8.10.2025
O siedmej už síce vnímam svet, ale trvá mi celú hodinu kým opäť stojím na dvoch nohách tak, ako sa na primáta patrí. Následne to má už celkom rýchly spád a za pol hodinu som vychystaný opustiť hotelovú izbu, na ktorú budem ešte dlho spomínať. Navyše ako naschvál práve dnes skončili daždivé dni a vonku ma čaká ukážkové slnko. Tu by som sa ešte na chvíľu zastavil a vsunul sem jednu autorskú poznámku. Pôvodne som si myslel, že Singapur ako nová krajina na mojej pomyselnej pažbe zárezov ma vyburcuje natoľko, že nebudem mať problém spraviť z tohto dňa regulárny zápis. Ukázalo sa však, že to bolo príliš prehnané očakávanie a táto destinácia jednoducho pre mňa nie je zaujímavá natoľko, aby som sa zmohol na viac, ako popisky k fotkám. Tie prvé dva týždne boli natoľko pisateľsky extenzívne, že mi už jednoducho nezostal žiaden pomyselný atrament. A to mi budete musieť odpustiť. Ale poďme späť do Incheonu.
Holt, niekedy ten timing s počasím jednoducho nevyjde.
Raňajky plánujem vybaviť v salóniku, ale aspoň na fotku tento stánok poslúži.
Na stanici v metre dobijem T-money poslednými tisíc wonami, aby som sa dostal na letisko.
O 15 minút neskôr sa posledný krát, ale dúfam, že nie naposledy ohliadnem za kórejskými reáliami a vyberám sa absolvovať všetky letiskové formality.
Tie mi hlavne kvôli checkinu, kde veľmi prísne kontrolujú príručnú batožinu zaberú takmer hodinu, čo mi efektívne ukrajuje značnú časť času, ktorý som plánoval stráviť v pohodlí salónika. Aby toho nebolo málo, tu sa ešte stojí rad, ktorý ma oberie o ďalších drahocenných 10 minút.
Sky Hub Lounge sa síce nemôže hrdiť veľkou podlahovou plochou, snaží sa to však kompenzovať ponukou.
Okrem zdravej kórejskej stravy bohatej na zeleninu sa tu dá aj zdravo popiť čapovaným soju bez cukru. To sa v tomto veku počíta. Aj tak však dám prednosť vínu, lebo kto čítal môj kórejský cestopis z minulého roka pamätá si, že soju teda na mňa príliš pozitívny dojem neurobilo.
Niekto sa sem prišiel najesť a niekto si sem prišiel čítať.
Prísna Scoot kontrola na checkine ma mierne zneistila. Váhový limit na moju palubnú batožinu + personal item je dokopy 10 kg. Moje dva ruksaky majú dokopy 11,5kg, robím teda to, čo každý rozumný človek v letiskovej núdzi spraviť musí – kúpim si v duty free nejakú blbosť, vypýtam tašku a do tej prihodím ničo z batožiny. Voilà a som na 9,4kg.
To je on, môj prvý dreamliner.
Aj keď teda v sociálnej verzii bez IFE. Nato som síce z trajdania sa po oblohe krížom krážom Európou zvyknutý, ale tam to väčšinou netrvá vyše 5 hodín.
Seat pitch je o niečo lepší ako som čakal, tam však pozitíva končia. Lietadlo je počas celého letu riadne vychladené, až som nútený si nohy zakryť bundou. Aj vďaka tomu aspoň na slabé dve hodiny zaspím. Zvyšok letu tak môžem maximálne obdivovať pestrofarebné nasvietenie interiéru.
Už len pár metrov, prejsť pasovkou a krajina č. 68 je oficiálne moja. Aj keď iba na pár hodín.
Po odbremenení sa od ruksaku, ktorý nechávam v úschovni sa vyberám k pásom s bagážou, kde konečne moje obľúbené slovo sterilné dostalo adekvátny vizuál. Aj keď toto má taký trochu až vesmírny nádych.
Superšport má rovnaké publikum kdekoľvek na svete.
Chvíle, na ktoré sa bude spomínať.
Rad na fotku, hádajte ktorú šípku som využil.
Samozrejme, že tú vpravo. Výhľad o poschodie vyššie je úplne rovnaký a nikto mi zároveň nedýcha na krk. Ak je letisko Jewel Changi niečim známe, tak je to práve tento unikátny vír. Ten sa v skutočnosti nenachádza v termináli, ale v shopping malle, ktorý je s letiskovými terminálmi zrastený. S výškou 40 m dodnes drží svetový rekord za najvyšší vnútorný vodopád na svete.
