Deň 2 – z Kišineva do Komratu a okolia

7.3.2026

Ráno mám budík na siedmu, teda v podstate na šiestu nášho času tak, aby som pekne stihol raňajky na ôsmu, ale tak dopadne to ako vždy a na prvé jedlo dňa meškám akademických 15 minút. Výber je ale teda na moje príjemné prekvapenie bohatý, dokonca majú aj syrniky, ktoré musím hneď zadeliť. Jedlo zapijem poriadne silným americanom z talianských zŕn KIMBO, ktoré ma poriadne preberú.

Aj keď cez deň je už príjemne teplo, nočné teploty stále padajú pod nulu. O desiatej tak nakopnem vymrazené Suzuki a ešte predtým ako dám Kišinevu do nedele dovidenia sa potrebujem zastaviť na dvoch miestach. Pre istotu vybrať nejaké peniaze z bankomatu, čo vybavím a pár ulíc nižšie a potom sa chcem ešte zastaviť pri mozaike, na ktorú nám naposledy nevyšiel čas. Tento logistický počin mi ukrojí 24 minút z dnešného dňa, ale už prvý pohľad na toto masívne dielo (9 x 15 metrov) mi potvrdí, že táto návšteva nebude zbytočná. Areál budovy nie je legálne prístupný. Betónový plot v pokročilom štádiu rozkladu by sa samozrejme dal bez akýchkoľvek problémov preliezť, ale za bieleho dňa to tu rovno pod oknami robiť nebudem.

Samotná mozaika nazvaná “Oráč vesmíru” (Plugarul Universului/Пахарь Вселенной) pochádza buď z roku 1967 alebo z roku 1972, niektoré zdroje uvádzajú jeden dátum a iné zas druhý a mne sa nechce investovať čas do toho, aby som zistil, ktorý je ten korektný. S istotou sa však dá povedať, že sa nachádza na priečelí budovy, ktorá bola kedysi vychyteným mládežníckym centrom nesúcim meno po nikom inom ako prvom človeku vo vesmíre. Autorom je miestny rodák, maliar, sochár a grafik David Aureliu. Toto športové zariadenie sa okrem iného vedelo popýšiť aj hotelom pre zahraničných hostí, dnes zo všetkého fungujú už len tenisové kurty. Po dvadsiatich minútach obdivovania je však čas pohnúť sa ďalej.

Nakopnem mašinu a onedlho sa vymotám z hlavného mesta a zaujmem smer juhozápad. Široká výpadovka sa pár kilometrov za mestom končí a s ňou aj kvalitný povrch vozovky. Za Hincesti však tento mierny tankodrom končí a ja sa mám konečne čas pozrieť aj niekam inam ako na cestu. Výhľady takto v marci na oboch stranách Karpatského oblúka teda za veľa nestoja, to si treba úprimne priznať. Road tripy v tejto časti Európy začínajú dávať zmysel naozaj až s príchodom prvých listov na stromy, lebo teraz je to proste päťdesiat odtieňov hnedej. A keby nebolo to slnečné počasie, tak je to naozaj recept na čistú postsovietsku depresiu. Keď už spomínam ten Sovietsky zväz, Moldavsko zaujalo po jeho rozpade smutné prvé miesto v rebríčku najchudobnejších krajín Európy o ktoré ho pripravila už Ukrajina v roku 2022. Rusko dalo, Rusko vzalo. Z Kišineva do Komratu, hlavného mesta autonómneho regiónu Gagauzsko je to rovných 100 kilometrov, ktoré si však rozbijem na niekoľko úsekov, medzi ktoré plánujem vložiť párminútové zástavky na zastávkach. Autobusových zastávkach, ktoré sú výnimočné práve tým, že každá je vyzdobená unikátnou mozaikou.

Tou prvou je Gura Galbenei pri rovnomennej dedine a ako bolo v Sovietskom zväze zvykom, hlavná cesta neprechádza stredom dedín, ale na ich okraji, zastávky sú tak často umiestnené kilometer až dva od ich okraja. V tomto prípade je to výhoda, lebo tu nikoho nie je, pre obyvateľov je to však starosť naviac, preto je od Užhorodu až po Magadan častým zjavom to, že v okolí zastávok čaká na príjazd maršrutky niekoľko miestnych na svojich autách, ktorí potom poberú svojich blízkych.

