Rusko 2017

Deň 2 – z Moskvy až do Teriberky

12.9.2017

Spánok bol krátky, ale nedá sa nič robiť. Na týchto výletoch už nebýva času nazvyš. Na raňajky zvíťazí lenivosť a iba si zalejem cereálie mliekom, ktoré je otvorené na stole a mimo chladničky bohvie odkedy. Treba veriť, že to bude neskôr v poriadku.

Počasie je výborné, 26 stupňov a slnečno, Moskva sa nám odpláca za ten hnusný dážď 5 rokov dozadu. Obligátna káva nesmie chýbať a po nej odchádzame na zastávku, kde stratíme pekných 20 minút čakaním na autobus 911. Už chcem aj volať UBER, ale práve vtedy sa vyrúti spoza zákruty.

Natlačení sa vezieme necelú polhodinu zapchatou štvorprúdovkou k stanici metra Salaryevo, otvorenej len od februára 2016. Výhodou tejto trasy v našom prípade namiesto využitia Aeroexpressu je, že metro nás vyklopí priamo na Červenom námestí.

Jedenásť zastávok zbehne ako nič a vystupujeme na stanici Okhotny Ryad. Zopár klasických metro fotiek a z podzemia vychádzame na povrch zemský.

 

Nad štátnym historickým múzeom sa vznášajú dramatické mračná, našťastie na dážď to nevyzerá. Budovu si obídeme sprava, kde sa tiahne dlhý rad nažhavený vidieť večne živého Vladimira Iľjiča a prichádzame na Červené námestie. To je, ako sa dalo čakať preplnené turistami, bonus nepridávajúci na dojme sú tribúny k slávnosti 870. výročia mesta. Od múzea teda nie je vidieť na Chrám Vasila Blaženého. Aspoň konečne vyšlo slnko a pre zmenu začína solídne pripekať.

Chvíľu sa pomotáme po námestí a odtiaľ prejdeme popri mieste popravy Borisa Nemcova na moste Bolshoy Moskvoretsky na malú vyhliadku na Kremeľ a rieku Moskvu. Odtiaľto je pekne vidieť park Zaryadye, ktorý tu pre verejnosť otvorili len včera. Pozornosť budí najmä visutá 70 metrová vyhliadka bez podpory. Park je zatiaľ provizórne ohradený plotom a dnu sa vchádza cez detektory a kompletnú kontrolu batožiny. S tým množstvom ľudí teraz pár dni po otvorení je to ideálny cieľ. Samotný park, mimochodom prvý otvorený v Moskve po viac ako 50 rokoch, stojí na ploche 13 hektárov na mieste bývalého prominentného hotela Rossiya, ktorý držal až do roku 1990 prvenstvo ako najväčší hotel na svete. Času nemáme nazvyš, tak sa len prejdeme po vyhliadke, ale vzhľadom na tie davy ani tento základný úkon nie je jednoduchý. Treba však povedať, že polohu má park naozaj luxusnú, keď opadne prvotný ošiaľ, tak to bude určite príjemné miesto.

Namiesto predierania sa Červeným námestím volíme cestou na metro bočné uličky poza obchodný dom GUM. Z Teatralnej sa odvezieme tri zastávky na Belorusskayu, odkiaľ nám ide zo stanice Aeroexpress na letisko Sheremetyevo. Vlak nám odchádza o 12:30, ale keďže sme sa zdržali v parku, nestíhame už regulérny obed v poctivom staničnom bistre. Kupujem tak iba nejaké panini s mäsom a kávu. Potom si vedľa bankomatu všimnem automat s vesmírnym jedlom, no škoda, mohli sme aj to vyskúšať.

Po polhodine jazdy vystupujeme na letisku a peši prechádzame na opačný koniec do relatívne nového (2009) domáceho Terminálu D, kde si vystojíme radu a ruksaky dáme zacheckovať nech ich stále nemusíme vláčiť, keď už to je v cene 🙂 V rámci čakania pri gejte poobzerám ceny v bare a Sheremetyevo sa teda nenecháva zahanbiť a pivečko za 7€ je tu úplne normálna cena. Ešteže dnes šoférujem.

Autobus nás povozí cez celé letisko až na jeho druhý koniec, kde je už pripravený náš Airbus A320. Tajne som dúfal, že chytíme Suchoj Superjet 100, ktorý je na túto linku občas nasadzovaný, ale smola. Kompenzuje to aspoň to, že sme dostali exit rowy, miesta na nohy teda požehnane.

