1.9.2022
Budíček máme štandardne o siedmej, s tým že raňajky sú od ôsmej a po nich chceme rovno vypadnúť. Dáme sprchu a 8:03 sme už naklusaní v reštaurácii, kde ešte pomaly nič nie je nachystané. Ale tak aspoň popozerám výhľad. Keď už sa konečne odhodlám nabrať si a začať jesť, tak zrazu sa objavujú volské oká a párky. No čo sa dá robiť, poriadne sa natlačím aj tých a po káve sa odfukujúc vraciam na izbu.
Pár minút oddychu mi našťastie vráti aspoň trochu energie a môžeme tak dobaliť posledné veci a dať hotelu zbohom. Niečo po deviatej už sadám za volant a do navigácie zadávam brutalistickú autobusovú stanicu v meste Aleksinac, ktorú som v krátkosti navštívil nejaké tri mesiace dozadu. Janka však nie a keďže leží kúsok od diaľnice, tak prečo si ju nepozrieť znova. Macedónsko viac menej len prefrčíme na jeden záťah. Na 160 kilometroch sme prešli cez 5 mýtnych brán a to buď ako vozidlo kategórie 1 alebo 2, evidentne podľa nálady pracovníka v búdke. No a diaľnica bola teda na pár miestach deravá až hanba. Pit stop si robíme na pumpe Мак-Бенз, ktorá je poslednou možnosťou natankovania (relatívne) lacného paliva. Okrem toho sa mi tu podarí potešiť nádržku ostrekovačov letnou zmesou a seba automatovou kávou.
Na hranicu prichádzame takmer presne v momente kedy sa deň prelína do svojej druhej polovice a pokým na tej macedónskej, ospravedlňujem sa grékom, severomacedónskej strane je to viac menej iba formalita, tá srbská už trochu drhne. Stále nám však prechod trval iba hodinu, čo je vo svetle skúseností z posledného mesiaca ťažká pohoda.
Aleksinac, aj keď sa to nezdá, je od hranice skoro 200 kilometrov a pritom to na mape pôsobí, že je to len hen tuto kúsok. V skutočnosti je pritom do Grécka bližšie. Na autobusku nám to teda trvá skoro dve hodiny dopotenej jazdy, tak sa po príjazde môžem zase prezliekať. Stanica, ktorá má svoje najlepšie časy za sebou je dodnes pôsobivá a najfotogenickejší je jednoznačne jej západný koniec s pôvodným nápisom. Cvakanie fotoaparátu sa však nepozdáva chlapíkovi čo to tu má pod palcom, ktorý sa pri nás po chvíli pristaví a začne mi splietať, že fotografovanie je zakázané. Na otázku, kde je označenie zákazu odpoveď nemá, rovnako ani na to prečo. No nič, odfotené to už mám a nebudem sa tu hádať s dôležitým pišišvorom.
Stanici tak dávame dovi a po chvíli naberáme smer Belehrad. Na diaľnici pokračuje tradičná srbská nuda, ktorej jediným spestrením je kolóna, ktorá nás postihne po necelej hodine. Podvečerný vjazd do metropoly, ktorá kedysi vládla celej Juhoslávii sa nesie v znamení rušnej premávky. Tá nás však nevyvedie z miery, na horizonte sa totiž už neklamne objavuje náš prvý cieľ, ktorým je Источна Капија Београда – súbor troch brutalistických budov, ktoré tvoria protipól o niečo známejšej západnej bráne.
Už len posledné bolestivé kilometre v čase, kedy sa každý presúva z práce a auto odstavujem na ideálnom fotospote, kde cvaknem mašinu a potom sa vyberáme nájsť si regulérne miesto na ťažko poddimenzovanom parkingu. Kto by v 70tych rokoch v čase hlbokého (aj keď hybridného juhoslovanského) socializmu počítal s tým, že toľko ľudí si bude môcť dovoliť osobný automobil.
Rudo, ako sa tento komplex oficiálne volá na návrh jedného z jeho architektov bol hotový za tri roky a v roku 1976 sa sem začali sťahovať prví obyvatelia. Tri identické budovy s výškou 85 metrov vo svojich útrobách ukrývajú po 28 poschodí a 190 bytov každá. Aj keď to tak možno nevyzerá, budovy vlastne neboli nikdy úplne dokončené. K finišu im chýbalo ešte dokončenie fasád, ku ktorému nikdy nedošlo a práve kvôli tomu sú dodnes problémy s padaním omietky, čo v kombinácii s ich výškou nie je sranda.