Zábavný a obchodný komplex s prírodnou tematikou Jewel Changi, ktorý prepája terminály 1, 2 a 3 bol otvorený len v roku 2019. Na jeho mieste sa predtým nachádzalo parkovisko, ktoré bolo presunuté do podzemia.
Voda je recirkulovaná dažďová a čerpá sa na strechu odkiaľ voľne padá cez okrúhly otvor do bazéna v suteréne. Tam je nainštalovaný akrylový lievik, ktorý zabraňuje špliachaniu a znižuje hluk.
Po tejto krátkej povinnej jazde sa však presúvam do podzemia na jazdu inú – Grabom do mesta.
Rýchlo a pohodlne. Môj čas v Singapure je veľmi obmedzený, taxík je teda no brainer.
Na nejaké veľké objavovanie nemám čas, energiu ani chuť a vysadiť sa tak nechám neďaleko Mariny pri hoteli Ritz-Carlton. Veľká cena F1 skončila iba pred troma dňami a pozostatky Marina Bay Street Circuit je stále možné vidieť.
Ja sa však vyberám uhýbajúc sa húfom bežcov po Helix Bridge v ústrety najikonickejšej stavbe v krajine, ktorou je bezpochýb Hotel Marina Bay Sands.
Som rád, že som stihol aspoň ten malý kúsok dňa. Poloha na rovníku je neúprosná a slnko tu celoročne zapadá vo veľmi úzkom polhodinovom okne medzi 18:50 až 19:20.
Rovnako neúprosná je aj vlhkosť vzduchu v kombinácii s teplotou, ktoré mi už teraz dávajú riadny hard time. Aj preto ten výhľad na ArtScience Museum a celý finančný downtown neviem dostatočne precítiť.
Ani táto stavba pripomínajúca lotosový kvet nie je staršia ako môj vysokoškolský diplom a objektívy sa na ňu upriamujú len posledných 15 rokov.
Zo spárov rovníkovej klímy sa unikám skryť do Marina Bay shoppingu, kde by som sa teoreticky mohol aj najesť.
Keď však vidím tie davy zmôžem sa maximálne na vodu z minimarketu.
Vonku to medzičasom začalo hrať farbami a aj keď som to nemal v pláne, prinútilo ma to zbacktrackovať na most, na ktorého výrobu padlo cca 650 ton duplexnej nehrdzavejúcej ocele.
Na moste sú štyri vyhliadkové plošiny, z ktorých sa dá obdivovať panoráma mesta. Tá by bez toho múzea nebola ničím výnimočná, to si treba úprimne priznať.
Ďalší turisti a vysvietený hotel.
Ekonomické nožnice.
Ďalšou povinnou zastávkou sú Gardens by the Bay, mestský park rozkladajúci sa na ploche až 105 hektárov, ktoré sú zhmotnenou predstavou vlády o „Záhradnom meste“ resp. „Mesta v záhrade“, jednoducho priestoru, ktorý má zvýšiť kvalitu života zlepšením zelene a flóry v meste.
TripAdvisor ich minulý rok označil ako ôsmu najlepšiu atrakciu na svete a najlepšiu v Ázii.
Mňa to teda popravde zase až tak nenadchlo, ale tak čo čakať od človeka, ktorý sa viac rozcíti pred ošarpaným panelákom, ako pred týmito tzv. superstromami, ktoré sú zároveň domovom enkláv unikátnej a exotickej flóry. Rovnako sú vybavené environmentálnymi technológiami, ktoré napodobňujú ekologickú funkciu stromov: fotovoltaické články, ktoré využívajú slnečnú energiu, ktorú možno použiť na niektoré funkcie superstromov (ako je osvetlenie), podobne ako stromy fotosyntetizujú, a zhromažďujú dažďovú vodu na použitie v zavlažovaní a fontánových dekoráciách, podobne ako stromy absorbujú dažďovú vodu pre rast. Superstromy tiež slúžia na nasávanie a odsávanie vzduchu ako súčasť chladiacich systémov zimných záhrad.
Ale záchody tu majú pekné.
Okrem toho som sa náhodou trafil aj do presného okna “Garden Rhapsody”, čo je koordinovaná svetelná a hudobná show. Dnes s podtitulom Tales of the Moon, t.j. romantický soundtrack piesní s mesačnou tematikou v angličtine aj mandarínčine.
Nie je to nič pre mňa a navyše sú tu z toho všetci extrémne napichaní a nedá sa tu ani prejsť bez toho, aby vás niekto neohriakol, že zavadziate.
Slovenský maco.
Zo záhrady si to tak namierim smerom späť k Marine.
