4.4.2026
Ranná nemecká nuda je to prvé, čo vidím po vyjdení z hotela.
Dojem o jeden blok ďalej napraví sympatický katolícky kostol sv. Ľudovíta postavený v typickom severonemeckom tehlovom gotickom štýle.
Čo však poteší ešte viac, je tento nedocenený francúzsky koráb.
Sobota ráno v štvrtom obvode Charlottenburg-Wilmersdorf.
Takýmito detailami sa už dnešní developeri nepochvália.
Jaguar XK8 sa mi v dobe vzniku príliš nepáčil (predsa len mal som 10 rokov a ochkal som skôr nad Ferrari), ale takto s odstupom času ho hodnotím veľmi pozitívne.
Pešibusom sme sa však z hotela prešli až na zastávku metra Fehrbelliner Platz práve kvôli nej samotnej.
Budovu zo 70. rokov navrhol architekt Rainer G. Rümmle v štýle pop-art a miestni ju prezývajú „Bohrinsel“ (ropná plošina). Je tak v priamom kontraste s okolitými striedmymi administratívnymi budovami z nacistickej éry, ktoré obklopujú takmer celé námestie.
Tu je v pozadí vidno bývalé sídlo poisťovne Nordstern dokončenej v roku 1936 s fasádou obloženou prírodným kameňom s vyčnievajúcimi okennými osteniami, typickými pre túto dobu.
Začiatkom roka 2017 bola budova stanice zapísaná medzi historické pamiatky.
Impozantné.
V modernizovanom vozni BVG A3L92.1. Tieto vozne sú určené pre staršie, užšie tunely berlínskeho metra, na linkách ako U1, U2, U3 a U4.
O 6 zastávok neskôr vystupujeme na zastávke Freie Universität, kam aj máme namierené. Cestou prechádzame cez Hittorfstraße, kde sa cena za meter štvorcový pohybuje na úrovni 9590€.
Hlad po vzdelaní ale nie je tým, čo nás v sobotu ráno ženie na akademickú pôdu. Skutočným dôvodom je vizuálne podmanivý interiér Filologickej knižnice, ktorú tu postavili pred 21 rokmi.
Plný zásah. Na internete som to teda pozeral, ale evidentne veľmi ledabolo. V každom prípade ja som sem nazrel pred ôsmimi rokmi a vďaka tomu vám aspoň takouto spätnou spomienkou viem sprostredkovať ako to tam vyzerá.
V Berlíne to štvrtého apríla už začína pučať.
Ústav hygieny a environmentálnej medicínydokončený v roku 1974 je považovaný za ukážkový príklad povojnovej modernistickej, resp. brutalistickej architektúry.
Všetky povrchy sú dokončené z pohľadového betónu s viditeľnými odliatkami debniacich dosiek.
S prísnou berlínskou enviromentálnou politikou tu tento prekapotovaný predpokladám že Mercedes Benz T2 pôsobí ako päšť na oko.
Útulné.
Hneď oproti ústavu hygieny sa nachádza ďalší betónový klenot – Výskumný ústav experimentálnej medicíny, prezývaný Mäusebunker (Myší bunker). Toto zariadenie bolo postavené na účely testovania na živých zvieratách a zároveň sa tu chovali aj zvieratá na experimenty, aby sa zabezpečili sterilné podmienky a ich maximálna kontrola.
Budova bola od samého začiatku vnímaná ako kontroverzná a “zlovestný” dizajn a využitie na testovanie na zvieratách neboli u širokej verejnosti obľúbené. V priebehu rokov sa však stala čoraz populárnejšou medzi priaznivcami brutalistickej architektúry. Súčasný majiteľ, lekárska fakulta Charité to chcel zdemolovať, čo malo za následok petíciu na na záchranu budovy a tento príbeh skončil v máji 2023 zapísaním budovy na zoznam kultúrnych pamiatok.
Jedna z nemocníc patriacich od roku 2003 pod Charité. Toto je konkrétne Campus Benjamina Franklina, pôvodne nemocnica Steglitz, ktorú navrhla architektonická firma Curtis & Davis z New Orleans. Po druhej svetovej vojne to bol prvý veľký nemocničný komplex v Európe, ktorý zjednotil všetky ústavy, takmer všetky kliniky a prednáškové sály v jednej budove.
