29.8.2022
Dnes sa spalo naozaj výborne a plný síl sa budím už po 6 a pol hodinách výdatného odpočinku. Raňajky priamo pri mori majú svoje nevyvrátiteľné čaro, len škoda, že sme sa nezmohli na niečo viac exkluzívne ako je tuniak z konzervy. Ale tak čo sa sťažujem, je predsa pondelok ráno a všetko je lepšie ako sedieť za počítačom v práci. Počas pochlipkávania instantnej kávy sa zahľadím do mapy a určujem približný cieľ dnešného dňa. Presne o týždeň už budeme zarezávať, čo nám síce dáva ešte plných 7 dní, ale po takej dlhej dobe by to predsa len chcelo nejaký mentálny buffer. Tiež treba poprať veci a podobné “príjemne” úlohy, no už sa pomaly vraciame do bežného života. Z týchto dôvodov sa dohodneme, že piatok by mal byť záverom tohto výletu, tak tomu aj prispôsobujem rozloženie dní, ktoré aj keď sa nám to nepáči budú čím ďalej, tým viac iba o presunoch.
No ale dosť bolo rečí, deväť hodín preč, treba sa pomaly zdvihnúť a ísť. Rýchlo po sebe ešte popraceme a do navigácie volím pláž Pissa, kam sa nám včera už nepodarilo prísť. Cesty na pláž, ktorá leží na opačnej strane tohto malého polostrova sú dve, obe majú zhodne po približne 28 kilometroch, ale tá rýchlejšia vedie vnútrozemím. Ušetrených 12 minút nám však za absenciu výhľadom na more nestojí, preto volím tú scénickú pobrežnú, na ktorej je jedinou prekážkou pár serpentín a jedno prudšie stúpanie. Za to sme však odmenení výhľadom na miestnu faunu aj flóru.
V dedine Bademli sa z kamenných úzkych a jednosmerných ulíc s gréckym nádychom vyslobodíme na prašnú cestu popri zátoke, kde to už naopak vyzerá typicky turecky – s odpadkami všade popri ceste. Až začínam pochybovať, či tá pláž nebude vyzerať podobne. Nebude. Aj keď pri príjazde sa objavil už druhý varovný signál, ktorým bolo celkom plné parkovisko. Pláž má však výhodu v tom, že je veľmi úzka, ľudia sa tak rozložia na väčšej ploche a ich prítomnosť tak nebolí. Nevýhodou tejto kúpačky s výhľadom na ostrov Lesbos je absencia signálu turk Telecom, čo však vyhekujem gréckym signálom s “domácimi” dátami na druhej SIM. International data hacker.
Po dvoch hodinách striedania vody s plážou mi celkom vyhladne, tak sa odpravím k autu pripraviť obed a nestačím sa diviť, koľko vehiklov tu medzitým pribudlo. Po jedle a káve ešte jeden rozplav na vytrávanie a musíme sa poberať, kilometre žiaľ nepustia.
Na prvej pumpe beriem plnú a prestávku si dávame o sto kilometrov ďalej v meste Altinoluk, kde sa hneď pri ceste ponúkne MMM Migros. Tu okrem potravinových zásob, berieme aj nejaké miestne podarunky a za dve eurá beriem šľapky. Myslím, že veľmi férová cena euro za kus. Len uvidíme koľko vydržia, moje Areny z roku 2007 to potiahli až do tejto dovolenky a to je viac ako úctyhodný výkon. Možno s tým malo niečo dočinenia, že na podrážke bolo napísané Made in Italy. A možno nie. Už to zostane navždy len dohad.
Odtiaľto až k Dardanelskej úžine by to už bola úplná brnkačka. Keby bol koniec októbra. Ale keďže nie je, tak 15 kilometrov za mestom musíme namiesto tunela Troya, ktorým by sme prefrčali pod 10 minút využiť starú cestu cez kopec, kde ako naschvál ešte aj chytíme búračku miestneho nadčloveka na X5. Mníchovská vrtuľka tak namiesto ohurovania spoluobčanov skončila v jarku s odtrhnutým kolesom a my sa so sklzom napájame naspäť na cestu E87.