Druhú pauzu mám už o 10 minút južnejšie pri mozaike s poetickým názvom “Dievča a slnko” (Fetei și Soarelui). Tých zastávok je naozaj požehnane a stáť pri každej jednej sa mi ale naozaj nechce, tak napríklad tú pri Hirtope o dva kilometre neskôr ignorujem a ďalšie kombo páuz si naordinujem až v meste Cimişlia. Najprv pri betónovom nápise pri vstupe do mesta a o trochu ďalej na zastávke priamo v meste, kde sa zmôžem aj na autoportrét. Ako statív mi poslúži strecha auta.

O penetrácii Gagauzska sa z tohto smeru človek dozvie dvoma spôsobmi a oba si vyžadujú použitie zrakového vnemu. Tí, ktorí ignorujú okolie a trávia väčšinu času v aute pozeraním na displej mobilu to zistia napríklad pri pohľade na mapu. Tých ostatných na to upozornia plápolajúce vlaky Moldavska a Gagauzska nad veľkým červeným nápisom rovno pri ceste. Toto miesto ma jediné negatívum, ktorým je absencia odstavnej plochy, tak to jednoducho na tých pár minút musím nechať na krajnici, nedá sa inak.

Po tejto krátkej fotoseanse konečne svoju fyzickú schránku presúvam na toto územie, ktorému autonómiu udelil moldavský parlament presne 23. decembra 1994. Bez lístka sa ani vietor nepohne a ani tu tomu nebolo inak. Tomuto konečnému zadosťučineniu predchádzala dlhá história, skúsim v skratke aspoň tú nedávnu. Gagauzi sú potomkovia utečencov z čias rusko-tureckých vojen v 18. storočí, ktorým umožnili usadiť sa v pohraničných oblastiach Ruského impéria pod podmienkou konverzie na kresťanstvo. V roku 1906 tu bola vyhlásená gagauzská omratská republika, ktorá však bola po niekoľkých dňoch zlikvidovaná cárskym vojskom. Keď moldavská vláda vyhlásila v auguste 1989 za úradný jazyk moldavčinu, Gagauzovia dali najavo svoju nespokojnosť a vytvorili kultúrnu organizáciu so zámerom oživiť gagauzský národ a jeho tradície. V tom čase sa zhoršila situácia na juhu Moldavska, kde Gagauzi žijú, do takej miery, že sa rozhodli vyhlásiť aj svoju politickú nezávislosť. Keďže na tieto požiadavky reagovala kišiňovská vláda Moldavskej SSR zamietavo, došlo 11. novembra 1989 k jednostrannému vyhláseniu Gagauzskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky v rámci Moldavskej SSR. Kišiňov označil tento akt ako protiústavný, čo viedlo 19. augusta 1990 k vyhláseniu suverénnej Gagauzskej sovietskej socialistickej republiky v rámci ZSSR. 1. decembra toho istého roku bol zvolený prvý prezident štátu Stepan Topal, ktorý sa zaslúžil o založenie gagauzskej Národnej univerzity v Comrate.

Nasledujúce dva roky prebiehali menšie ozbrojené roztržky medzi moldavskými a gagauzskými silami posilnenými o dvetisíc dobrovoľníkov z Podnesterska, ktorí sa na gagauzské územie dostávali cez Odesskú oblasť. K väčšiemu konfliktu nedošlo, pretože Moldavsko sústredilo väčšinu svojich síl do konfliktu v Podnestersku. V 1992 sa začali rokovania medzi gagauzskými predstaviteľmi a moldavským prezidentom Mirceom Snegurom, ktoré viedli roku 1994 k mierovému vyriešeniu sporu, čo vyvrcholilo už spomínaním prijatím zákona o osobitnom štatúte Gagauzie, ktorým jej bola zaručená autonómia vrátane práva na sebaurčenie v prípade spojenia Moldavska s Rumunskom. Definitívne hranice Gagauzskej autonómnej oblasti boli stanovené referendom v jednotlivých obciach o rok neskôr. V Európe je dnes riešenie gagauzsko-moldavského sporu dávané za vzor medzietnického spolužitia a dohody, aj keď skutočnosť zďaleka nie je taká ideálna, ako sa prezentuje. Podobne ako Podnestersko je aj Gagauzsko viac proruské ako zvyšok krajiny. V referende konanom v januári 2014 obyvatelia hlasovali proti vstupu Moldavska do Európskej únie a naopak hlasovali za bližšie vzťahy s Ruskou federáciou. V roku 2015 bola väčšinou 51 % hlasov zvolená guvernérom proruská politička Irina Vlah a v roku 2019 bola znovuzvolená absolútnou väčšinou 91 % hlasov. Dnešné Gagauzsko má právne vymedzené hranice, ktoré boli stanovené na základe miestnych referend v roku 1995, a jeho územný rozsah je oficiálne evidovaný moldavskými štátnymi orgánmi. V porovnaní s ostatnými časťami krajiny je na tom relatívne dobre. Vďaka rozvíjajúcim sa vzťahom s Tureckom sa pre Gagauzov otvorili nové pracovné príležitosti a rovnako tu Turecko aj investuje na rozvoj infraštruktúry, ako naprkílad bezplatné dodávky paliv, či poskytovanie úverov na dodávky vody. Tiež sčasti zadotovali vybudovanie univerzity a darovali nejaké to technické vybavenie pre miestnu televíznu a rozhlas. To už dosahujem tabuľu s nápisom Komrat a po rýchlej fotke si dávam ešte jeden stop pri ďalšej autobusovej zastávke.

