Petrohrad 2019

Deň 2 – z Budapešti do Petrohradu

3.4.2019

Ľahký spánok a nervozita, aby som nezaspal ma zobudia už asi o tretej, odkedy netrpezlivo čakám na zvonenie budíka. To nám dá konečne zelenú vyliezť z postele a po pol už uháňame smerom na letisko. Holiday parking je plný ako som ho ešte nezažil, ale miesto sa našťastie nájde. Ranné odlety robia svoje, kontrola má rovnako jednu zo svojich peak hour. SPAR, ktorý je otvorený od piatej ignorujem, veď sa naraňajkujem v salóniku. Aspoň som si to myslel. Pred vchodom už stepuje zopár nedočkavcov, tak sa zaradím na koniec.

Pri pulte však dostanem studenú sprchu. Od 1. apríla, t.j. dva dni dozadu, platia nové pravidlá a zo salóniku ma vypoklonkujú. Vstup zdarma už len na World Elite a Black karty. O 10 minút neskôr tak už len so slzou v oku tlačím na raňajky Whopper menu z Burger Kingu. Po pasovke sa presúvame premiérovo na novú sekciu terminálu, vďaka ktorej z plochy konečne zmizli gejty pripomínajúce utečenecký tábor.

V lietadle mám opäť exkluzívne miesto v strede, ale z tejto mizérie ma oslobodí Janka, ktorá dostala celú trojku len pre seba. Akonáhle sa dostaneme do letovej hladiny presúvam sa tak k nej a zvyšok letu mi  zbehne oveľa príjemnejšie. Aj vďaka tomu, že si môžem natiahnuť nohy sa aspoň trochu prespím. Pár minút pred dosadnutím nás už víta pohľad na paneláky a fínsky záliv.

Pasová kontrola rýchla a na batožinu si vlastnou blbosťou počkáme trochu dlhšie – postavili sme sa k nesprávnemu pásu 🙂 S úspešne vyzdvihnutými ruksakmi sa presúvame ku kiosku MTS, kde zakúpime dve SIM s neobmedzeným internetom a pred terminálom rovno naskočíme na maršrutku.

Počasie je ukážkové a rovnaké by malo vydržať až do nášho odchodu. Máme šťastie, ešte minulý týždeň snežilo. Po pár desiatkach minút vystupujeme na zastávke metra Moskovskaya (Московская), ležiacej na rovnomennom námestí. Nakúpime nejaké žetóny aj do zásoby a vezieme sa 6 zastávok na Sennaya Ploshchad (Сенная площадь).

Volíme už overený Hotel Capital, ktorý leží hneď za rohom. Menším mínusom je dvojhodinové okno, ktoré máme do checkinu. Tu sa ukazuje aj mierna “nevýhoda” tohto počasia. Cez deň je síce príjemne teplo a slnečno, ráno a večer však teploty klesajú na bod mrazu. To znamená, že zimná bunda sa hodí, ale cez deň je však skôr na obtiaž.  Chodiť tak teraz po meste v bunde s ruksakom na chrbte jednoducho nepripadá do úvahy.

Dve hodiny sa dajú vydržať, hlavne ak si ich človek niečím spríjemní. Zapadneme teda do kaviarne hneď cez ulicu, kde si dáme obed a potom na uvítanie aj nejaké drinky. Pink Kitty a Mai Tai urobia aj z čakania celkom príjemne strávený čas a ani sa nenazdáme a sú dve.

Predchádzajúci check in rok a pol dozadu príliš hladko neprebehol, tentokrát to však vyzerá nádejne. Opäť dostávame izbu na štvrtom poschodí, kde nás ide recepčný aj odprevadiť. Keď však otvorí dvere zistí, že nám dal izbu, kde už niekto ubytovaný je. Z tejto malej komplikácie nakoniec vychádzame celkom pozitívne, dostávame izbu rovno na druhom a ešte aj väčšiu ako sme mali mať. Medzitým ako si dá Janka sprchu, ja skočím kúpiť koňačik. Aspoň som si to myslel. V okolí sa však nachádza len niekoľko malých potravín, kde majú maximálne tak pivo. Neskôr zistím, že som proste len zvolil blbý smer. Dve pivečká hodím na izbe do chladničky, dám si sprchu a môžeme vyraziť do ulíc. Okolo ekonomickej univerzity sa dostávame ku Kazanskej katedrále, oproti ktorej stojí Dom knihy.

