Kazachstan 2018

Deň 3 – Almaty

5.5.2018

Budík zvoní o desiatej, ale jetlag nepustí a tak sa otupení vyteperíme von až o jedenástej. Kúsok odtiaľto hneď oproti letisku je nonstop magazin, kde sa posilníme samsou. Aj v Kazachstane mienim pokračovať vo vyvážaní našich ctených osôb v taxíkoch (keďže to tu stojí 5 korún :D) a už aj pozerám odvoz do mesta. UBER ma flat rate 2500 tenge a Yandex taxi, ktorý sa mi osvedčil už počas minuloročnej návštevy Ruska 1500, tak je voľba jasná. O pár minút sa už pri nás pristaví Daewoo Nexia a my sa vezieme 18 kilometrov do centra k hostelu neďaleko zastávky metra Auezov Theater.

Po pár kilometroch sa napájame na akýsi južný obchvat mesta – Vostočnaja Objezdna autodráha a pred nami sa konečne otvára výhľad na pohorie Alatay. Okrem toho ma pozitívne prekvapuje kvalita vozovky, krásny rovný asfalt a upravené okolie. Onedlho míňame moderné biznis dvojičky Nurly Tau inšpirované práve pohorím Alatau a postupne sa prepracovávame do typicky šachovnicovo rozložených ulíc centra.

Šofér nás vyklopí priamo pred Amigo Hostel Almaty. Teta na recepcii trochu zmätkuje, najprv že máme iba jednu malú posteľ a bez kúpeľne, ale potom vysvitne, že si iba pomýlila rezervácie. Tento hostel sa nehanbím označiť za ubytovanie s najlepším pomerom cena/výkon v mojom doterajšom živote (pobyty zdarma cez Hotel Tonight samozrejme nerátam :D). Za izbu s vlastnou kúpeľňou a WC na 4 noci (za celú izbu, nie za osobu, ako s obľubou zvyknú uvádzať niektorí “hekeri”) platím 8000 tenge, čo je 20€, t.j. 5€ na noc. Samozrejme má to aj svoje nevýhody, nábytok je otrieskaný, matrac vyrobili ešte asi za Brežneva a hajzlák si treba kúpiť vlastný, ale za tú cenu to všetko kľudne prehliadneme. Jemná vrstva prachu na policiach v skrini a prázdy balík od čipsov naznačia, že upratovačka asi mala slabší deň, ale tento nedostatok kompenzuje 500 tenge, ktoré v skrini niekto zabudol.

Pred odchodom do mesta by sa ešte patrilo dať sprchu, ale nech púšťam vodu akýmkoľvek smerom, okolo teplej ani nešla. Keď už moja nádej pomaly vyhasína a psychicky sa pripravujem na rolu ľadového medveďa, tak sa sprcha asi po 10 minútach z ľadovej vody premení na horúce kúpele. Ďalších 5 minút nastavujem nejakú rozumnú teplotu, lebo medzi možnosťami vriaca a ľadová sú asi 4 milimetre. Osprchovaní a s pocitom znovuzrodenia sa konečne vyberáme do mesta. Na recepcii ma pobaví plagát na reštauráciu “Český Dvur” hneď vedľa.

Dezorientovaní z tejto inforámáie sa namiesto na juh vyberieme na sever a uvedomím si to až po 5 minútach. Vyberáme sa teda správnym smerom (ale sociálna demokracia to nie je) a prázdnymi ulicami popod paneláky k metru.

Až v tejto chvíli mi tak nejak dôjde, že už som vlastne v Kazachstane. Brutalistická budova divadla z roku 1981 dominuje “námestiu” ak sa to tak dá nazvať. Na druhej strane cesty sa ale nedá zahanbiť o jedenásť rokov staršia budova štátneho cirkusu.