Toto mesto som zvolil ako bod môjho dnešného nocľahu a keďže mám celkom dobrý čas, robím rýchle rozhodnutie a idem sa ešte previezť o niečo južnejšie do dediny Bešalma (Бешалма), s tým, že na Komrat si vyhradím neskoršie poobedie. V cieli som o pol hodinu neskôr a zastavujem rovno pri najlepšej budove v meste, ktorou je cerkov Sv. Juraja z roku 1880.

Obec bola založená v roku 1791 a legenda praví, že prví obyvatelia tu našli päť jabloní, po ktorých dedinu pomenovali („Päť jabloní“ = Bešalma). Najväčší rozmach zažila dedina v 80. rokoch 20. storočia, kedy tu vzniklo nákupné centrum, kúpele, kníhkupectvo, knižnica. Len v samotnom roku 1985 bol zrekonštruovaný Dom kultúry, cesta s dĺžkou 3,5 km, 20 km chodníkov a postavený štadión pre 1000 miest. Na brehu jazera bol postavený pioniersky tábor s 18 domami a v roku 1988 bol uvedený do prevádzky Kultúrno-športový komplex. Tieto zlaté časy sa už nikdy nepodarilo zreplikovať, sajuz sa zrútil ako domček z karát a s ním aj prostriedky na údržbu väčšiny objektov.

Dnes je tu asfalt okrem hlavnej cesty len zbožným prianím a väčšina dediny je v pokročilom štádiu rozkladu. Dokonale to ilustruje hlavná turistická atrakcia na vrchnom konci dediny, starý drevený mlyn, ktorý by si veru zaslúžil trochu lásky. Aspoň výhľad je tu pekný.

V roku 1944 tu žilo cca 5 tisíc ľudí. Hladomor si vyžiadal životy 2800 z nich. V roku 2014 tu žilo 3828 ľudí, v roku 2024 ich už bolo iba 2458. Z týchto štatistík mi zároveň vyhladlo a keďže ešte stále fungujeme v zimnom čase, znamená to, že o denné svetlo a pocit tepla prídem dnes už o šiestej. Nebudem teda márniť čas obedom v reštaurácii (to si nechám až na večer) a jedlo vybavím on the go. Spojením príjemného s užitočným je tak prevezenie sa o pár kilometrov južnejšie do dediny Kongaz, ktorej najväčšia zaujímavosť je, že je to najväčšia dedina v Gagauzsku a jedna z najväčších v Európe. Žije tu totiž viac ako 12 tisíc ľudí. Tento rekord si uctím hotdogom na pumpe Petromol. Po požití kombinácie bieleho pečiva a párku zohriateho v mikrovlnke si dávam otočku a vraciam sa do Komratu, kde si to namierim rovno ubytovať sa. Tu bolo rozhodovanie o poznanie rýchlejšie, jednak tu tých hotelov zas toľko nie je a Caral sa mi zapáčil cenou aj vizuálom. Na recepcii vyplatím 765 Lei a padám si zložiť veci na izbu.

