28.7.2023
Po výživnom 9 hodinovom spánku o pol ôsmej už nakopávam mašinu a idem vyriešiť niekoľko dôležitých vecí na mojom pomyselnom rannom zozname skôr, ako dám Šamacu zbohom. Tou úplne prvou je burek so syrom, ktorý si prajem na raňajky. Šikovne tak zaparkujem hneď vedľa pekárne a pobočke mobilného operátora a zabijem tak dve muchy jednou ranou. Okrem výborných raňajok tak rovno vybavím aj SIM kartu. To by sme mali číslo jedna a dva.
Cestou do mesta som si na kruháči všimol benzínku Antunović AGS, kde mali pekné sedenie v tieni slnečníkov, ideálne na ranné americano. Okrem toho, tu majú ukážkovo čisté hajzle. Tri a štyri hotovo.
na úrovni
No a posledné dve úlohy súvisia s (nechcem povedať cestovateľským) OCD o navštívených miestach. MTP striktne sleduje autonómie a regióny Odžak a Brčko teda uvádza ako separátne a samozrejme práve tie dva mi z celej Bosny a Hercegoviny chýbajú. No a čo by som to bol za človeka, keby som ich nepoctil svojou prítomnosťou, hlavne keď mi to zabezpečí, že sa v rebríčku navštívených regiónov dostanem pred pána z Trnavy. O nejakej pol jedenástej mám už aj túto milú povinnosť za sebou a s dobrým pocitom v srdci môžem konečne zaujať smer Zenica, kde idem v mojej mierne autistickej cestovateľskej bubline opäť obhajovať prvenstvo.
Do tohto mesta obývaného prevažne bosniakmi, ktorí tu tvoria až 80% obyvateľov, prichádzam krátku pred druhou. Ako ideálny spot na odstavenie auta vyberám parkovisko pred futbalovým štadiónom Čeliku Zenica, ktoré je síce platené, ale stojí to doslova pár centov a navyše spot je pekne v tieni.
Čo je však hlavým dôvodom je to, že hneď vedľa sa nachádza panelák, ktorý to dotiahol do mnohých publikácii o juhoslovanskom modernizme. Zgrada Lamela, ako znie jeho názov, je impozantný a masívny 27 poschodový barák, ktorý bol so svojimi 101 metrami až do roku 1980 najvyššou budovou v celej Juhoslávií. Samozrejme takýto post nemôže patriť nejakému provinčnému bosanskému mestu, tak prvenstvo následne prebrala už legendárna Genex Tower v Belehrade. O tej píšem viac vo svojom zápise z veľkej noci 2022.
No ale späť do Zenice. Zenički Empajer, ako ho vraj volajú miestni, vznikol podľa návrhu sarajevského architekta Slobodana Jovandića. Tvorí ho šesť vzájomne prepojených celkov, ktoré majú rôznu výšku. Najvyššia časť má celkom 25 bytov a dom celkovo 232 bytov. Na prízemí sa nachádzajú priestory obchody a kancelárie, dnes sa jedná o potraviny, nechtové štúdia či fast foody.
Obed si však nechávam trochu na neskôr, keď som už tu, nebudem úplný ignorant, ktorý sa po vynadívaní na masu železobetónu hneď zdekuje. Centrum je čo by človek koránom dohodil a obed by tiež nebol na škodu. Nejaké bravčovinsky ideálne. Ale nie. Samozrejme poškuľujem po ćevapi, takže už ako moje kroky vedú v ústrety minaretu, mám spravený rýchly prieskum, kam zabočiť. Úplné centrum je maličké, v číslach je to tak tretina z toho bratislavského, ale v realite sú to dve na seba kolmé pešie ulice a to je tak všetko.
Ja zabáčam hneď doprava na Maršala Tita 25, kde sa nachádza Ćevabdžinica. Tu si konečne dám regulérny teplý obed, ktorý strieda supermarketovú stravu. S bruchom plným mäsa sa vygúľam naspäť do spotených ulíc a pred slnkom sa aspoň na chvíľu ukrývam na celkom rozľahlej a krytej tržnici. Nič mi však netreba, tak sa po pár fotkách zdekujem a onedlho opäť dosahujem breh rieky Bosna.
Výhľad spod tieňa stromov popri riečke na Zgradu Lamelu je naozaj impozantný, to sa musí nechať. Až mi je ľúto, že nábrežie nie je vôbec využité, po obede by sa hodilo trochu kofeínu do krvného obehu. Namiesto toho a namiesto priamky k autu sa však znova dostávam do mesta.
