13.7.2010
Doobeda sa túlame mestom. Najprv prechádzame po Emam Khomejni a cez Nader Square sa vraciame do centra.
Navštevujeme bazár, avšak máme obrovskú smolu, lebo dnes je väčšina obchodov zavretá kvôli štrajku (ževraj dane).
Z bazára vychádzame na hlavnom námestí a po Ferdowsi pokračujeme až k mešite Arg-e-Alisah.
Odtiaľ si berieme taxík do Parku El Goli. Cestou sa dostávame z rušného centra na okraj Tabrizu, pričom míňame niekoľko obytných štvrtí.
Po prechádzke parkom sa zoznamujeme s Behzadom, 25 ročným učiteľom angličtiny z neďalekého mestečka Malakan (130 km od Tabrizu). Spolu s ním a jeho ženou Shivou piknikujeme v tráve a debatujeme. Zrazu nás pozývajú k sebe domov a my si hovoríme „prečo nie“ a tak sa vydávame na parkovisko, kde majú zaparkovaný svoj 19ročný Paykan – asi najrozšírenejšie auto v Iráne. Dvojica odchádza ešte pred cestou pomodliť sa a nám ako záruku toho, že sa vráti, necháva kľúče od auta a telefón.
Tankujeme na pumpe nad mestom, kde musíme čakať v rade kľukatiacej sa popri ceste dobrých pár desiatok metrov. Benzín je v Iráne na prídel, preto väčšina priemerných obyvateľov jazdí na plyn. Asi po štvrťhodine sa dostávame ku stojanu a berieme 10kg za 4000 rialov (13 400 Rls = 1€).
Vyzdvihujeme si z nášho mosaferchune ruksaky a utekáme sa rozlúčiť s Mohammedom. Zastavíme sa ešte pri Maqbaratoshoara – mauzóleum poetov a iných známych ľudí, ktorý si popozeráme zvnútra aj s výkladom Shivy a Behzada.
Cesta do Malekanu nás vyšla menej ako 50 centov (130 km). Zoznamujeme sa s Behzadovou rodinou. Ako Európania sme veľká atrakcia, tak sa na večeri zišli aj dvaja Behzadovi bratia a teta s dcérou.
Po večeri sa presúvame na záhradu, kde spíme pred budovou, ktorá je niečo ako u nás chata, akorát, že táto je z hliny, pod holým nebom.