15.7.2010
Okolo tretej sme v Hamadáne. Ideme taxíkom spolu s jedným iránčanom na námestie Emam Khomejni. Spolu s vodičom taxi nám pomáhajú nájsť ubytovanie. Zobudia vrátnika v hoteli, ten si však pýta nočný príplatok, čo spolu robí 30 dolárov, tak to odmietame. Vyberáme si ruksaky a ideme skúsiť sami nájsť nejakú mosaferchune. Hneď na ďalšej ulici na jednu narazíme a už onedlho sa skladáme na izbe. Na prvý pohľad celkom ok. Ráno dlho dospávame. Od recepčného dostaneme mapu a už nám nič nebráni v objavovaní ďalšieho mesta. Pochutnávame si na sendvičoch a vydáme sa v ústrety prvým zaujímavostiam Hamadanu. Po ceste nám zapózujú na foto dvaja domáci, s čím sa ešte stretneme veľa krát.
O chvíľu prichádzame k Alavian Tomb, hrobke dvoch členov rodiny Alavianovcov z obdobia Saljuqi. Neďaleko sa nachádza aj Emamzadeh Abdollah.
Po Baba Taher sa vraciame na námestie, kde hľadáme internetovú kaviareň. Pýtame sa ľudí, posielajú nás na ulici Bu-Ali Sina.
Po niekoľkých ďalších nasmerovaniach úspešne nachádzame malú v dvore zastrčenú „kaviarničku“. V Iráne sa podobné miesta nazývajú NetCafe, aj keď okrem prístupu k počítaču s internetom neponúkajú absolútne žiadne občerstvenie a už vôbec nie kávu, na predaj. Keď sme prišli do “kaviarne” ulice boli plné ľudí, teraz sú však úplne prázdne.
Vraciame sa na izbu, kde nás čaká prekvapenie v podobe myších minihovien na posteliach.
Naproti mosaferchune si horúci deň uľahčujeme ľadovou ovocnou drťou a stretávame pár z Japonska.
Odtiaľ sa cez trh chceme dostať k mauzóleu Baba Taher. Ukazuje sa, že to nie je celkom dobrý nápad, lebo každý sa chce fotiť a tak volíme rýchlejšiu variantu, po ulici.
V jednom z obchodov sa nechávam zlákať sviežo vyzerajúcim citrónovým podľa mňa džúsom. Prekvapenie však príde, keď si prvýkrát výdatne lognem a zisťujem, že ide o sirup. Nuž, nie vždy sa náhodný nákup bez znalosti jazyka musí podariť. Kupujeme si teda ešte vodu a sanžíme sa ho zriediť. Dostávame sa k mauzóleu, kde sme opäť stredobodom pozornosti a domáci nám prakticky nedajú ani šancu si ho poriadne poprezerať.
Naše ďalšie kroky smerujú k Mauzóleu Avicenu, nepodarí sa nám ho nájsť už za svetla, tak to odkladáme na zajtrajšie ráno.
Po ceste stretávame mladý iránsky pár, chvíľu sa rozprávame pred obchodom, ona je fotografka, on študuje drámu. Meníme si kontakty a presúvame sa k námestiu Emam Khomejni. Večer je námestie poriadne rušné. Na chodníkoch sa rozložili obchodníci, predávajúci vskutku rozmanitý tovar od výmyslu sveta.
Vo fastfoode si ešte kúpime sendviče a berieme si ich so sebou na námestie, kde sa vyvalíme do trávy. Cestou domov sa nám ešte prihovoria dvaja inžinieri matematiky.
Po príchode sa unavení zvalíme na posteľ a z ničoho nič mi na hlavu zo záclony zoskočí myš a ujde. Keďže recepčný nerozumie po anglicky ani slovo a zlyhá aj komunikácia rukami-nohami, nakreslím mu ju na papier a ukazujem ako mi pristála na hlave. Netrvá dlho a dostávame inú izbu, s umývadlom a telkou.
