Maroko 2017

Deň 2 – z Ait Ben Haddou do Tafraoute

30.4.2017

Pred ôsmou sa nám konečne podarí vstať. Zatiaľ čo sa Janka balí, tak si vybehnem na terasu. Výhľad je parádny a aj vonku to už začína pomaly žiť.

Vraciam sa dole a pobalení ideme na raňajky. Tu sa prvýkrát stretávame s tým, čo budeme raňajkovať najbližší týždeň – chlieb, jedno vajce na tvrdo a placky s džemom a medom. Ešte káva na naštartovanie sa do dňa a môžeme ísť. Nakopnem auťák a po prevezení sa 3 ulicami hore dole zisťujeme, že parkovisko so vstupom ku komplexu je hneď oproti hotelu. To sme sem mohli prejsť aj peši 🙂 V uličke už hneď niekoľko obchodov so suvenírmi, ale prekvapivo nikto neotravuje a to dokonca ani skupinku japonských turistov, ktorí sú nám v pätách. Ku ksaru treba prejsť cez vyschnuté koryto rieky, ktorého výhodou je, že tu teda nie sú žiadne stavby a je to ideálne miesto na pohľadnicové fotky.

Ait Ben Haddou je aj veľmi obľúbený medzi hollywoodskymi filmármi, točili sa tu napr. Honba za klenotom Nílu s Douglasom, bondovka The Living Daylights alebo z tých modernejších Gladiátor či Prince of Persia. Hneď pri vstupe sa trochu necháme oklamať starým dedkom so vstupným. Keď mu zaplatím, tak sa ukáže, že vstupné bolo do jednej z vežičiek, čo je akože múzeum. A kam sme vlastne ani nechceli ísť. Vstup do mestečka je samozrejme zadarmo. Úzkymi uličkami lemovanými obchodmi sa po chvíli dostávame nad úroveň domov a turistická premávka tu na niektorých užších miestach trochu drhne. Hore je okrem parádneho výhľadu aj zopár miestnych – jeden starší pán tu hrá na nejaký hudobný nástroj a dvaja malí chlapci s polomŕtvymi jaštericami, ktoré si môžete za pár drobných chytiť.

Zostup je už rýchlejší a o chvíľu sme na parkovisku. Dnes nás čaká pekných 380 kilometrov marockým vnútrozemím až do Tafraoute. Zastavíme sa ešte na vyhliadke, kde sme boli včera večer. Teraz je tu otvorených pár obchodov a obšmietajú sa tu deti, ktoré chcú peniaze. Na pumpe dotankujem 14 litrov, ktoré sme minuli včera a konečne môžeme vyraziť. Doslova po pár metroch ako odbočím sa pred nami zjaví pumpa z filmu Hory majú oči. Pred pár mesiacmi som si síce čítal, že sa nachádza niekde pri Ouarzazate, ale medzičasom mi to úplne vyletelo z hlavy. Vrchol talianskej techniky teda odstavíme pri ceste a chvíľu sa po pumpe pomotáme, samozrejme za malé vstupné. Taká malá amerika v strede Maroka.

Prázdnymi a celkom solídnymi cestami pokračujeme ďalších 80 kilometrov do mestečka Tazenakht, kde majú fungl nový asfalt. Tu si uvedomím, že som včera nejak zabudol zameniť peniaze a banky sú dnes zatvorené. Za mierne horší kurz sa mi ale podarí v miestnej kaviarni vymeniť stovku. Potom sadnem do auta a v tej chvíli si uvedomím, že veď vlastne mám nad 50€ výbery po celom svete zdarma. No čo, učíme sa celý život.

Ďalšie kilometre ubiehajú a my sa začíname pozerať po nejakej možnosti naobedovať sa. Nakoniec to zapichneme až o  84 kilometrov ďalej v reštaurácii Auberge Le Safran na začiatku mesta Talioune. Tu si zadelíme Brochette du viande, zrozumiteľnejšie kebab (vďaka bohu za ten instantný foto translator od googlu) s ryžou a zeleninou. Po jedle si ešte dáme cafe au lait, ktorú robia v Maroku dobrú fakt všade a objednáme si k tomu niečo, čo majú uvedené ako marocký zákusok. Z toho sa vykľujú suché keksy, ktoré by som našiel určite aj v Jednote.

No nič, pokračujeme v ceste. Hneď za mestom schádzame na o triedu nižšiu cestu. Prvé kilometre sú fajn, povrch dobrý a áut úplné minimum. Ďalej to už ale začne mierne zadrhávať. Pokračujeme po ceste údolím, ktorá je široká tak na jedno auto, okraje už sú len štrk. Niekoľko kilometrov je úsek plný mostov v rekonštrukcii a obchádzka sa dá ísť ledva na dvojke. Ale prostredie krásne, fiatík zapózoval.

Pár kilometrov pred Irherm opäť  serpentíny ako sa štveráme na ďalší kopec. Potom zjazd do mesta, kde si dáme pauzu v miestnej kaviarni. Takto podvečer sa už začína ochladzovať, na terase treba už aj mikinu vytiahnuť. Miestni chlapci sa tu preháňajú na bicykloch, za ktorými ťahajú prepravky. O pár minút neskôr si dáva policajné auto drag race s civilným na prázdnej ceste. Idylka.

Posledných 97 kilometrov máme spektakulárne výhľady na kopcovitú krajinu pri západe slnka. Tu stretneme starší dezorientovaný nemecký pár na požičanej Dacii, ktorí sa ma pýtajú, kde je najbližšia pumpa.Na mape im nájdem, že jedna je 40 km dopredu a ďalšia 50 dozadu. Vyzerá, že ich táto informácia nepotešila, aj keď tvrdia, že majú benzínu dosť. Potom kukajú na notebooku do google mapy, tak ich opúšťam. My si dáme ešte jednu pauzu pri dedinke Idikl, kde je parádny výhľad na serpentíny.

 

Posledné kilometre pred Tafraoute ideme po úplne luxusnom novom asfalte. V meste na prvej pumpe dotankujem plnú a dofúkam všetky 4 pneumatiky, ale hlásič nízkeho tlaku sa mi na palubovke aj tak nevypne. Hotel Maison Tigmi Ozro máme na okraji tohto malého mesta, kam ma MAPS.ME spoľahlivo dovedie. Majiteľka nás už vyhliada vo dverách.

 

Dostávame peknú izbu s balkónom a na uvítanie mätový čaj. Medzičasom sa jej ešte skočím spýtať, či sa ešte dá niekde na okolí teraz ešte najesť. Dá sa ísť do centra, čo sa nám už veľmi nechce, predsalen cesta bola celkom únavná. Tak sa sama ponúkne, že nám spraví ryžu s mäsom (mimochodom vynikajúcu) za ktorú odmieta zobrať akékoľvek peniaze. Marocké paradoxy. Po jedle to rovno zalomíme.