Do úplného centra mesta sa presúvame metrom. Metro je v Almaty relatívne krátko, po nekonečných 23 rokoch výstavby (čím o 2 roky prekonáva aj naše SND) ho otvorili len v roku 2011. Na projekte je ale vidieť sovietsku ruku, metro je hlboké a všade plno schodov. Pri každom schodisku je síce nainštalovaná rampa pre vozičkárov, ale každá poctivo zakrytá. Byť vozičkár tak sa radšej do mesta doplazím, ako pri každom schodisku hulákať na niekoho aby mi spojazdnil rampu. Navyše treba pri vstupe do každej stanice prejsť rámom a batožinu dať na sken ako na letisku, no samé radosti. Aspoň, že fotiť tu nie je zakázané. U tety zakúpime žetóny a onedlho už nastupujeme do modernej súpravy od Hyundai Rotem.

Vystupujeme o 4 zastávky ďalej na Zhibek Zholy. Primárna úloha je sa ísť niekde najesť a potom pozrieť Panfilov park. Cestou sa zatiahne a začne trochu poprchať, ale je to našťastie planý poplach.

Na foursquare pozriem, že jedna reštika by mala byť na začiatku parku, no je pre rekonštrukciu zatvorená a namiesto druhej, ktorá by mala byť o ulicu vedľa je tam salón krásy. Na druhej strane cesty je síce nejaká turecká Cicek reštaurácia, ale radi by sme niečo iné. O kúsok ďalej už gruzínskej Batono Dato neodoláme.

Čašníčka donesie menu a to už len oči jedia, hneď objednávame kávu, pivo, ja polievku charčo a chinkali a Janka chačapuri. Prvú zlupneme povinnú kávu a potom už prechádzame na pivečko.

O chvíľu nám čašníčka donesie chačapuri a pre mňa polievku a tá je čistý gastronomický orgazmus. Chačapuri nezaostáva a ani dvaja už nezvládame tieto jedlá dojesť a len sa modlíme aby čašníčka zabudla na to Chinkali. Bohužiaľ nezabudla, tak sa ešte dotlačíme dvoma kúskami a nevládzeme sa ani pohnúť.

To si pýta ďalšie pivo. Obloha sa medzitým potrhala a neskoré slnečné lúče spolu s pretiahnutým obedom (alebo večerou?) zamiešavajú kartami. Panfilov park škrtáme z dnešného programu a preskočíme rovno na Kok Tobe. O chvíľu už sedíme vo veľkom a drahom aute, t.j. Toyote Camry (interný vtip z roku 2000, kedy som si od dealera áut Toyota pýtal katalóg Camry a jeho odpoveď sa mi vryla do pamäti dodnes: “Camry je veľké a drahé auto a toto je veľký a drahý katalóg”) a vezieme sa k 3 kilometre vzdialenej spodnej stanici lanovky.

Kok Tobe je niečo podobné ako bratislavská Koliba, ibaže sem ide lanovka, je tu ruské koleso a parádny výhľad na mesto, takže vlastne úplne iné a podobné jedine v tom, že to je nad mestom a chodí tam veľa ľudí. A leží v cca 10 krát vyššej nadmorskej výške. Zakúpime dva lístky, usadíme sa do kabínky a onedlho už začínajú parádne výhľady na mesto a pohorie Alatau.

O pár minút sme hore a víta nás malý lunapark a pár stánkov. Niekde ďalej je aj socha Beatles, ale výhľady sú také spektakulárne, že nejakú sochu sa rozhodneme ignorovať.

Zvyšok večera sa tu len tak ponevierame a pozorujeme západ slnka nad mestom a niekoľko instagramových kráľovien. Je tu aj posh reštaurácia, kde sme sa ako správni turisti usadili na terase, ale ani po 10 minútach sa nás nikto nerozhodol obslúžiť. Asi nemajú radi inostrancov.

Slnko tesne nad horizontom to už má tradične rýchly spád a onedlho je šero, znamenie, že je najvyšší čas ísť. Kým sa zvezieme dole je už takmer úplná tma.

Neďaleko nastúpime na metro a odvezieme sa k divadlu, odkiaľ sa už len peši presunieme smerom k hostelu. V českom dvore ešte dáme po jednom pive a pistáciách a v potravinách dokúpime vodu.