Po páde Berlínskeho múru a postupnom zjednotení berlínskeho systému zdravotnej starostlivosti bola v roku 1994 premenovaná na Univerzitnú nemocnicu Benjamina Franklina (UKBF) na počesť amerického štátnika Benjamina Franklina (1706 – 1790).
Zmena názvu je uznaním amerického finančného príspevku na výstavbu nemocnice, konkrétne prostredníctvom Nadácie Benjamina Franklina. Spojené štáty prispeli približne jednou pätinou na stavebné náklady.
Budova, ktorá by sa nestraila ani na LV-426, to je Bierpinsel. Táto futuristická, 47 metrov vysoká budova, svoje počiatky v 70tych rokoch nezaprie.
Otvorenie reštaurácie a nočného klubu, ktoré tu pôvodne sídlili, prebehlo v stredu 13. októbra 1976 a pri tejto príležitosti sa bezplatne točilo pivo, čo sa nestretlo s pochopením u všetkých „Dúfajme, že keď bude fungovať pravidelná doprava, nebudú na chodcov hádzať poháre od piva z 30 metrov vysokých balkónov ako včera,“ vyjadril sa pre Der Tagesspiegel starší miestny obyvateľ na druhý deň.
Výstavba tohto popartového výkriku trvala 4 roky, počas ktorých sa stihol rozpočet prekročiť až tri krát. Kvôli nedostatočnej izolácii však priestory doslova pálili peniaze v podstate celý produktívny život tejto stavby, ktorý sa skončil v roku 2006. Svietielko nádeje bliklo v roku 2021, kedy sa nový majiteľ – spoločnosť Immoma Group – zastrájala, že celú stavbu zrenovuje a otvorí na začiatku roku 2023. Dopadlo to ako vždy.
Nám vak pri pohľade na túto “pivnú štetku” nevysmädlo ale vyhladlo, tak sa po Schloßstraße vyberáme nájsť nejakú prevádzku, kde vybavíme obed.
Očakávania boli veľké a takmer sme skončili v hipsterskej bruch reštaurácii, odkiaľ sme však na poslednú chvíľu museli zdupkať po zistení, že tu nie je k dispozícii ani jedno jediné jedlo bez mlieka. To je tak, keď cestujem s obmedzenými stravníkmi. Výsledok je teda smash burger, ani veľký, že ma človek výčitky a pocit ťažoby na žalúdky, ale ani malý, že po hodine už vyzerá stánok s kebabom. Jednoducho dobrý deal.
Kino Odeon sa pýši tým, že bolo prvým kinom v Berlíne, ktoré premieta všetky filmy v originálnom anglickom znení. Okrem toho sú tu zadarmo záchody.
Z autobusu sme však nevystúpili kvôli kinu a jeho toaletám, ale tomuto kostolu sv. Norberta, ktorý bol značne poškodený počas. 2. svetovej vojny a následne v rámci prestavby ulice Dominicusstrasse celú jeho severnú stenu zbúrali. V rokoch 1958 až 1962 ho potom na návrh architektov Hermanna Fehlinga a Daniela Gogela zásadne prestavali. to je tá časť, na ktorú sa pozeráme práve teraz.
Po Hauptstraße pokračujeme peši smerom do centra, nachádza sa tu totiž ešte jedna zaujímavosť, ktorú by fanúšikovia poctivej hudby nemali odignorovať.
Práve na tejto ulici, konkrétne teda na Hauptstraße 155 býval v rokoch 1976 až 1978 samotný legendárny David Bowie. Čas trávil na diskotékach, v baroch a kaviarňach a popri tom samozrejme tvoril a počas tohto obdobia vydal tri albumy, tzv. „Berlínsku trilógiu“ (Heroes, Low a Lodger).
Po tomto chodníku kedysi kráčal Bowie a dnes po ňom kráčam ja.
Západného Berlína však na dnes stačilo, preto sa ponárame do podzemia a nasadáme na metro.