O 10 minút som už ready to roll a vyberám sa do ulíc. Neprejdem však ani 20 metrov a hneď sa zastavím na obednú kávu. Po tomto energetickom kopanci mi ale už naozaj nič nebráni spoznať toto neveľké mestečko, ktoré sa síce na Wikipédii hrdí rozlohou až 164 km2, ale tam sa ráta aj široké okolie. Centrum má tak 1,5 x 1 kilometer, čo je tak na jedno poobedie. Keby som si to tak uvedomil skôr, ale k tomu sa ešte dostanem.

Hlavná ulica v meste sa dodnes volá Strada Lenin a nachádza sa na nej neprekvapivo socha Vladimíra Iljiča a takmer všetko podstatné, čo mesto ponúka. Stačí proste ísť rovno a sem tam niekam zabočiť. Úplné centrum-centrum dosahujem už po 600 metroch, kde sa na mňa zablysnú odrazy kupol dominanty mesta – Pravoslávna katedrála sv. Jána Krstiteľa.

Ono totiž aj keď sú Gagauzi turkického pôvod, dodnes je drvivá väčšina z nich pravoslávneho vyznania. Svätostánok tu stojí už od roku 1840 a počas Sovietskeho zväzu bol prirodzene zatvorený. Všetky ikony boli vypratané a naložené na nákladiak, ktorý ich odviezol do pekárne, kde ich v peci spálili. Jedna ikona však cestou z korby spadla a duchaprítomný obyvateľ ju vzal k sebe domov, kde ju opatroval až do konca 80. rokov, kedy mal Gorbačov už iné starosti s rozpadajúcim sa impériom ako naháňať ľudí za blbosti a ikona sa vrátila do znovu otvorenej katedrály, kde visí dodnes. Samozrejme som ju nevidel, teda teoreticky som mohol, ale jednoducho som nemal to srdce miestnym bábuškam postúpať po čerstvo umytých schodoch. Zato som aspoň mohol poobdivovať Mercedes miestneho popa.

Hneď oproti katedrále sa nachádza malý krytý trh (tohto času zatvorený) a niečo veľkoryso nazvané “Alej slávy”, čo v realite znamená malý “parčík” z oboch strán lemovaný bustami, medzi ktorými nechýba napr. Puškin, ale aj také bizarné postavy ako exprezident Kazachstanu Nursultan Nazarbajev či otec azerbajdžanského národa, samotný Heydar Aliyev. Ten má mimochodom ako jediný prezlatené písmo, ostatní sú nechaní napospas vrtochom počasia.

Stáčam to na ulicu Puškina, kde si fotím plot, za čo som opäť dotázaný čo fotím. Hovorím, že plot. Že pre koho? No pre seba. Nejakí sú tu precitlivení. Po ulici Komsomolcov, kde mám možnosť poobdivovať poriadnu sovietsku rúru sa vraciam na hlavnú dopravnú tepnu, ale keďže tu mňa nič zaujímavé nečaká, o jeden blok neskôr to znova stáčam doprava.

O tristo dĺžkových a pätnásť výškových metrov ďalej prichádzam do celkom príjemného a úplne prázdneho Paru oslbodenia, kde horí večný oheň pred pamätníkom padlých vo veľkej vlasteneckej vojne.

O kúsok vyššie sú ďalšie dva pamätníky – jeden je venovaný likvidátorom černobyľskej havárie a druhý pohraničiarom. Vskutku zaujímavé je hlavne to, že presne medzi nimi dalo mesto vybudovať detské preliezky. Ale tak zas prečo nie, niekto sa vie pohrať aj na cintoríne.

V Komrate toho veľa zaznačeného na mape nemám, tie veci sú v skutočnosti len tri a toto bola druhá z nich. Tá posledná sa nachádza trištvrte kilometra na východ, vlastne rovno dole ulicou a nie je to nič iné ako čo? No samozrejme mozaika. Komrat nie je New York, kde musí byť človek pod konštantným stresom, čo všetko “musí” alebo “by mal” vidieť a čím som starší, tým je tento pocit menej príjemný. Oveľa príjemnejšie je prísť do destinácie, kde takmer “nič nie je” a mať úplný freestyle. Je to pocit slobody, ktorý v turisticky exponovaných miestach človek nemá šancu zažiť.

To už ale prichádzam k polkruhovej mozaike zobrazujúcej tradičné gagauzské a moldavské kobercové ornamenty, ktorá je z nejakého mne neznámeho dôvodu na Google mape uvedená ako “mosaic of bus”. Najpravdepodobnejšie bude, že si to niekto zmýlil s autobusovou zastávkou, čo však asi tiež nebude pravda, keďže tie bývajú kryté.

