29.1.2024
Očakávanie sa bohužiaľ stretlo s realitou a o pol ôsmej to za totálnej tmy z postele jednoducho nedávame. O pol hodinu neskôr je však už vidina raňajok silnejšia ako spánok. Aby sme ušetrili trochu času, t.j. eliminovali vynútený prestoj, kedy Janke schnú po sprche vlasy. Najprv sme teda vybavili rannú hygienu a k jedlu naklusali až potom. Už základný výber je bohatý a keď sa po krátkej tour de ponuka vrátim k stolu, až teraz zisťujem, že teta ešte ponúka aj iné jedlá na objednávku. Konkrétne páročky, praženicu a podobné štartéry do dňa. Ale veď nevadí, vyskúšame iný deň.
Po výdatnom jedla sa vraciame na izbu a predpoveď našťastie neklamala a oblačnosť, ktorá ešte pol hodinu dozadu vyzerala celkom hrozivo sa už pekne potrhala. Pred nami je teda vízia slnečného dňa a nato aj instantne adaptujem dnešný itinerár, ktorým bude vymetanie vyhliadok. Tých je tu samozrejme viac, ako je možné za jeden deň v normálnom tempe zvládnuť. A to hovorím len o severnej časti. Keďže slnko by malo úradovať bez zacláňania aj zajtra rozhodujem sa dnes venovať severozápadnej časti.
Pred odchodom dám čau večne namosúrenému mačiakovi a o pár minút už na blikačkách stojím v mikrocentre Sao Vicente, kde vyberám nejaký ten keš “keby náhodou”. Do navigácie zadávam prvý dnešný cieľ vzdialený necelých 8 kilometrov, ale stojíme už po pár sto metroch na tom istom parkovisku, čo včera. Výhľadu sa nedá odolať.
Po tejto vynútenej vizuálnej pauze sa pobrežnou cestou s povrchom ukážkovej kvality prepletieme niekoľkými tunelmi až do dediny Seixal, kde sme prišli poobdivovať pláž Praia do Porto, ktorá svojim čiernym pieskom a pekným výhľadom na okolie vraj láka stovky premotivovaným užívateľov Instagramu a TikToku. Toto tvrdenie neviem potvrdiť ani vyvrátiť, faktom však je, že teraz je tu ľudí ako šafranu. To je možno sčasti aj tým, že kvôli polohe slnka je skôr vhodné sem prísť poobede, ale so súčasným protisvetlom to vyzerá solídne.
Kúpať sa nechystáme, tak sa namiesto oddychu na pláži presúvame ešte k neďalekým skalnatým výbežkom, ktoré tu bičuje nekľudný Atlantik. Celkom pekné. Ale nie, fakt je to solídne a pobehujúce tmavočervené prerastené kraby, ktorých je tu naozaj neúrekom, tomu dávajú ten pravý punc jedinečnosti. Ale to samozrejme preháňam, tieto kraby sa v Atlantickom oceáne vyskytujú kade tade od Islandu až po pobrežie USA. Dal by som si.
T4 power
Po plážičke si to namierime na prvé dnešné Miradouro, ku ktorému na Madeire nikdy nie je ďaleko, v tomto prípade slabých 10 minút. Zosuvy na tomto ostrove nie sú ničím výnimočným a skaly na ceste smerom k oficiálnemu parkovisku dávajú jasnú odpoveď, prečo musíme auto nechať už pri kontajneroch.
Miradouro Ilheus da Ribeira da Janela vlastne ani je vyhliadku v pravom zmysle slova, aspoň teda ja ju vnímam ako niečo, kde je jedným z určujúcich faktorov nejaká zvýšená elevácia. V tomto prípade sa jedná o taký malý spot takmer na úrovni mora, ku ktorému je to od cesty asi tak 50 metrov skrz malý kamenný tunel. Z neho sa človeku naskytne výhľad na niečo, čo zdroje nazývajú rôzne – od morských stohov až po zvláštne tvarované skaly. Jednoduchou rečou sú to tri skaly trčiace z mora. Ale fotogenické.
To, že sme tu mimo top sezóny, za ktorú sa pokladá časové okno od apríla do októbra, má okrem svojich negatív aj jedno veľké pozitívum, ktorým je absencia davov. Doslova tu nikoho nie je. Len teda tie veľké okruhliaky, ktorými je pláž posiata príliš nepasujú môjmu lajbavému pravému členku keď nevenujem patričnú pozornosť tomu, kam stúpam.
Z pláže sa teda radšej sťahujem na pevný povrch a autom sa za 5 minút posúvame opäť o niečo ďalej na východ do Porto Moniz. Hlavnou devízou tejto malebnej dediny severozápadnom cípe ostrova, kde v stredu skloníme v hlavy, sú parádne jazerá na kúpanie, za vznikom ktorých stojí vulkanická činnosť. Takéto komplexy sú tu dva – Piscinas Naturais Velhas, ktoré sú zdarma a Piscinas Naturais de Porto Moniz, ktoré sú platené a ich pridaná hodnota je vybudované zázemie, teda šatne, sprchy a nejaká tá reštaurácia, či bufet priamo v areáli. Auto najprv odstavím na platenom parkingu a ako poriadny občan ho chcem aj uhradiť. Osobným maximom automatu sú však mince, tak teda, že skočíme do SPARu a rozmením. Ako prídeme na dohľad toto mirkomarketu však vidím, že hneď cez cestu je obrovské bezplatné parkovisko, tak a rovno vraciam do auta a týmto šikovným ťahom ušetrím par drobných. V SPARi by mi koniec koncov aj tak nič nerozmenili, keďže tu bojujú s ťažkým nedostatkom mincí.
