Rusko 2018

Deň 2 – Vladikavkaz & Beslan

28.7.2018

Budíček 7:00 a ako raňajkový warm up zjeme zopár mini muffinov, ktoré sú v cene. Kúsok odtiaľto je celkom pekne vyzerajúce jazero, len škoda, že teraz nie je čas. Onedlho už míňame malé námestie, ktoré tvorí stred tejto malej štvrte Šelbutovo (Shelbutovo/Шельбутово) s pamätníkom venovaným civilným pilotom, ktorí zahynuli v 2. sv vojne, resp. Veľkej vlasteneckej vojne, ako ju označujú v Rusku.

Raňajky vybavíme zemiakovými pirohmi s párkom a kávou zo stánku. To už prichádzame k budove terminálu, ku ktorej musíme prebehnúť cez 8 prúdovú cestu, lebo na chodcov sa tu proste nemyslelo.

V príletovej časti zakúpim dve SIM karty a už sa aj presúvame na kontrolu. Tá je svižná a po pár minútach sa už usádzame pred gejtom 13, kde je smer letu jasne definovaný rôznymi stupňami zahalenia sa nositeľkami chromozómov XX.

S Utair letíme premiérovo, aj seat pitch je solídny. Pred desiatou už naposledy zamávame moskovským panelákom a začína pre mňa najnudnejšia fáza letu – samotný let. Ten mi vie spríjemniť jedine servis, ktorý však v tomto tarife samozrejme nie je, tak si aspoň kúpim kávu, nech mi to rýchlejšie ubehne. Čakal som klasickú rozlievanú, ale za 2€ dostanem akurát tak horúcu vodu a sáčok Jacobs 3v1.

Krátko po dvanástej už pristávame na provinčnom letisku Magas v Ingušsku. To od roku 1992, dokedy bolo iba vojenským, slúži ako hlavné letisko mesta Nazran vzdialeného odtiaľto 25 kilometrov, ktoré si tiež hlavne v prvom desaťročí nového milénia užilo svoje. Najprv v 2004 na mesto uskutočnili nájazd čečenskí a ingušskí militanti na čele so Šamilom Basajevom, pri ktorom prišlo o život 27 civilistov. O 4 roky neskôr pri protestoch za odvolanie prezidenta Zyaikova prešla vlna únosov a vrážd a rok nato si 25 mŕtvych a 164 zranených vyžiadal samovražedný útok na veliteľstvo policajnej stanice. Dream destination.

V príletovej hale na nás dýchne závan 21. storočia v podobe Yandex kiosku, z ktorého si viete zavolať Yandex taxi, pre tých, ktorí z nejakého dôvodu nepreferujú túto aplikáciu vo svojom smartfóne.

Skontrolujem teda cenu do nášho cieľa, ktorým je 50 kilometrov vzdialené mesto Vladikavkaz, to vychádza na 700 rubľov (9€). Len treba 10-15 minút počkať. Hneď ako vyjdeme pred letisko sa na nás zavesia taxikári, zvlášť jeden je obzvlášť vytrvalý a za Vladikavkaz chce 1500. To mu hneď ukážem cenu za Yandex taxi a nakoniec teda dohodneme 1000 a vyrážame hneď.

Cestou sa z neho nakoniec vykľuje sympatický chlapík. V Nazrane si dáme 3 minútová pauzu, aby sa šiel pomodliť do mešity a zvyšok cesty pospomína na to ako slúžil v Nemecku, poukazuje nám miestnu výrobňu piva a odporučí, ktoré sú najlepšie a na papierik nám napíše čísla, keby sme kamkoľvek potrebovali odviezť.

Vyhodiť sa necháme na avtovokzale 1, odkiaľ by mal chodiť bus do Grozného. Pred stanicou zas smečka taxikárov a hneď amerikanci musíme byť, ale po tradičnom “čechoslovakija” nám jeden pán hneď zadelí “ahooooj”. Vstup do stanice je rovnako ako aj v prípade železničných staníc a letísk v Rusku cez skener batožiny. V hlavnej hale, kde sa zastavil čas, nás informácia pri pokladni o poobednom odchode autobusu poteší.