Týmto mám v podstate “hotovo” a keďže sa nachádzam na samotnom okraji mesta, nemám na výber, len si dať otočku a namieriť si to späť smer centrum. Hneď oproti sa však pristavím pri mohutných sovietskych zILoch, ktoré sú tu odparkované na pozemku benzínky. ZIL 131 a ZIL 130 vyzerajú na prvý pohľad takmer identicky, ale rozlíšiť ich je celkom jednoduché. ZIL 130 je civilný nákladný automobil vyrábaný od roku 1962 v moskovskom závode Lichačova, po ktorom aj automobilka nesie svoj názov (Завод имени Лихачёва).

Kabína je typicky svetlomodrá s bielym predkom. Istotou, že sa jedná o civilnú verziu sú však dve nápravy, teda pohon 4×4, kdežto vojenská verzia (vyrábaná od rou 1964), má nápravy 3, t.j. pohon 6×6 a typicky tmavozelený náter. Produkcia týchto áut skončila až v roku 2012, teda po pol storočí, presne v duchu hesla, nevŕtaj do niečoho, čo funguje. Toľko krátke historické okienko.

Ja sa od benzínky ponáram do takmer ľudoprázdnych uličiek. Zlatá hodinka je na spadnutie, všetko tak pôsobí o niečo lepšie a príjemnejšie, dokonca už nikto ani nespochybňuje moje fotenie. Netrvá dlho, v realite sú to dva bloky a pár sto metrov a som na hlavnom mestskom námestí. To sa nachádza z druhej strany katedrály a v normálnom čase to tu asi pulzuje životom, ale takto v predvečer Medzinárodného dňa žien (ktorý s tu stále berie veľmi vážne o čom svedčí mnoho stánkov s kvetmi roztrúsených po meste) je tu ľudsky pusto.

Nič na tom sa nezmení ani ďalšieho trištvrte kilometra, ktorý ma delí od autobusovej stanice, sem tam je otvorený nejaký minimarket, ktorý strieda ďalší stánok s kvetmi a pár apatických pouličných zvierat. Na autobuske, ktorá je oblepená ponukami práce s európskymi platmi, kde nechýba ani Slovensko sa vlastne dostávam k svojmu hotelu.

Samozrejme neprehájdakam posledne slnečné chvíľe na izbe, tak sa vraciam pekným polkruhom späť smer centrum, že si teda prejdem ešte nejaké obytné štvrte na druhej strane Leninovej ulice, reálne tu už aj tak nemám čo robiť. Strada Fedico ma vypľuje do srdca celkom sympatického obytného bloku plného jednoposchodových bytových domov s malými dvormi, kde si miestni sušia čerstvo vypraté oblečenie. Ak si odmyslím tie nespevnené cesty, vtláča sa mi do mysle až taký ten postsovietsky spomienkový romantizmus. Na jar alebo v lete si viem predstaviť, že tento pocit musí byť ešte silnejší. Samozrejme pekné to je asi len do chvíle kým svieti slnko a nemusím tu žiť, pochybujem teda o tom, že miestne babky tu sedia na priedomí a užívajú si dôchodok s pocitom materiálneho dostatku.

V každom prípade, každý máme možnosť za zasnívať a občas sa snažiť nájsť krásu aj v chaose a na prvý pohľad pre mnohých nepekných miestach. Priateľské pouličné psy ma vyprevadia na už asfaltovú Stradu Puškina, kde si to namierim k bytovke, pred ktorou ma zaujala poriadna rúra. Tie sovieti vždy vedeli.

Na dvore dedo práši koberce, ale inak ani tu nikoho, asi všetci doma privoniavajú k tulipánom. Presúvam sa teda o kúsok ďalej k mestskej radnici, kde ma okrem hanblivého psa a môjho vysnívaného Mercedesu W124 zaujme hlavne billboard s aktuálnym stavom asfaltovania ulíc. Majú teda ešte čo robiť.

Slnko mi už pomaly dáva na dnes zbohom a ja som ešte nepoctil svojim pohľadom sochu Lenina, ktorá zaujíma čestné miesto pred miestnym parlamentom. Na geografickom území Európy ich už v súčasnosti veľa neostáva, ak si teda odmyslíme Rusko a Bielorusko je Moldavsko posledným územím, kde táto možnosť ešte reálne existuje.