Z obchodu si to namierime rovno k vyhliadke na Piscinas Naturais Velhas, ktoré sú v kombinácii s výhľadom na oceán a skalnaté pobrežie naozaj luxusným miestom na kúpanie. Až mi je ľúto, že som plavky nechal na izbe, ale čo sa dá robiť. Len dúfať, že počasie v stredu bude rovnako milosrdné, ako dnes. Čo mi spôsobuje mierny diskomfort však je príliš častá čeština všade naokolo, ale vzhľadom nato, čo toto miesto ponúka sa to dá prežiť.
Od prírodných bazénikov mierne backtrackujeme k miestnej pevnosti, ktorá je zadarmo, ale jediné zaujímavé čo ponúka, je výhľad na heliport. Dve minúty mi na návštevu bohate stačia.
Druhý bazénový komplex Piscinas Naturais de Porto Moniz je odtiaľto smiešnych 500 metrov, ale kým k nemu prídeme, trvá nám to presne hodinu. Najprv nás zláka jednoducho sa posadiť na múrik a pozerať na rozbúrený oceán a potom, že teda vybavíme rýchly obed keď už máme tú možnosť.
V Snack bare Esplanada s tragickým hodnotením šupneme pizzu na polovicu a vďaka legálnemu limitu 0.5 aj pôžitok v podobe pohára vína. Plní energie sa vyberáme popozerať Piscinas Naturais de Porto Moniz, ktoré mnohí označujú ako jednu z top aktivít na celom ostrove.
Voda v bazénoch má celoročný teplotný priemer je cca 20 stupňov a pochádza priamo z oceánu, z ktorého sa sem prelieva cez okraj. A to je vlastne aj jeden z dôvodov, prečo je táto atrakcia dnes zatvorená. Vlny sú jednoducho príliš silné. V dni, kedy tomu tak nie je, je tento komplex otvorený medzi deviatou ráno a siedmou večer v letných, resp. piatou večer v zimných mesiacoch. Vstupné sú smiešne 3 eurá. Dnes je ale toto všetko irelevantné a aspoň tu má absencia úboru na kúpanie mrzieť nemusí.
Okrem toho sa prihnali aj nejaké oblaky, najvyšší čas vrátiť sa k autu. Seat dostáva zabrať takmer instantne s tabuľou označujúcou koniec dediny a po sérii serpentín mu dávame na chvíľu oddýchnuť na odpočívadle a vyhliadke v jednom. Odtiaľto pekne vidno, že Porto Moniz je v podstate pár desiatok domov, dva bazénové komplexy a promenáda medzi nimi. Ako málo niekedy stačí ku šťastiu.
Smerom k ďalšej zastávke, na ktorú sa úprimne naozaj teším, si ešte dáme krátku zachádzku k Ponta do Tristão, vyhliadke, ktorá prešla mojim plánovacím sitom. Nakoniec to žiadny hidden gem nie je, ale tak veľkú váhu dávam počasiu. Na druhej strane, keď je niečo fakt na úrovni, prebije to aj tých pár mrakov. Aspoň teoreticky. To v preklade znamená, že tu nebudeme strácať čas.
Cestou z Santa Maria Madalena (kde sme teraz) do Achadas da Cruz (kam máme namierené) prechádzame vizuálne veľmi príjemným lesom, ktorý si môžem vďaka všade úzkym cestám odfotiť maximálne spoza volantu.
Samotná dedina, kde má trvalý pobyt 159 ľudí našim cieľom ale nie je, tým lanovka, ktorou sa dá zviezť z útesu dole k vysoko úrodným poliam Quebrada Nova. Lanovka pôvodne ani ako turistická atrakcia myslená nebola. Vybudovaná bola na uľahčenie transportu farmárov a všetkých ich potrebných serepetičiek na obrábanie tohto kúska zeme. Tomu zodpovedá aj cena, ktorá je naozaj úsmevných 5€ spiatočne. No ale keďže sme, kde sme, turisti to tu objavili veľmi rýchlo a nie je sa čomu čudovať. Keďže som príliš lenivý overovať, či sa naozaj jedná o tú úplne najstrmšiu lanovku v Európe, budem operovať s tým, že je jednou z najstrmších.
Výškový rozdiel je 434 metrov, ktoré v kabínke prekonáme za nejaké 4 minúty a pokým výhľad z hora bol naozaj na úrovni, ten zdola je famózny. Toto je presne ten prípad, ktorý som spomínal vyššie. Slnko tu jednoducho nesvieti a aj tak je to kurva parádne.