K prvým opravám prišlo až s kľudom zbraní v roku 2001 a k nejakým väčším až o ďalších 7 rokov neskôr. Tie sa však týkali najmä výťahov, ktoré sú v takýchto barákoch jednoducho životná nutnosť. V 2010 sa nájomníci a vlastníci konečne zjednotili a začali kumulovať prostriedky na ďalšie opravy a v 2012 dokonca spustili iniciatívu na odstránenie problémov s tými nešťastnými fasádami. To už bolo v hodine dvanástej, lebo popri omietke začali odpadávať aj kusy betónu. To už nenechalo chladným ani úrady a po examinácii budov odborníkmi zo Stavebnej fakulty belehradskej univerzity prišiel nepríjemný verdikt v podobe ich extrémne zlého stavu. Odhady na poriadnu opravu sa vyšplhali až do výšky 4 miliónov eur, vyzbierať sa však nepodarilo ani 200 000. Aký mal tento príbeh pokračovanie sa už z Wikipedie nedozvedáme, ale keďže budovy stále vyzerajú rovnako, tak to asi išlo do stratena. Prehliadku zakončujeme presne v strede námestia, kde sa nachádza malý ošuntelý park s lavičkami, ako stvorenými na popíjanie, čo sa tu evidentne praktizuje.
My sa vraciame k autu, kde niekto šikovne zaparkoval v strede miniparkoviska, odkiaľ sa priam eskamotérsky vyvlečiem s centimetrovými rezervami. Poza park Zvezdara sa presúvame k mládežníckemu štadiónu OFK Belehrad oproti ktorému sa nachádza obytná budova Karaburma. Táto 17 poschodová budova v tvare dutyfree čokolády tu stojí od roku 1963 a dnes jej už nikto nepovie inak ako Toblerone.
Hodiny už pomaly odbíjajú siedmu a Janka by ešte chcela stihnúť aspoň za akého takého svetla aj Genex tower, tak práskneme do bot a prepletieme sa pulzujúcim centrom na ľavý breh Sávy do Nového Belehradu, kde už po pamäti onedlho parkujem pred symbolom juhoslovanského brutalizmu. Celý život si sem neviem nájsť cestu a teraz tu stojím už tretí krát v priebehu pol roka. Tajne som dúfal, že Западна капија Београда bude našou dnešnou finálnou zastávkou, osud však chcel inak. Budova totiž vo svojich útrobách ukrýva jeden apartmán s lukratívnym výhľadom, ktorý sa dá prenajať, avšak je beznádejne vybookovaný na dva týždne dopredu. Tak snáď niekedy nabudúce.
Poslednú architektonickú zastávku si robíme pri budove samosprávy Nového Belehrad kúsok odtiaľto, aj keď to teda bol pôrod nájsť miesto na parkovanie. To už na mesto padla úplná tma a až teraz si vlastne uvedomujem, že sme celý deň nejedli.
A čo je najlepšie spraviť v takom prípade? No predsa dobre sa pred spaním natlačiť. Rýchle googlenie mi nachádza srbská reštauráciu Tošin Bunar, ktorá bude tým správnym miestom na večerný akt obžerstva. No a prečo si neobjednať rovno tanier čevapi s hranolkami. Keď už jesť, tak full throttle. Samozrejme už v polovici mám dosť a zas sa spytujem sám seba, či už som úplne retardovaný, ale to je tak keď oči jedia. Polovica večera tak putuje do alobalu a my sa odgúľame naspäť do auta.
Rozhodli sme sa to nakoniec dnes potiahnuť až do Nového Sadu, kde som počas čakania na jedlo rezervoval lacnú izbu v Hosteli Milkaza, len kúsok od diaľnice. Predimenzovanú a prázdnu budovu hostela dosahujeme na hranici noci o desiatej a po rýchlom checkine sa uťahaní konečne zvalíme na izbe. Ešte rýchla sprcha a za zvuku začínajúceho dažďa okolo polnoci zaspávame.
