9.10.2025
Dvanásť hodín vo vzduchu je dosť aj na mňa, tak som si doprial nielen vodu, ale aj jedlo.
Presne po troch týždňoch som opäť tam, kde to celé odštartovalo, na Schwechate.
Autobusová zastávka na Einsteinovej je miestom, kde sa už tradične končia mnohé moje výlety a tentoraz možno aj životné etapy.
Ak ste sa dopracovali až sem, tak sa vám chcem hlavne poďakovať. Hovorí sa, že v najlepšom treba prestať, ale to som si k srdcu nezobral a na svojom tvorivom vrchole neodišiel. Spisovanie tohto anticestopisu sa opäť rodilo ťažko, v podstate rovnako, ako všetky tie rozsiahlejšie zápisy z poslednej doby. A niekde v priebehu toho, ako som na virtuálny list papiera dával čo som videl, zažil a hlavne ako som sa pri tom cítil som si uvedomil to, čo som vlastne už naznačil v úvode. Že už to ďalej v takomto extenzívnom rozsahu nevládzem spisovať. Tento blog som založil v lete 2008 ako nadšený mladík, mal som 22 rokov, kopu času a samozrejme aj energie. Do vrecka zároveň hlboko a na rovinu, tých výletov ani nebolo tak veľa, takže som nepociťoval žiadne obmedzenie. A úprimne si treba priznať, že tie zápisy z prvých cca 7-8 rokov vlastne ani za veľa nestáli. Letov a výletov však začalo pribúdať a ruka v ruke s nimi začalo pribúdať aj týchto mojich písačiek. A zároveň som im chcel dať nejakú pridanú hodnotu, niečo osobné a len moje tak, aby to nebol iba zástup fotiek s minimom kompilovaného faktografického textu. Tak vlastne najskôr vedome a neskôr aj podvedome moje texty boptnali do čoraz dlhších litánií, aby boli (ako som si vzal do hlavy) vizuálnou aj informačnou protiváhou k fotografiám. Čo to sa dalo postíhať aj popri práci, ktorá mala svoje silnejšie aj slabšie dni a čo tým vlastne chcem povedať je, že moje písanie vtedy nešlo na úkor môjho voľného času.
Keď som v roku 2019 prežíval vtedajší cestovateľský vrchol, prišlo na jar 2020 kruté vytriezvenie, s ktorým som sa v tom čase vyrovnával iba ťažko. Po odznení pandémie mi opätovné otvorenie hraníc vlialo novú krv do žíl a životodarnú energiu pri klepaní do klávesnice. V polovici roka 2023 som však zmenil zamestnanie a času mi zrazu výrazne ubudlo. Bol som tak postavený pred dilemu – buď ten blog zarežem, resp. nejak významne okrešem, alebo mu začnem venovať svoje večery a víkendy. Ako to dopadlo, je evidentné. Výletov neubúdalo a blog začal mať prioritu nad všetkým ostatným. Už počas výletu ma čím ďalej, tým častejšie začali prenasledovať myšlienky, koľko času a úsilia ma toto všetko bude stáť, aby som z toho spravil zase nejaký aspoň trochu hodnotný zápis. Ja si už vlastne ani nepamätám, kedy som si bez výčitiek prečítal nejakú knihu, lebo veď “mal by som písať”. Tento konkrétny sa rodil extrémne ťažko, vlastne najťažšie za celý môj život a asi je to na ňom cítiť. Tým myslím mnoho večerov plných prokrastinácie, kedy som sa rozhodol, že idem písať a jednoducho som sa nedokázal prinútiť. Len som niekoľko hodín zbytočne presedel pred počítačom s otvoreným dokumentom a robil všetko ostatné, len nie to, čo by som mal. A takto sa to opakovalo deň po dni a týždeň po týždni, mesiac po mesiaci. Keby existovalo jedno slovo, ktoré definuje tento zápis a moje celkové nastavenie, bolo by to slovo “únava”.
Fast forward a máme jún 2026, trištvrte roka od návratu. Zároveň som prekonal môj veľký životný míľnik – 40 rokov. Tento (dúfam že iba) polčas rozpadu je ideálnym momentom na bilancovanie a keďže tento blog ma sprevádza už takmer 18 rokov, tvorí naozaj neoddeliteľnú časť môjho života a možno aj identity. Je však čas úprimne si zhodnotiť, či to má vôbec ešte zmysel. Posledné takmer dva roky už píšem len z čistej zotrvačnosti, ktorú poháňa len moj silný zmysel pre povinnosť. Tomuto zväzujúcemu pravidlu, ktoré som si na seba sám ušil, som sa však rozhodol dať zbohom. A toto rozhodovanie nebolo ľahké. Neznamená to, že tento web končí, bola by škoda poslať do prepadliska dejín tie nie desiatky, ale stovky hodín práce strávené nad úpravou a selekciou fotiek, nad študovaním a hlavne nad písaním. Neznamená to ani to, že sem už žiadny nový obsah nepribudne, moje archivárske ja má potrebu vytvárať aj naďalej pamäťové stopy, ale asi to budú už iba maximálne nejaké fotografie s popiskami a určite nie zápisy, kde mám potrebu zachytiť všetko. Končí však v súčasnej podobe, ktorá už pre mňa nie je udržateľná.
Čo dodať na záver? Asi len toľko, že keď začnete cítiť, že vám niečo viac berie, ako dáva, je to jasný signál niečo s tým robiť. A to sa presne stalo mne.
Ďakujem ešte raz všetkým, ktorí čítali čo i len jeden zápis na tomto webe a nabudúce sa vidíme hádam už v stručnejšej forme.
R.
Páči sa vám tento obsah?