Čo sa týka územia Európskej únie je to o niečo zaujímavejšie. Dlhé roky bola jedna uprataná na dvore múzea v Narve (tú som ešte stihol vidieť aj osobne) ale paradoxne v roku 2020 bola vztýčená nová a to v samotnom Nemecku. Pred sídlom Marxisticko-leninskej strany Nemecka (MLPD) v Gelsenkirchene dnes stojí Lenin po boku Karla Marxa. No ale vráťme sa do Gagauzska. Keď som sa pred dvoma hodinami rozplýval, aké je to úžasné byť v meste, kde toho zas tak veľa nie je nenapadlo mi, že to môže mať aj tienisté stránky. Za tri hodiny som si ho prešiel skrz naskrz a reálne už tu nemám čo robiť. Každú jednu ulicu zas vidieť nemusím, repetitívne scenérie s rodinnými domami a plynovými rúrami mi už na zážitku nepridajú a je teda reálne možné, že zostať tu spať zas nebol ten najlepší nápad. Kľudne som sa mohol vrátiť do Kišineva, kde je toho v sobotu večer určite viac v ponuke čo robiť, ako tu. Ale tak navaril som si podľa takéhoto receptu, nezostáva mi teda nič iné, ako žať plody svojho (ne)plánovania.

Prejdem sa teda ešte ku katedrále, ktorú medzičasom pozamykali, takže vkuknutie už nehrozí ani omylom. Nastal čas na finálny moment dnešného dňa, ktorým je ísť sa niekam slušne najesť, to znamená sedieť pri tom a nikam sa neponáhľať, veď už nie je kam. Proces výberu nebudem absolvovať postávaním na rohu, tak sa upracem do malého bufetu v parku pri katedrále, kde si na teraske dám jedno čapované.

Reštaurácii tu zase take veľa nie je, vyhodím si teda z kopýtka a nastavujem filter s hodnotením minimálne 4.5 z 5. Výber nakoniec padne na fancy MONAKO o dve ulice ďalej, kde ma skoro otočia vo dverách, lebo všetko je rezervované. Pri mojej pozitívnej odpovedi na otázku, či mi budú stačiť dve hodiny, však predsa len dostávam stôl.

Reštaurácia je typickým zástupcom prevádzky v postsovietskych krajinách s nekonečným menu, kde robia všetko od sushi, cez pizzu a burgre, cestoviny až po grill a morské plody. Ja stavím na rybu s čakacou dobou 40 minút, ktorá je prekvapivo dobrá.

Celé to spláchnem dvoma pohármi vína a po sľúbených dvoch hodinách, počas ktorých sa to tu medzičasom solídne zaplnilo sa vydávam v ústrety chladných ulíc. Cestou ešte absolvujem obligátnu návštevu supermarketu, dokonca Kauflandu, ktorý mám kúsok od hotela, kde si na večer zabezpečím zdravý snack v podobe pohára olív.

Večer na izbe trávim pri telke a myšlienkach, kde sa opakuje jedna a tá istá. Návštevu Komratu som odkladal zbytočne, mám pocit, že som tu tak 15 rokov po funuse, kedy sa už mesto transformuje za peniaze spoza Bosporu do podoby, ktorá mi v niekoľkých chvíľach evokovala návšteva Nachčivanu. Cestovať v čase však možné stále nie je, takže všetko čo s tým môžem spraviť je vyjadriť ľútosť. Pred spaním ešte strávim nejaký ten čas pri mape. Zajtra o pol jednej musím byť nastúpený na letisku s umytým autom a bola by škoda ťahať rovnú čiaru odtiaľto až tam. A teda dobre, že som pozrel čo v okolí je, lebo natrafím na skrytý poklad. Štyridsať kilometrov odtiaľto, pri meste Ceadîr-Lunga, čo je síce opačným smerom ako by bolo ideálne, sa nachádza opustené letisko s niekoľkými vrakmi. Rýchly prepočet tým pádom stanovuje zajtraší budík už na šiesto hodinu rannú, ale tak vynechanie tohto miesta by som si vyčítal, takže vlastne ani nemám na výber. V každom prípad aj neskorá príprava je lepšia ako žiadna. Keď si predstavím, že toto by som zistil až doma, asi by mi aj slzy vyhŕkli. To sa našťastie nestane. Dobrú noc.