30.8.2022
Posledné turecké ráno sa budím v obložení psov, ktorí na nás dávali celú noc pozor. Čas, kým sa Janka dá dokopy využívam na malú prechádzku po ešte neprebudenom prístave.
Prechod hraníc späť do EÚ a Schengenu však asi nebude záležitosť 15 minút, tak sa ráno zbytočne neloudáme a už o pol deviatej sa neohrozene blížime ku gréckym hraniciam. Na poslednej Shellke beriem plnú a zvyšné mince nahádžem do ručnej autoumyvárky na susednej pumpe. Na hranicu prichádzame presne 9:58 a najprv to ani nevyzerá nejak tragicky.
K dispozícii sú tri rady a volím ten úplne vľavo. Žiaľ progres je veľmi pomalý až žiadny. Až neskôr pochopím prečo – 3 rady sa postupne zbiehajú do dvoch a tie o nejakých 200 metrov ďalej do jedného. Vďaka tomuto tureckému “heku” strávime cez dve hodiny len na výstupe a to nás ešte čaká grécka hranica.
Turecko definitívne nechávame za sebou po prekročení rieky Maritsa popri vojakoch s automatickými puškami a po deravej poplátanej ceste prichádzame pred brány starej dobrej Európskej únie. Grécka hranica je oproti Tureckej veľmi skromná a vo veľmi zanedbanom stave. Čo je však obrovskou výhodou, ktorá ma ani vo sne nenapadla je rýchlosť, akou ňou prejdeme. 25 minút all in do Schengenu je ako z ríše snov a dokonca som ani nemusel vystupovať z auta, röntgen spravil špinavú robotu za colníkov.
Nakoniec to ani tak nebolelo a krátko po jednej sa tak už šinieme po diaľnici a onedlho sa pred nami zjaví prvá mýtna brána. Za mestom Alexandropouli to stočím na okresky a po pár minútach už parkujem pred mojim obľúbeným supermarketom, ktorý mi tak dlho chýbal. Grécky Lidl je na pekárske výrobky úplný raj a hneď hádžem do košíka všetky moje obľúbené miestne produkty. Vybavení sa presúvame o nejakých 30 kilákov na západ, kde som si vyhliadol pláž Mesimvrias ako miesto, kde by sme mohli po prvýkrát v živote otestovať Thrácke more.
Ospalým a prehriatym gréckym vidiekom sa onedlho dostávame do cieľa a odstavím to úplne na konci pláže pri bufete. Voda vyzerá luxusne a za lehátko od nás nikto nič nechce, raj. Samozrejmosťou je tu aj sprcha a prezliekáreň, no do dokonalosti by to už chcelo iba splachovací záchod namiesto Toi Toiky. Prímorský oddych tu natiahneme takmer na dve hodiny a bolo by to inak veľmi dobré miesto aj na noc.
No ale chcelo by to posunúť sa viac na západ, nech sa mi to šoférovanie trochu rozloží. Finálnou destináciou tak bude iná pláž o celých 200 kilometrov ďalej, kam by som chcel doraziť ešte za svetla. Po diaľnici presun celkom ubieha, len sa začína ozývať hlad. Rýchle googlenie čo naša trasa ponúka nás krátko po šiestej zavedie do prímorskej rodinnej reštaurácie. Výhľad na more, na stole chobotnica a v ruke pohár retsiny, lepšie to už nemôže byť.
Ostáva už iba odšoférovať to posledný kúsok na pláž Loutra Elefteron, kde deň zakončíme pri víne a pokeci s postarším kempujúcim susedom, ktorý sa napája ouzom.
