Cherson 2019

Deň 2 – z Kyjeva do Chersonu

5.7.2019

Ráno sa nikam neponáhľame a výdatne pospíme. Hneď na úvod dňa mi však na WhatsAppe píše majiteľ booknuteho apartmánu, že dom je v remonte a voda je vypnutá. No to mi teda skoro dávaš vedieť. Promptne mi ponúkne svojho známeho, ktorý ma apartmán o dve ulice ďalej, s tým, že ten je ešte lepší a dá mi ho za rovnakú cenu. Rovno pripojí kontakt na Jaroslava, tak mu teda píšem čo je vo veci. Medzitým sa dáme dokopy a Jarko sa stále neozýva, tak sa začínam obzerať čo je na Bookingu ešte v ponuke. Keď už aj mám nejakých finalistov a chystáme sa na odchod, tak sa konečne prebudí a pošle mi pár fotiek, ktoré ani poriadne nepozriem a teda súhlasím a dohodnem stretnutie na adrese o 16:45. A to bola chyba. Zvyšný čas do odletu sme sa rozhodli stráviť už v overenej reštaurácií Park-cafe Marianna v centre Boryspilu, ktorá je takou malou zelenou oázou v tejto postsovietskej mizérií. Z hotela len prejdeme na neďalekú zastávku a nastúpime do prvej maršrutky, ktorá nám príde pod ruku.

O pár minút sme už v centre a ešte by to chcelo vytiahnuť nejaký cash. Pred bankomatom znárodnenej Privat Banky sa teda poslušne postavím do radu a keď konečne príde moja chvíľa, tak ma bankomat schladí takmer 5€ poplatkom za výber. Nie ďakujem. V reštike dáme ako predjedlo ustrice, teda iba ja, keďže Janka svoj plod mora odmietla a k tomu pohár Prosecca. Pokračujeme varenikami a zakončíme to zákuskom a ešte jedným proseccom.

Zrelaxovaní po tejto príjemnej medzipauze sa tak môžeme vybrať na letisko. Boltom sme tam za pár minút a kompaktnou a extrémne rýchlou kontrolou sme vpustení do malého domáceho terminálu. Trochu som to prepočítal a sme tu príliš skoro, kľudne by stačilo prísť tak hodinu pred odletom. Zvyšný čas mi teda nezostáva nič iné, ako si ho spríjemniť belgickým tretinkovým pivom za cenu raňajok v Puzate za podivného správania sa okolo chodiaceho afroamerikánca.

Z letargie nás onedlho vytrhne boarding. Autobusom sa odvezieme na opačný koniec letiska pred Terminál B, k jednému z exDniproavia Embraeru ERJ 145. Tie sú stále v pôvodnom livery, len z nich zmizol názov aerolinky. Lietadlá teraz oficiálne patria pod Windrose a aj letušky nosia ich lesklé a na prácu určite veľmi príjemné uniformy. Nepamätám si, že by som niekedy letel v takomto kompaktnom lietadle, kde by som sa musel v uličke zohnúť, aby som hlavou nenarážal o strop. Aj sedadlá v konfigurácii 2+1 prinášajú taký ten “biznisjet” feeling.

Let vďaka pospávaniu zbehne rýchlo a prebudím sa až na finálnej 180 stupňovej otočke na letisko, ktorá má oproti A320/737 veľmi malý polomer otáčania. Móda vozenia cestujúcich autobusom 50 metrov tu našťastie ešte nedorazila, tak si na terminál pekne prejdeme po svojich. Pred letiskom si spravíme zopár fotiek, do ktorých sa stále pletie vyfajčujúci jožko v polo tričku.

Keď máme hotovo na parkovisku zahliadnem odstavený taxík aj s vodičom, tak sa rovno dohodneme na cene odvozu do centra a nasadneme. Zrazu sa prirúti ten blbeček v polo tričku a začne vodičovi nadávať, že mu berie zákazníkov a ako si to predstavuje. Celé to korunuje tým, že mu zo strechy zoberie označenie taxi a odchádza. Náš taxikár najprv len neveriacky pozerá čo sa deje a potom vystupuje a ide za ním. Chujko tam ziape ako zmyslov zbavený a odchádza aj s tou taxi ceduľkou. Určite má aj psychotesty. Ujo sa nenechá rozhodiť a vezme nás do mesta a onedlho nás vyhadzuje priamo pred vchodom a píšem Jaroslavovi, že sme tu. Ten o pár minút zareaguje, že jeho kamoš nám donesie kľúče. Po pár minútach prichádza, odomyká nám byt na prízemí a ukazuje čo je kde. O nejakom “lepšom” apartmáne oproti tomu rezervovanému nemôže byť ani reč, veľkostne aj polohou je to rovnaké, ale toto vyzerá, že sa to po nociach prevádzkuje biznis mierne pofidérneho charakteru. No čo si budeme hovoriť, vyzerá to jednoducho ako kurváreň.

V tomto momente sa mi to už ale nechce riešiť, tak to berieme. Aspoň bude na čo spomínať. Zhodíme veci a rovno sa vyberáme od ulíc nájsť nejakú reštauráciu. Ani netreba chodiť ďaleko, o dva bloky ďalej si už sadáme na príjemnú terasu reštaurácie Čierna Hus (Черный Гусь).

Otestujeme domáce kraftové pivečko a k tomu “pivný tanier” a malé klobásky. Keď to donesli, tak prvé čo mi napadlo bolo, že o hodinu sme hladní. O 15 minút neskôr keď som to ledva dotláčal do seba som si to už nemyslel 🙂

Po tejto zdravej večeri si to po hlavnej ulici – Prospekt Ušakova – namierime smerom k Dnepru. Cestou dáme expresnú zastávku v supermarkete, kde hneď beriem jeden vreckový koňačik. Pár ulíc pred cieľom to stočíme na kompaktnú pešiu zónu, kde to celkom žije.

Ospalými bočnými uličkami sa neskôr vraciame na hlavnú tepnu a tu mi udrie do očí impozantný Hotel Fregat, na ktorý si nejak nespomínam z čias hľadania ubytka. Rýchla kontrola potvrdí, že sa na Bookingu nenachádza a rovnako potvrdí to, že jedna noc tu stojí iba 650 hrivien. Neskoro už plakať nad rozliatym mliekom, to je karma za to, že som sa na tento výlet nijak nepripravoval. Tak teda nabudúce.

V prístave je tiež živo. Prechádza sa tu plno ľudí, parkuje tu niekoľko výletných lodí, ktoré robia plavby po rieke, niekoľko plachetníc a zopár motorových člnov. Scenériu dopĺňajú zakotvené nákladné lode v pozadí. Po chvíli sa nám podarí nájsť voľnú lavičku, kde môžme zadeliť koňačik.

Keď na mesto padne tma a na nás únava, nastáva čas pomaly sa odobrať na izbu. V hodine dvanástej, t.j. 5 minút pred záverečnou ešte stíham supermarket a dokúpim ešte jedno Shabo a vodu na ráno. S chuťou koňačiku na jazyku sa aj v apartmáne takéhoto rázu zaspáva príjemne.