Kúsok odtiaľto sa nachádza bosniacke (alebo bosenské?) národné divadlo. Mňa teda samozrejme zaujíma skôr budova v ktorej sídli, ktorá nasleduje svätú trojicu – cement, kamenivo a voda. Monumentálna postmoderná budova bola vybudovaná v priestore nového mestského centra v 70. rokoch 20. storočia sa nestráca ani medzi okolitými viacposchodovými stavbami (ako napr. Zgrada Lamela). Slávnostne bola otvorená 7. mája 1978 a hneď sa zaradila k najväčším budovám svojho druhu na území celej Juhoslávie.
Mňa však popravde trochu začína tlačiť čas, na dnes mám totiž vyhliadnutý jeden luxusný minikemp a rád by som si ho užil aj za svetla, čo znamená najvyšší čas zdvihnúť kotvy. V supermarkete v prízemí Lamely doplním tekutiny a krátko pred pol štvrtou pokračujem v ceste.
Predo mnou je síce len slabých 100 kilometrov, počas tých však musím prekonať niekoľko kopcov, takže priemerka pôjde veľmi rýchlo dole a optimistický odhad hovorí o dvoch hodinách. Toľko mi to nakoniec trvá len na vyhliadku nad Prozorom, odkiaľ však je už jazero Rama, moj dnešný cieľ, na dohľad.
Spanilým zjazdom s brzdným účinkom motora sa za pár minút presúvam k pitoreskným výhľadom počas mäkkého svetla zlatej hodinky. Kilometer od cieľa sa však musím zastaviť, výhľad je luxusný a bolo by priam zločinom jazdu aspoň na pár minút neprerušiť a nevytvoriť tu digitálnu stopu.
Mojim dnešným cieľom je malý rodinný kemp Bosnjak s bezkonkurenčnou polohou priamo na brehu jazera. Výhodou aj nevýhodou je, že tých miest priamo pri vode je doslova len zopár a mne sa ujde to úplne posledné. Aspoň občas mám šťastie.
Kde mi však šťastie nepraje, je jedlo. V honbe za tým, aby som do kempu stihol doraziť ešte počas zlatej hodinky som úplne zabudol kúpiť zeleninu. Hlavne mi teda chýba cibuľa, ktorá je pri varení pre mňa tou najelementárnejšou surovinou a základom pre všetko. Až teraz som vlastne pochopil Meliškov hnev v jeho úplnej komplexnosti. Logickou voľbou je teda zájsť do obchodu, rýchle overenie na mape však ukazuje ten najbližší dva kilometre. Autom toto riešiť nemá zmysel, jednak už mám všetky veci vonku a ešte by sa nebodaj mohlo stať, že by sem medzičasom prišiel nejaký jožko a zobral mi môj luxusný flek. Peši sa mi poprvé nechce a po druhé, celý zvyšok svetla, ktoré mi ešte ostáva, by som obetoval na presun do a z obchodu a varil po tme. Zostáva iba tretia možnosť, ísť sa spýtať dedka, či nemá nejakú cibuľu na predaj. Aj napriek roku 2023, umelej inteligencii a googlu translatoru sa dedko po piatoch minútach vracia s čerstvo vykopaným cesnakom namiesto cibule a ja nemám to srdce mu povedať, že toto som nechcel. Ešte aj odmieta za neho zobrať peniaze. Nevadí, učíme sa celý život a namiesto cibule budem teda variť na cesnaku.
No a teda aby som to uviedol do kontextu, dedo s babkou tu bývajú v rodinnom dome a jedného dňa asi v nie až tak dávnej minulosti niekomu z rodiny v hlave skrsol nápad urobiť z toho kemp. Takto cez prázdniny im tu vypomáha vnuk, ktorý už ako zástupca novej generácie hovorí po anglicky, jeho starý otec ako typický obyvateľ Bosny je vybavený nemčinou, ktorá je zas u mňa limitne blízka nule aj napriek štyrom rokom memorovania sa na základnej škole. Po večeri už nasleduje tá príjemnejšia časť. Na stôl vyťahujem Graševinu a s výhľadom na pokojnú hladinu relaxujem až kým mi ho neprekazí tma. Potom už veľmi nie je čo robiť, tak nezostáva nič iné ako sa osprchovať a pobrať sa spať.