Teším sa až do chvíle, kedy sa dovalí môj podnapitý spolusediaci, ktorý nedá pokoj ani mne ani druhému susedovi 😀 Pred pol šiestou už dosadáme v najväčšom meste za polárnym kruhom, na ktoré som už od mala pozeral v atlasoch – Murmansku. Teda nie úplne, predsa len letisko je 30 kilometrov južne od mesta. Po vystúpení z lietadla nás privíta chladné severské počasie a autobus, ktorý typickým bratislava style odvezie 50 metrov k terminálu.

Teda je to skôr taká menšia budova a hlavne príletová hala je vo veľkosti väčšej obývačky. Na jedinom WC vymením krátke nohavice za dlhé a môžme vyraziť. V odletovej hale vyberiem z jediného bankomatu dostatok hotovosti na zaplatenie dnešnej noci, auta a trochu jedla a ideme čakať na Pajero.

 

Dnes náš ešte čaká 130 kilometrov do dediny Teriberka na brehu Barentsovho mora. Tá je jednou z mála dedín s priamym prístupom k tomuto moru, kam zároveň netreba žiadne povolenie. A tiež sa tam natáčal výborný film ocenený zlatým glóbusom Leviathan. Podľa wikitravel je cesta zlá len posledných 40 kilometrov, avšak z troch požičovní do ktorých som písal zareagovali iba v jednej a tam mi pri ceste do Teriberky nanútili 4×4 a ešte mi tam prihodili aj 15€ amortizáciu za túto nekvalitnú cestu. Čerešničkou bolo, že dva dni pred príchodom mi volali, že Pajero, ktoré som mal objednané sa pokazilo a majú iba novšie a drahšie. Samozrejme žiadny free upgrade, síce naša chyba, ale tvoj problém, pekne plať dengy.

Nedalo sa nič robiť, maršrutka do Teriberky odchádza z centra o 18:00, čo by sa nedalo stihnúť ani taxíkom. Čas vyzdvihnutia uplynul, nikde nikto, tak volám a že chlapík stojí za závorou, ale že hneď je tu. O dve minúty naozaj prichádza a berie nás na parkovisko mimo letiska. Tu podrobne prezrieme celé auto, porobím fotky poškodení, podpíšem papiere a vyplatím auto + kauciu 220€. Na dispeji palubného počítača ma poteší priemerná spotreba 24.8 litra 🙂 3.8 V6 sa nezaprie. Do navigácie volím našu destináciu a môžeme vyraziť. Aj by sme sa najedli, ale teda že v Teriberke snáď niečo bude. Prekvapí ma solídna cesta s novým povrchom po ktorej je radosť ísť. Len trochu monotónna, cestou nie je nič, ani pumpa, ani obchod, ani dedina, len cesta.

Wikitravel neklamalo, už skoro za tmy sa po 90 kilometroch asfalt končí a pokračuje obyčajná vyjazdená cesta. Najprv celkom zlá, dá sa ísť max tak 30, to si len zhrozím, že to snáď takto nebude celý čas. Ale neskôr má cesta aj svoje svetlé chvíľky, kde sa dá ísť aj 80. Pred deviatou prichádzame do Teriberky. Pár domov, zopár svetiel a tma ako v rohu. Hostel Normann má v maps.me zle zaznačenú polohu, ešte šťastie že mám tú ruskú SIM, inak neviem ako by sme to v tej tme našli. Nie je sa tu ani koho spýtať, všetci su zalezení. Potom spravím dve blbosti za sebou. Prvá je, že sa k hostelu vyberiem zlou cestou v hlbokom piesku, kde pri rozdvojení cesty zastanem a tak zapadneme. Druhou bolo, že aj keď som si myslel, že som 4×4 zapol, v skutočnosti sa neaktivovalo. Rovnakú blbosť som spravil s Pajerom už v Kyrgyzstane, ale zjavne som sa nepoučil, že tedy treba vypnúť a zapnúť motor a preradiť ešte raz. Z hostela nám teda musel prísť na pomoc UAZ s lanom, ktorý nám z tejto trápnej situácie pomohol.

Ubytujeme sa ako jediní hostia a hneď zisťujeme, či sú ešte niekde otvorené potraviny alebo nejaké iné miesto, kde sa dá najesť. Nedá a potraviny zatvorili o deviatej. Je 21:04. Ale postupne sa dáme do reči s domácimi a návštevou a tí sa nad nami zľutujú a pohostia nás pivom a polievkou. Potom jeden z nich prinesie vodku a ďalší narezáva poriadne prerastenú slaninu. Nakoniec sa z toho vykľuje príjemný večer, aj keď ani jeden z nás nehovorí okrem pár základov po rusky a z nich ani jeden po anglicky. Vodka sa našťastie nevypije celá, po dvoch pohárikoch to ukončím, lebo inak by som zajtra asi veľmi príjemné ráno nemal.