu viac. Podtrženo a sečteno za tú pár minútovú zachádzku to stálo. Vstupné je symbolické, jaskyňu sme mali celú pre seba a teda odporúčam sem prísť na otváračku. Cestou naspäť k parkovisku už v opačnom smere míňame niekoľko rodín, odhadom tak 30 – 40 ľudí.
Parkovisko nám po návrate ukazuje svoju odvrátenú tvár (doslova). Medzičasom sa pootvárali aj ostatné stánky s rôznymi cetkami a magnetkami, medzi ktorými sa nachádza aj bezprízorná tvár ruského vraha. Zrazu to tu pôsobí značne jarmočným dojmom, ešte že sme na odchode.
Odtiaľto backtrackujeme naspäť k Zlatiboru, ale tesne pred mestečkom si dávame ešte menší detour k miestnemu Spomeniku. Obelisk zo železobetónu, ktorý tu vznikol ako pripomienka zranených vojakov zavraždených nemeckými silami po ústupe partizánskej armády z Užíc, sa nachádza na vrchole kopca Šumatno. Kedysi bol na tomto mieste umiestnený skromný rytý pamätník a pod ním krypta, v ktorej bolo uložených približne 150 partizánskych vojakov vrátane tých, ktorí padli pri Zlatibore, spolu s pozostatkami miestnych zlatiborských hrdinov Sava „Sirogojna“ Jovanovića a Aleksandara Jovanovića a veteránov z niekoľkých ďalších miestnych aktívnych partizánskych brigád. V roku 1961 sa začalo s výstavbou rozšíreného komplexu, ktorý sa podarilo dokončiť o 6 rokov neskôr. Ustredným bodom je tak dodnes 10 metrov vysoký, smerom von zužujúci sa obelisk vyrobený z hrubo opracovaných bielych mramorových blokov. Na prednej strane obelisku sa nachádzal hlboko vyrytý figurálny vzor a pod ním báseň srbského básnika Vaska Popu.
autíčkom až do obývačky
slnko svieti z nesprávnej strany
V súčasnosti je tento pamätný komplex tu v Zlatibore veľmi dobre udržiavaný a každoročne ho navštevujú tisíce ľudí z celého regiónu. To má niekoľko dôvodov. Jedným je, že sa tu konajú každoročné pamätné a spomienkové podujatia a tým prozaickejším, že je tu reštaurácia, ku ktorej sa dá okrem chodníka rovno z mesta dostať aj autom. Podľa toho to tu aj vyzerá. Okrem áut odparkovaných doslova meter pred zákazovou značkou sa tu niektorí vyvážajú na štvorkolkách a pomedzi dôchodcov s nostalgickými pohľadmi sa tu motajú instagramové fistule s typickými skoliózu pripomínajúcimi pózami na instagram. Chvíľu sa aj pohrávame s myšlienkou, že si tu dáme kávu, výhľad je totiž naozaj príjemný, ale na bare sa objednať nedá a pri stole nás ani po 10 minútach nikto neobslúži. Vybavené.
posedel by som pri americane
rozjímanie pri pahorkatine
Zlatibor inak pôsobí oveľa mestskejším dojmom, než ako je tomu v skutočnosti. Výstavba je tu naozaj na vzostupe a v žiadnom prípade by som tomuto “mestečku” netipoval len necelých 3000 obyvateľov. V každom prípade my tento srbský Aspen nechávame za chrbtami a po ceste prekvapivo dobrej kvality pokračujeme na juh, penetrovať hranicu štátu, ktorý ešte pred 19 rokmi neexistoval. Počas týchto necelých 90 kilometrov absolvujeme dve zastávky. Prvou je pauza na obed v reštaurácii Zora, kde si zabudnem brašňu so všetkými dokladmi a peniazmi (našťastie si to uvedomím tak o 3 minúty neskôr, takže interná škodová komisia zasadať nemusela) a potom o 20 minút neskôr pri potravinách ležiacich na brehu pitoreskného Zlatarskeho jazera.
ako z Večerníčka
posledný pohľad na Srbsko
Hraničný priechod Jabuka-Rance dosahujeme krátko po pol tretej a je to ťažká pohoda. All in bez otvárania auta sme na druhej strane do 15 minút a Čiena hora ma po troch rokoch víta cestou naozaj prémiovej kvality.
