7.12.2025
Po sérii niekoľkých zobudení pasovákmi a colníkmi z oboch strán hranice sa pred štvrtou ráno dostávame k hlavnému bodu, ktorý som pred rokom prespal – výmene podvozku.
Moldavsko ako bývalá krajina Sovietskeho zväzu používa vo svojom železničnom systéme rozchod 1520 mm, na hranici je teda nutné najprv zbaviť sa toho štandardného európskeho (1435 mm).
Celý tento proces prebieha pred železničnou stanicou v Ungheni, kde prichádzame o 3:26 ráno.
Celé to prebieha v niekoľkých krokoch a tým prvým je, že všetky vozne sa zabrzdia a kompletne rozpoja.
Cestujúci zostávajú samozrejme vo vozňoch, ešte to by tak pracovníkom chýbalo, aby sa im tam pod nohy uprostred noci motali nejakí pasažieri.
Úzke európske podvozky.
Každý vozeň sa potom pomocou hydraulických zdvihákov nadvihne o niekoľko desiatok centimetrov. Pôvodné podvozky sa potom ručne odsunú smerom dopredu a zozadu sa prisunú nové.
Stanica v Kišineve je presne taká, ako si ju vždy pamätám. Tichá a prázdna.
Človek by tu počul, keby na druhom konci minca padla na dlážku.
Pred stanicou je to už taký usmoklený decembrový návrat do reality. Takýmto podobným busom som z Bukurešti do Kišineva cestoval v septembri 2021, keď bola pocovidová výluka Prietenie. Bolo to utrpenie.
Nedeľné ráno sa dá tráviť rôzne. Niekto cestuje…
…iní sú nútení predávať čokoľvek, čo doma nájdu, aby prežili.
Ale vždy za všetko môže tá zlá Európska únia.
Lesk a bieda Moldavska na jednom obrázku. Predimenzovaná stanica, ktorá obsluhuje pár vlakov denne a živelná neregulovaná burza rovno pred ňou.
Čestné miesto na predstaničnom námestí zaujíma Pamätník obetiam deportácií komunistického režimu, venovaný desaťtisícom Moldavčanov (Besarabčanov) deportovaných v rokoch 1940 – 1953. Práve odtiaľto bola väčšina z nich násilne odvezená na Sibír a do Kazachstanu.
Takto vyzerá hlavné mesto krajiny, ktorá sa ani po 24 rokoch nedokáže dostať zo zovretia Moskvy.
Ale tak zbytočne to tu budem komentovať. Ten, kto volí SMER, Hlas, SNS či Republiku sa na tieto stránky asi aj tak nikdy nedostane.
Postavičky z rodiny Walta Disneyho po týždni vo východnej Európe.
Z minuloročnem návštevy mi ostalo pár drobných, takmer presne na jeden horúci piroh.
Burza starých kníh pred legendárnym hotelom Cosmos.
Karlos Vémola z Wishu.
Chrám konzumu.
Čo z toho, že ste prvý vo vesmíre, keď rohy ulíc pomenované po vás vyzerajú takto.
Na Kišinev veľa času nemám, násobne menej, ako sme mali minulý rok, keď sme si mohli dovoliť zabíjať čas potením koňakov v saune a horúcom bazéne v akvaparku na okraji mesta.
Namiesto toho volím prechádzku do centra, počas ktorej míňam ďalší legendárny hotel Kišinev ležiaci na začiatku hlavného mestského bulváru nesúceho meno po Štefanovi III. Veľkom. Je mojou veľkou hanbou a osobným zlyhaním, že som tu ešte nestrávil ani jednu noc a budem to už musieť napraviť.
Rumuni a Moldavci sú si veľmi blízki. Hovoria jedným jazykom, majú spoločnú históriu, folklór, aj zvyky. Sovietizácia verejného priestoru je však niečo, čím sa veľmi výrazne odlišujú.
V podchodoch je ten kontrast voči Rumunsku najmarkantnejší. Pokým tam tento trend rôznych divokých obchodov a stánkov a obchodov už dávno opustili, tu stále pretrváva.
Panelové domy v Rumunsku tiež nekopírujú sovietske projekty a tento výrazný odklon nastal už v 60tych rokoch. Kišinev je však klasickými sovietskymi projektami posiaty celý.
Dôkaz, že Vianoce sa nezadržateľne blížia.
Vizuálny smog je prítomný a na niektorých miestach veľmi intenzívny.
Budova Ministerstva vnútra je zase klasickým príkladom stalinistickej architektúry 50tych rokov.
Zacnelo sa mi po káve a kaviarni, kde by sa dalo aj sadnúť. Toto mi splnila mierne hipsterská prevádzka Pasio, kde som neodolal ani koláčiku.
Budova radnice v eklektickom štýle z roku 1902. Počas druhej svetovej vojny bola pri ústupe Červenej armády v roku 1941 vyhodená do povetria. K jej obnove došlo pod rumunskou správou v roku 1944, avšak v auguste toho roku bol Kišiňov sovietskym vojskom letecky bombardovaný a budova bola opäť silne zničená. K celkovej rekonštrukcii došlo po vojne v rokoch 1946–1948. Čiže dvakrát im to rusi zničili a aj tak ich väčšina obyvateľstva miluje.
Chcel som k tomuto napísať niečo múdre, ale napadá mi len slovo kontrast, tak asi ostanem pri tom.
A keďže som tohtoročnú návštevu Bukurešti zakončil na vianočných trhoch a tie Kišinevské pred budovou vlády mi takto na konci prechádzky prišli do rany, rozhodol som sa zopakovať tento postup.
Je to tu o poznanie komornejšie a modrá mi popravde k vianociam nie úplne pasuje, na druhú stranu porovávať to nebudem, lebo cez deň to atmosféricky jednoducho stráca body všade.
Vianočný kužeľ však majú aj tu.
Rovnako nechýba ani občerstvenie a varené víno.
Klzisko však v takej Bukurešti napríklad nemajú.
Na letisku to bol tentokrát smutný príbeh. Začalo to sľubne tým, že už sa konečne akceptujú mobilné boarding pasy, ale tam to aj skončilo. Salónik prebralo do svojich oprát letisko a zároveň rozviazalo zmluvu so všetkými spoločnosťami, čiže vstup je len za keš a nepomôže vám žiadna kreditka ani priority pass. Aspoň, že táto voľná trojka sa mi pošťastila ako slabá náplasť.
Vo Viedni mám solídnych 50 minút do odchodu autobusu, ktoré sa po vzore hekera z Trnavy rozhodnem využiť na sociálny obed z Billy v podobe Leberkäse.
Spanilou jazdou na palube Žlutého tak uzatváram cestovateľský rok 2025 a vraciam sa do pracovného kolobehu, ktorý do Vianoc ešte pokračuje.
Páči sa vám tento obsah?