Spanilá jazda po prázdnej ceste sa nám nekončí v meste Çanakkale nalodením sa na trajekt, ako by tomu bolo až do 18. marca tohto roku, ale pokračujeme ďalej. Na jar bol totiž o 33 kilometrov ďalej po trase otvorený najdlhší visutý most na svete. Ten tu za 5 rokov zmajstroval tandem dvoch juhokórejských a dvoch tureckých spoločností a s dĺžkou hlavnej medzery 2032 metrov trhli svetový rekord o rovných 32. Výhľad na tento technický zázrak sa síce objaví už zdiaľky, spoza volantu to však nie je ono, tak dúfam v nejakú možnosť odstavenia vozidla.
to je on, svetový šampión
Ako na zavolanie sa objaví fungl nové benzínka s rozľahlým parkoviskom, odkiaľ je celý most pekne vidieť. Pumpa je značne predimenzovaná či už rozlohou alebo počtom záchodov. Tie sú mimochodom zatiaľ najkrajšie aké kedy som na benzínke videl, fakt že na úrovni a kľudne by mohli súperiť s toaletami v letiskových salónikoch. S tým novým viedenským určite.
Po krátkom občerstvení tak štartujem mašinu a po chvíli nás ľavotočivá zákruta vypľúva rovno pred touto dopravnou stavbou, ktorá nesie meno po osmanskom víťazstve v námornej bitke v roku 1915. My zase triumfálnym prejazdom dávame de facto bodku za touto tureckou adventúrou a posielame srdečné pozdravy do Trnavy.
Radosť sa nám síce snaží pokaziť búdka s mýtom, na ktorej mi pracovník povie, že už nemáme žiadny predplatený kredit, čo sa mi síce nechce veriť, ale budiž. Za prejazd tak vysolíme 236,50 a pred nami je ešte jedna dilema – prekročiť hranice dnes alebo až zajtra? Lenivosť a solídne miesto na Park4night ale nakoniec rozhodnú stráviť dnešnú noc ešte v krajine polmesiaca.
Krátko po ôsmej tak už v takmer úplnej tme schádzame do dediny Kocaçeşme, kde to najprv vyzerá, že tu skapal pes. Až na jednu reštauráciu neďaleko mora, ktorej najprv nevenujem pozornosť, ale každopádne zaregistrujem ju ako miesto, kde by sme mohli zavŕšiť dnešný deň. Podstatné je najprv nájsť vhodné miesto na nocľah a voľná plocha pred malým rybárskym prístavom na brehu Saroského zálivu je viac ako luxusná. Okrem rumunského camperu a tureckého páru, ktorý si tu griluje nás ešte privíta smečka nebezpečne vyzerajúcich psov, ktorí sa previnia maximálne tým, že jeden si pri zvítaní poutiera svoju oslintanú papuľu o moje kraťase. Milý.
Spot teda môže byť, nič nám už nebráni nabrať smer reštaurácia s originálnym názvom Balik & Balik (ryby & ryby), kde majú ryby. A morské plody. Okrem toho to tu má už naozaj silný grécky feeling a je tu “narváno” a som rád, že sa nám vôbec ujde voľný stôl.
Obsluhy nášho stola sa ujme samotná (spolu)majiteľka s výbornou angličtinou a pri malom nepochopení s cola/coke, je mi jasné odkiaľ vietor fúka. Ako predjedlo je na výber asi 10 možností, nakoniec pri chladiacom pulte vyberám rozmixované citrónom pokvapkavé turecké fazule a morské riasy, ktoré lovia a sušia priamo tu. Ohúrený ponukou popustím uzdu a okrem grilovanej chobotnice pre oboch ešte Janke objednávam čerstvú rybu a sebe vyprážané kalamáre. No a samozrejme sebe pivko a Janke tam naordinujem pre zdravie dvojitú raki. Vybavené.
Po naozaj výbornom jedle sa pri nás zastaví majiteľka z Izmiru a vysvitne, že časť rodiny má v USA a podnik tu majú zatiaľ 5 rokov, ale rozbehlo sa to až v poslednej dobe. Ono reštaurácie s čisto rybami, resp. morskými plodmi v Turecku nie sú vôbec časté a kvôli konzervativizmu časti klientely jednoducho aj tu musí byť v ponuke kebab. To aby sa starí rodičia mali čoho najesť, keď sa tu usporiada nejaká rodinná sešlost alebo oslava. Upscale jedlo sa odrazí aj na účte, ale stále si myslím, že 63 euro za čerstvé a lokálne “dary mora” je viac ako dobrá cena. Po čaji, ktorý na záver nikdy nesmie chýbať sa lúčime a spokojní sa vraciame k autu, kde sa po kalíšku vína ukladáme na spánok.