ako z katalógu
Spanilý zjazd (-494 výškových metrov) prerušujem až na pumpe v prvom meste Pljevlja, kde za sympatických 1,34 za liter dotankovávam až po okraj. S plnou poľnou nastavujem navigáciu do Žabljaku, rezortného mesta len o chlp väčšieho ako Zlatibor, ktorý slúži ako centrum a výjazdová báza všetkých návštevníkov do národného parku Durmitor. To čo sme z hranice naklesali v podstate nastúpame naspäť, ale na tých 58 kilometroch to až také citeľné nie je. Tu sa máme v pláne stretnúť s mojim nepriamym nadriadeným a kamošom Matejom s polovičkou, ktorá je zase moja exkolegyňa a pochádza z viesky 7 kilometrov vzdušnou čiarou od tej Jankinej. Svet je naozaj malý a Slovensko ešte menšie. Tí tu trávia úvodné dni svojej dvojtýždňovej čiernohorskej dovolenky a už zajtra doobeda odchádzajú k moru. My zas do Bosny, dôležité však je, že takto v pondelok večer sme našli prienik a to znamená posedenie a požívanie alkoholických nápojov. Samozrejme v rozumnej miere. Ale aby som nepredbiehal, skôr ako dosiahneme terminálny bod dnešného dňa dáme si krátku prestávku pri hlbokom kaňone na dne ktorého sa vinie rieka Tara. Ten preklenuje veľmi impozantný most z roku 1940, z ktorého keby ste skočili dole, tak rieku by ste dosiahli za 4,9 sekundy pri rýchlosti 172 km/h. Aký vysoký je teda most?
nájsť miesto na parkovanie bol väčší problém, ako som čakal
Správna odpoveď je 116 metrov. Ak teda v tomto vizuálne podmanivom, aj keď pravdu povediac mierne turisticky preplnenom mieste, nechcete svoj život ukončiť, ale iba zažiť trochu adrenalínu, možnosťou je zipline. Ja teda nie som nejaký veľký fanúšik takýchto aktivít, ale keby som bol a niekedy to chcel vyskúšať, bolo by to možno práve tu.
Centrum Žabljaku, kde si o parkovaní zadarmo môžem nechať len zdať dosahujeme krátko pred piatou a kým sa dovalí moja slovenská spojka navštívime zatiaľ jediný supermarket v meste. Vnútri to podľa toho aj vyzerá a čas strávený kľučkovaním medzi ľudí sa snažím stlačiť na minimum, lebo ani víno si poriadne nemôžem vybrať ako sa niekto nonstop motá pred regálom.
140€ na noc
tu to až tak zle nevyzerá, ale pripomínalo mi to to, čo zažívam v obchode deň pred štátnym sviatkom
Vo vedomí aj podvedomí zase riešime rovnaký problém ako včera, teda kde budeme spať. S tým rozdielom, že kemp tu teda je a dokonca má aj celkom fajn polohu, len čo by človek borovicovou šiškou dohodil od Čierneho jazera (jeden z lokálnych highlightov). Do rovnice však vstupuje cena, ktorá obyčajne zamieša kartami. Realita je taká, že apartmány sú opäť lacnejšie ako kemp, čo už začína byť smutno smiešne. Na druhú stranu, kde budeme v tom aute spať ak nie tu? V Sarajeve? No to asi nie. Namiesto mozgu tak počúvnem srdce a po zvítaní sa a dohodnutí ďalšieho postupu odchádzame checknúť kemp Ivan Do s tým, že ak bude vyzerať fajn, tak ostávame tam. O dvadsať minút neskôr, infiltrovaní do areálu národného parku bez platenia (ujko šiel už evidentne domov) sme na mieste. Zopár áut, hravé psy, mäkké svetlo zlatej hodinky a to všetko pod končiarmi Dinárskych álp, no kto normálny by odišiel?
zaslúžené
Rozhodnutie referujem do centra Žabljaku a ako miesto stretnutia určujeme pobrežie Čierneho jazera. Vrásky na čele mi však spôsobuje najväčšia hviezda našej slnečnej sústavy, resp. jej poloha na oblohe. Primitívne povedané, chcem stihnúť jazero ešte za slnka. A vzhľadom nato, že západ je síce až o vyše hodinu, táto hodnota sa vzťahuje na horizont, kopce lúče zablokujú skôr, čo znamená že Janku dosť uháňam, ale nemám na výber. Môj nátlak prináša vytúžené časové ovocie, o necelú polhodinu už miernym poklusom vnikáme do tmavého lesíka, ktorý sa na brehu jazera ešte kúpe v zlatistých dotykoch životodarného žiarenia.
cítim sa ako v Kanade, kde som nikdy nebol
Pobrežie je obsypané ľuďmi a nie je sa čomu čudovať. Toto ľadovcové dvojjazero, ktoré napájajú mnohé horské potoky hanbu Čiernej hore rozhodne nerobí a navyše je veľmi ľahko dostupné. O 10 minút slnko definitívne mizne za horninami a som rád, že sme stihli aspoň niečo.
Po pár fotkách tak nájdeme vhodné miesto na posedenie a onedlho už aj prichádzajú Matej so Zdenkou a zvyšok večera sa už nesie len v znamení chillu pri jazere. S tým ako padne tma prichádza okrem hladného potulného psa, ktorý dostal pomenovanie Darko aj riadna dávka zimy (v nadmorskej výške 1 416 metrov teda nič prekvapivé), čo je neklamným znamením, že je čas pobrať sa do perín.