Z toto prestupujeme na S-Bahn.
Cestou za oknom poobdivujeme Berliner Dom.
A jazdu ukončujeme opäť na Alexanderplatz.
Plán je prejsť sa počas zlatej hodinky k Brandenburskej bráne, ale ako tak kráčame popod televíznu vežu uvedomím si, že sme vlastne nikdy neboli dnu. Studená sprcha prichádza takmer okamžite, lístky sa kupujú na konkrétne časové okno a dnes už žiadne nie sú.
Časť vstupného pavilónu, ktorý dokončili v októbri 1969. V tom čase už stála aj veža spolu s guľou. Do tej však začiatkom toho roku zatiekla voda a spôsobila značné škody, čo si vyžiadalo jej pretesnenie.
Budova, oficiálne nazývaná Fernsehen und UKW-Turm Berlin sa tak stala druhou najvyššou televíznou vežou na svete, prekonávalo ju len Ostankino v Moskve. Bola to tiež tretia najvyššia samostatne stojaca budova svojej doby, po veži v Moskve a Empire State Building v New Yorku.
DDR paneláky vedelo.
Červená radnica postavená v štýle severotalianskej vrcholnej renesancie. Obrazne sa toot pomenovanie používalo aj na označenie socialistickej vlády východného Berlína – magistrátu.
Patriot.
Majú sa radi.
Vstup do stanice metra Museumsinsel, ktorá bola otvorená len nedávno. V roku 2021.
Súmrak nad Berlínom. Aj keď technicky to ešte súmrak nie je, keďže slnko nezašlo za horizont. Ale znie to lepšie, ako západ slnka v Berlíne, že hej.
“Semaforový muž” je dodnes obľúbený symbol z bývalého Východného Nemecka. Pred znovuzjednotením ekonomického motora Európy totiž mali tieto dva nemecké štáty rôzne formy semaforov pre chodcov, pričom v Západnom Nemecku bola všeobecná ľudská postava a na Východe všeobecne „mužská“ postava v klobúku. Ampelmann sa teší sa privilegovanému postaveniu ako jeden z mála prvkov Východného Nemecka, ktoré prežili koniec železnej opony bez ujmy na popularite.
Táto krajina však ujmu na jej už beztak nízkej popularite za posledné štyri roky dohnala do krajnosti.
Keby odvaha mala tvár, mohla by vyzerať aj takto.
Toto je cca vzdialenosť, na akú ste sa ako obyvateľ východného Berlína mohli k Bráne maximálne priblížiť.
Varené víno sa síce spája s vianocami, ale je apríl, fúka chladný vietor a toto mi v tejto chvíli príde ako ideálny nápoj.
Najtmavšia fáza súmraku nastáva na konci tzv. astronomick súmraku, kedy je slnko 18° pod obzorom. V angličtine majú pre túto fázu samostatné označenie Dusk.
Na mesto síce už medzičasom padla noc, ale pred definitívnym odchodom na hotel si ešte namierime odškrtnúť posledný dnešný pomyselný Point of Interest, ktorý sa nachádza v Centre Jacoba a Wilhelma Grimmovcov.
Tým je takáto parádna čitáreň jedinečná svojimi rozmermi a dizajnom s rozmermi 70 metrov na dĺžku, 12 metrov na šírku a 20 metrov na výšku. Autorom tejto desaťposchodovej budovy je švajčiarsky architekt Max Dudler.
Hneď oproti centru ešte vybavíme rýchlu večeru v takejto sympatickej sushi prevádzke.
Neskorá večera.
Počas studenej vojny sa Friedrichstraße preslávila ako stanica, ktorá sa nachádzala výlučne vo východnom Berlíne, no naďalej ju obsluhovali vlaky S-Bahn a U-Bahn zo západného Berlína, ako aj diaľkové vlaky z krajín západne od železnej opony. Stanica bola tiež významným hraničným priechodom medzi východným a západným Berlínom.
O pár zastávok ďalej vystupujeme na “našej” Savignyplatz, čo znamená, že sme už takmer “doma”.