Marina Bay Sands navrhol rovnako ako Helix Bridge Moshe Safdie. Inšpiráciou mu vraj boli balíčky kariet a finálny dizajn hotela schválili aj najatí feng shui konzultanti. Všetky tri veže sú pri základni širšie a smerom nahor sa zužujú. Každá z nich má dve asymetrické “nohy”, pričom jedna zakrivená noha sa opiera o druhú, čo pri jej výstavbe predstavovalo značnú technickú výzvu. Charakteristickým znakom hotela je Sands SkyPark, teda jedna z najdlhších verejných konzol na svete. Konštrukcia premosťuje všetky tri veže a nachádza sa na nej legendárny infinity pool, kam majú prísup iba ubytovaní hostia.
Mysterious Green Man. Na genderový balans sa autoritárske režimy nehrajú.
Keby ste sa tu chceli ubytovať, tak na jednu noc si treba nachystať aspoň 640€.
Marina Bay je je dnes 360-hektárovým rozšírením susediacej centrálnej finančnej/obchodnej štvrte. Toto nové centrum Singapuru je postavené na rekultivovanej pôde, s prácami na ktorej sa začalo už v roku 1954 s cieľom raz vytvoriť prvotriedne miesto na nábreží, ale dlhodobejšie vízie boli prvýkrát formulované až v roku 1983. Verejnosti boli predstavené v roku 1988 na dvojtýždňovej výstave, kde sa stanovil ciele rozvoja, medzi ktoré patrí optimalizácia polohy na nábreží a vytvorenie charakteristického imidžu s medzinárodnými pamiatkami, ktoré by sa mohli stať ústredným bodom mesta.
Dosnívané.
Bývalá budova Customs Harbour Branch Building z konca 60. rokov, odkiaľ colníci z kontrolnej veže dohliadali na jeden z najrušnejších prístavov v Singapure, okrem iného kvôli pašovaniu tovaru podliehajúceho clu. Dnes už to súčasť The Fullerton Heritage prerobená na gastro a nightlife zónu pri vode.
Môj čas je však limitovaný, tak sa namiesto hlbšieho ponorenia sa do mesta, vraciame smerom k promenáde.
Večeru zadelím premiérovo v pobočke burgrárne Shake Shack, očakávania sa však nestretli s realitou. Nie je to vyslovené zlé, skôr taký ľahký podpriemer.
A kde symbolicky skončiť túto hyperkrátku návštevu tohto mestského štátu, ako pri Merlione – jeho symbole a národnej ikone. Merlion predstavuje mýtické imaginárne zviera s hlavou leva a telom ryby. Rybie telo predstavuje rybársku dedinu z ktorej Singapore vznikol, keď sa ešte volala Temasek a hlava leva reprezentuje originálny názov mesta, ktorý doslovne znamená Mesto levov.
Najznámejšou sochou Merliona je táto 8,6 metra vysoká a až 40 ton vážiaca, nachádzajúce sa hneď pri zálive, ktorej autorom je miestny sochár Lim Nang Seng. Odhalená bola už roku 1972 a vo februári 2009 do nej udrej blesk a značne ju poškodil.
Ešte posledný pohľad na kancelárie…
…a od kultúrneho centra Esplanade si volám Grab naspäť na letisko.
Zo spárov neľútostného teplovlhka ma vyslobodzuje až opätovné zvítanie sa s letiskom. Po rýchlej kontrole vyzdvihnem ruksak z úschovne, oplieskam posledné peniaze v duty free a namierim si to rovno do salónika.
Na “mojom” termináli 1 som oprávnený na vstup do rovného tria salónikov. Vyberám si SATS Premier Lounge.
Ponuka je viac ako solídna, fakt neviem načo som do seba tlačil ten hlúpy burger.
Zlatým klincom je však sprcha, na ktorú som sa po tejto spotenej prechádzke tešil asi najviac. Je príjemné cítiť sa znovu ako človek. Zvlášť pred tými takmer dvanástimi hodinami, ktoré ma na palube čakajú.
Najväčšia zrada však prišla až na gejte. Terminály 1 až 3 používajú totiž decentralizovaný model bezpečnostnej kontroly, preložené do ľudskej reči skenery sú až na samotných gejtoch. V praxi to znamená, že akékoľvek tekutiny kúpené alebo získané ´pred samotným gejtom tam aj musia zostať. Rovnako ako moje zásoby vody zo salónika. Šach mat.
V samotnom “chlieviku” vďakabohu je fontánka na vodu, tá sa však prúdom vody veľmi nepochlapila, čo v kombinácii s vyše 300 pasažiermi, ktorí si chcú načapovať jednoducho matematicky nevychádza. Zvlášť keď sa nájdu jedinci, ktorí nemajú problém plniť si aj štyri fľašky, aj keď za nimi stojí ešte 50 ľudí. Pozdravujem za rieku Morava. Odlietam tak smädný a nezostáva mi nič iné, ako zase platiť.