Cyprus 2020

Deň 3 – autom po vnútrozemí

19.1.2020

Ráno si za svetla končne trochu aj užijeme výhľad, ktorý sa z kuchyne ponúka. Tu je radosť pomaly aj riady umývať. Dokonca pri popíjaní kávy ešte aj slnko vyjde, no čo viac treba. Pobalíme si tých pár vecí, čo máme, vyženieme mačky spred auta a pomaly môžeme vyraziť.

Dnes nás čaká celodenné presúvanie. Na pláži dáme moru dovidenia a hneď za dedinou pomaly začíname stúpať serpentínami vyššie a vyššie. Počasie stále drží a ukazujú sa tu luxusné výhľady, tak to musíme pri prvej možnej príležitosti odstaviť.

Po niekoľkých desiatkach zákrut a výškových metrov opúšťame hlavnú cestu E704 a stáčam to do vnútrozemia na E740. V tejto chvíli ešte netuším, že najbližších niekoľko hodín nestretnem jedno jediné auto. Cestu nám sem tma skrížia divé kozy a čím stúpame vyššie a vyššie začíname sa dostávať na úroveň oblakov. Vďaka neexistujúcej premávka tak nie je problém auto kvôli fotke odstaviť v strede cesty.

Po necelej hodinke šoférovania prekonávame 1000 výškových metrov a pri ceduľke dáme pauzu. Rovno skontrolujem trasu a navigáciu nastavím na neďaleké “Cédrové údolie” (Cedar Valley). V tomto údolí sa nachádza cca 130 000 kusov stromov endemického Cyperského cédru, ktorý je považovaný za poddruh známejšieho Libanonského cédru. Mal by tu byť aj nejaký vodopád, tak to odparkujem a ideme ho omrknúť. Nanešťastie je to opäť iba taký malý vodopádik, rozhodne nič dychberúce, možno tak za správnej konštalácie západu slnka, správneho ročného obdobia a správnej hladiny alkoholu v krvi by vedel očariť. Vraciame sa k autu, nakopnem fruko pod kapotou a pokračujeme ďalej. Aspoň teda to cédrové údolie má svoje čaro, na jar to musí vyzerať naozaj luxusne.

To sa už deň prehupol do svojej druhej polovice, čo logicky znamená že by sa už patrilo aj jesť. Opúšťame národný park a za hustej hmly konečne prichádzame do civilizácie. Kykkoský kláštor (Kykkos Monastery) je jeden z najznámejších a zároveň najbohatších kláštorov na Cypre a budovy v okolí tomu aj zodpovedajú. Všetko je nové, čisté a krásne upravené. Len keby tá jedna reštaurácia, ktorá sa tu nachádza, bola aj otvorená. Namiesto tých obchodov s magnetkami.

Google prezrádza, že v ďalšej dedine Gerakies by mala byť otvorená kaviareň. Tá ma dokonca aj terasu s pekným výhľadom, ale čo z toho, keď je hmla. Ale aspoň je teda otvorené, aj keď sme jediní zákazníci. Dokonca aj varia, ale starý pánko, ktorý nám pripravuje kávičky bohužiaľ nevie kde je kuchár, tak skončíme pri čipsoch a presladenej káve.

Obed sa teda odkladá a nabudení kofeínom na prázdny žalúdok vkladáme všetky nádeje do ďalšej dediny Kalopanayiotis. Tu to už regulérne žije, na uliciach sú ľudia a dokonca je tu niekoľko reštaurácii. Sme za vodou. Teda to sme si aspoň mysleli. Hneď v prvej reštike prišla studená sprcha s tým, že je nedeľa a je beznádejne plno. Veď nič to, je tu ešte ďalších aspoň päť. Ale toto sa opakovalo v každej jednej “Sorry, we are full”. Fast forward a o pol hodinu neskôr tlačím cyperské klobásky a suchý chlieb na múriku pred supermarketom.

To už sú pomaly tri hodiny poobede. O piatej už bude pomaly tma, treba ísť. Z údolia, v ktorem dedina leží sa opäť štveráme do kopcov, tak mi to nedá a o pár minút opäť stojíme kvôli výhľadu. A to isté o ďalších 15 minút neskôr 😀

Namierené máme do tretice k vodopádu, tentokrát by to však už malo stáť zato, vodopád Caledonia má mať 12 metrov. Z parkoviska to vyzerá byť nejaký kilometer a pol priamo k nemu, tak si musíme švihnúť, nech to stihneme ešte za svetla. Bohužiaľ po kilometri prichádza brod cez celkom široký potok a jednoducho sa to nedá prejsť bez kontaktu s vodou.

Alternatívou je vrátiť sa dole a ísť druhou – dlhšou – trasou. Keď už sme teda tu, tak to nenecháme tak a po zdravotnej prechádzke konečne prichádzame k vodopádu. No aspoň do tretice teda niečo, čo stálo za to sem ísť, tento má svoju úroveň. Stmieva sa už celkom rapídne, tak otočka a naspäť k autu. Cestu nám spríjemní ešte aj krupobitie. Aby sa nepovedalo.

Hneď tu kúsok je dedina Pano Platres a aj zopár reštaurácii, tak aspoň raz by sa patrilo aj normálne sa najesť. Len teda sme si aby nemali vybrať reštauráciu Platres, kde sestrina pizza vyzerala ako mrazená Ristorante spravená v trúbe. Aspoň že naše kebaby s hranolkami na tom boli o poznanie lepšie.

Ešte by sa patrilo nakúpiť nejaké pivečká na večer, ale všetky potraviny beznádejne pozatvárané. Poslednú nádej tak vkladáme do Omodosu, 11 kilometrov dole kopcom, kde strávime dnešnú poslednú noc. Musíme si švihnúť, majiteľke som totiž sľúbil, že sa prídeme ubytovať medzi šiestou a siedmou a už mi píše sms, že ako to vyzerá. V Omodose ešte poblúdime vďaka navigácii, ktorá nás zavedie do úzkych uličiek centra, pričom neskôr sa ukáže, že priamo k apartmánu Kanarinis vedie luxusná široká cesta z opačnej strany. Anna s manželom nás už čakajú v ich apartmáne (resp. to skôr vyzerá na ich letné sídlo) nám ešte poukazujú čo sa kde zapína a dokonca zistia kde sa dá ešte kúpiť pivečko. Autom sa ešte prevezieme do centra, kde ma ich známy prevádzku a tu sa lúčime. Oni sa vracajú späť do Limassolu a my kupujeme 10 plechoviek na večer. K tomu nám majiteľ prihodí štyri na sebe a ešte dve od majiteľov. So 16 pivami sa spokojne vraciame na ubytko a spravíme si príjemný večer.