Ten sme naposledy úspešne odignorovali, tentokrát sa však chce Janka pozrieť aj dnu. Samozrejme okrem kníh tu majú aj plno iných vecí ako magnetky, perá, hrnčeky alebo aj kalendáre a Vladkom.

Nekúpime nič s tým, že veď sa sem môžeme kedykoľvek vrátiť (nejak sa nepodarí). Chrám Kristovho vzkriesenia je stále pod lešením, tak k nemu ani nejdeme a vykročíme na Nevský prospekt, hlavnú ulicu celého mesta. Toto rozhodnutie asi o 50 mestov neskôr trpko ľutujem. Moja neláska k davom tu dostáva do tela.

Našťastie čoskoro prichádzame k mostu Aničkov (Аничков мост), ktorý sme minule nevideli a je to teda jedna z tych “povinnejších” zastávok. Je to totiž najstarší a zároveň najznámejší most cez rieku Fontanka. Skonštruovaný bol v rokoch 1841-1842 a o necelých 10 rokov neskôr naň boli umiestnené štyri sochy znázorňujúce štyroch krotiteľov koní navždy zamrznutých v pohybe.

Dobre, povinných zastávok stačilo, odtiaľto sa odkláňame mimo rušných trás a popri rieke pokračujeme smerom k Neve. Po pár metroch sa pred nami objaví SPAR, čo je znamenie, že tu koňaky mať určite budú. Výber je široký, ale voľba padne na overenú Starejšinu otestovanú v Krasnojarsku.

Popri záhrade Marsovo pole sa dostávame k Mostu Trojice (Троицкий мост) v Art Noveau štýle. Z mosta sa chvíľu pobavíme na čajkách voziacich sa na ľadových kryhách a na druhej strane to zakempíme na lavičke v parku. Vychutnávajúc si koňak a posledné slnečné lúče sa tu trochu zasedíme.

Slnko začína povážlivo rýchlo klesať, tak sa pozbierame aj my. Poobzeráme mesto z rovnakého miesta ako naposledy a cez most sa vraciame smerom do centra.

Až teraz si všimnem hustý čierny dym za nami. Nakoniec sa ukáže, že to horela továreň “Červená niť (Красная нить). Celých 9 hodín.

Čo by to však bolo za návštevu Petrohradu, keby sme sa aspoň neobtreli o Ermitáž? Nič viac z toho však aj tak nebude, obdivovať prezdobené interiéry mi ku šťastiu nechýba. Uličkami sa dopracujeme na Palácové námestie (Дворцовая площадь) a pomaly začíname hľadať to, čo je naozaj podstatné – jedlo.

Nie ďaleko sa nachádza dobre vyzerajúca gruzínska reštaurácia s pekným názvom Pchali Chinkali (Пхали-Хинкали), tak je rozhodnuté. S čím sme však nerátali je, že bez rezervácie sa na tie chinkali môžeme akurát tak pozerať cez okno ľuďom do tanierov. Chuť na charčo si budem musieť nechať zájsť, tak operatívne pozerám, čo je ešte nablízku. Pár metrov odtiaľto je jedna z pobočiek siete Tokyo City, ale dokonca ani tu nemajú voľné. Agilná recepčná nás však poprosí tak 10 minút počkať, že by sa mal uvolniť stôl. A naozaj, o 7 minút neskôr nás až na ulicu prišla vyzdvihnúť jej kolegyňa. Menu, tak ako som si už v ruských reštauráciach párkrát v minulosti všimol je príliš obsiahle so zbytočne veľa položkami. Napríklad nerozumiem, prečo robia v sieti japonských reštaurácii pizzu, ale budiž. My to stavíme na Ramen (teda ja, Janka zostáva verná Soljanke) a WOK s krevetami.

Dnešný deň začal skoro a na zajtra už máme dohodnutý program, kde treba vstávať opäť skoro, tak po jedle sa len odpravíme na izbu a ideme spať v normálnom čase.