Keď už ste dole, tak po pravde tu nič iné ani robiť neviete, len prechádzať sa po vybudovanej promenáde a pozerať striedavo na oceán a skaly. Samotné polia sú oplotené, to posledné čo miestni potrebujú je, aby im tu nejakí blbečkovia tancovali pre content na svoje sociálne siete. Aj keď teda biznis príležitosť bola vycítená aj tu, ale veľmi citlivo. Keby som nepozrel do mapy, tak by som si ten “family house where you are welcome to join and have a drink, eat something, enjoy good music” ani nevšimol.
Pohľad na hodinky však prezrádza, že na žiadne kávičkovanie nie je čas. Slnko nás opustí už za nejaké dve a pol hodiny a pred nami sú ešte dve vyhliadky, ktoré by som dnes veľmi rád stihol. Lanovka je maximálne pre 6 osôb a nepríjemný počet ľudí prevyšujúci túto hodnotu viac ako trojnásobne nám hneď nejaký drahocenný čas ukrojí.
Do tej štvrtej sa však už dostávame a pár minút pred piatou už vystupujeme z auta pred kostolíkom Capela de Nossa Senhora da Boa Morte, ktorý spolu s prostredím pôsobí až ako scéna z nejakého filmu. Darmo, tráva zelená ako z katalógu, steny biele ako prestieranie z reklamy na prací prášok a mäkké svetlo začínajúcej zlatej hodinky robí svoje.
Miradouro da Boa Morte, nachádzajúce sa štvrť kilometra dole briežkom pritom nie je žiadna extra famózna vyhliadka. Neponúka nič, čo by sme dnes už nevideli a napriek tomu pôsobí veľmi príjemne. Či zato vďačí absencii ľudí, alebo to skôr bude tým celkovým prostredím a tou megazelenou “lúkou” k nej vedúcou neviem, ale určite je jednou z tých, ktorú sa oplatí nepreskočiť.
Posledným dnešným “pánom na holenie” bude Miradouro da Garganta Funda, vyhliadka s pridanou hodnotou v podobe vodopádu, ku ktorej to je ďalších 13 minút krútenia volantom. Táto je z tých dnešných najmenej dostupná, ale netreba si pod tým predstavovať žiadne presekávanie sa pralesom, len o trochu dlhšiu trasu od zaparkovaného auta. Treba prekonať približne 500 metrov, ktoré ale hneď začínajú istým diskomfortom v podobe bahnitej cesty rozjazdenej pásovým bagrom. Nič čo by sa nedalo prežiť, len to bude neskôr chcieť nejaké to obúchavanie blata z podrážok.
Ono vyhliadka samotná je v podstate situovaná na samotný vodopád a to, že sa zhodou náhod nachádza aj na pobreží je len taký príjemný bonus. Vodopád Garganta Funda je zaujímavý sám o sebe. S výškou 140 metrov to nie je žiadny cícerok vody, jediné čo ho trochu diskvalifikuje je, že sa na neho človek pozerá zhora, čo je vždy menej pôsobivé ako pohľad zdola.
Týmto máme s vyhliadkami na dnes hotovo a keďže k dobru zostáva ešte pol hodina, akurát to vychádza na presun a popozeranie západu slnka pri majáku Ponta de Pargo. S týmto nápadom sme evidentne neboli jediní, na kruháči, ktorý slúži ako improvizované parkovisko nájdem miesto len so šťastím.
Maják sa tu, na najzápadnejšom výbežku celého ostrova, nachádza od roku 1922, kedy z výšky 290 metrov nad morom dáva vedieť, že tadiaľto cesta nevedie. K západu slnka mám len dve slová – nič moc. Nie je každý deň nedeľa (tá bola včera) a čo chce človek čakať od pondelka. To už by bolo príliš veľa krásy na jeden deň. Jednou nespornou výhodou takýchto relatívne kratších dní je to, že človek má ešte večer čas na normálny oddych a nemusí ho škrieť, že mu stále niečo uniká.
Jedna podstatná vec, ktorú som doma zabudol je vetruvzdorná bunda. Našťastie aj na Madeire majú Decathlon, tak sa rozhodujeme, že tento lapsus napravíme práve teraz. Aj keď legendárny trek Pico to Pico odsúvame zo zajtrajška buď na piatok alebo sobotu, prečo bundu nevybaviť, keď je nato priestor. Netreba čakať, nie je načo. Cestu do Funchalu, resp. až do Decathlonu, merajúcu skoro 50 kilometrov sfúkneme vďaka vysokému počtu tunelov za nejakú trištvrte hodinku a o ôsmej som už hrdým majiteľom novej bundy.
vďaka za globalizáciu
Odtiaľto skočíme ešte do supermarketu, kde sa nakoniec zamotáme na dobrú pol hodinu. A keďže sa obaja už vidíme pod perinou, zhodneme sa, že reštauráciu dnes vynecháme. Obchod ponúka všetko potrebné, na vrch prihodím jedno madeirské víno a o večeru je postarané. Zostáva už len presun na ubytko, horúca sprcha a chill na izbe.
soľ nad zlato