Ono nájsť správny cestovný poriadok online nie je úplne jednoduché. Pred cestou som našiel tri vzájomne si odporujúce grafikony a realita je nakoniec taká, že ani jeden z nich správny nebol. Kupujem nám na zajtra dva lístky po 249 rubľov kus do Grozného a môžeme sa ísť konečne ubytovať. Spred stanice objednávam Yandex taxi a po pár minútach nás už vyzdvihuje šedá Lada Granta s podivne pôsobiacim šoférom. Podliate oči, pomalá reč a 100 cez mesto v nás veľa dôvery nevzbuduje, ale pred Hotel Kadgaron dorazíme živí a zdraví. Ten má veľmi dobrú polohu hneď vedľa vlakovej stanice. Bohužiaľ my sa vlakom nikam nechystáme, tak si tento benefit neužijeme. Na izbe dáme konečne sprchu a trochu sa dokopy.

Už by sa aj nejaký obed patril, tak rýchlo pozriem čo je v blízkosti. O pár minút a dve ulice neskôr už sedíme v Cafe Barcelona, kde si zadelím tradičné miestne jedlo – ramen 😀 Ale aspoň pivo dám ruské konečne. Polievka je tu o pár minút a ja neohrozene odkusnem celú čili papričku, čo v sekunde ľutujem. Život sa mi začína premietať pred očami, celé telo v momente poliate potom a predýchavam to ešte dobrých 10 minút, kým som schopný jedlo dojesť. Som sa zase raz poučil.

ramen smrti

Skonsolidovaný privolávam Yandex taxi a o pár minút sa už len chytáme za hlavu čo za experta to zas prišlo. Ten ako prvú vec na nás vybehne, že či sme videli cenu a či sme si naozaj istí, že chceme ísť do Beslanu za 360 rubľov (to je 4,50€ za 23 kilometrov). Hovorím, že samozrejme, že chceme (veď nie sme mentálne slabší, aby sme nevedeli prečítať sumu) a ten tu jazdu v aplikácii hneď zruší a my vyrážame. Tu treba podotknúť, že z nejakého dôvodu mi mbank ani Revolut nechcel povoliť autorizáciu karty z Yandexu, tak aplikáciu používam s platbou v hotovosti. To yandexáci náležite využívajú (teda nie všetci, aby som im nekrivdil), pri vyzdvihnutí jazdu zrušia a odvedú iba provízu zo sumy 90 rubľov a zvyšok je čistý zárobok. S tým ja problém nemám, keby aspoň jazdili normálne, ale toto je ďalší pacient, ktorý ide mimo mesto 150 a nedokáže si ani nastaviť trasu v mobile a ja mu musím hovoriť kade má ísť. Nakoniec nie je schopný ani na dvakrát odbočiť vpravo keď mu hovorím, čo nás dovedie až do slepej ulice, cca jeden a pol kilometra od cieľa našej jazdy, kde už radšej vystupujeme a posielame ho kade ľahšie.

Prejdeme popod bytovky, kde sme svedkami toľko rozšíreného svojvoľného zväčšovania si bytov zástavbou balkónov a už aj prichádzame k bývalej škole č. 1 / Школа №1 (v Rusku sa základné školy číslujú a nenazývajú sa podľa ulíc ako u nás), kde v roku 2004 došlo k teroristickej akcii známej ako Beslanský masaker, pri ktorom zahynulo 334 rukojemníkov (vrátane 186 detí, viac než 1% obyvateľov mesta) a okolo 783 ľudí bolo ranených.

Zajatcami boli členovia brigády mučeníkov Riyad-us Saliheen, ktorí tak konali na pokyn Šamila Basajeva, ktorý požadoval uznanie nezávislosti Čečenska a ruského stiahnutia z Čečenska. Väčšina detí zahynula práve v telocvični miestnej školy, ktorá je dodnes ponechaná v pôvodnom stave a pred poveternostnými vplyvmi chránená od roku 2012 novým memoriálom, ktorý slúži ako kryt. Telocvičňa je voľne prístupná a okrem nás tu nie je vôbec nikto. Dnu na stenách visia fotky všetkých obetí a okrem kvetov a hračiek sem ľudia nosia najmä fľaše s vodou. Práve tá totiž deťom a dospelým rukojemníkom chýbala najviac, keďže únosci počas troch dní nedovolili nikomu nič jesť ani piť. Po masakre prebehli zmeny federálnych zákonov a boli posilnené právomoci štátnych donucovacích orgánov. Zvýšil sa tiež dosah vlády a prezidenta na médiá, čo viacerí kritici Putina považovali za krok, ktorým ďalej centralizoval svoju moc. Smutné je aj to, že vláda sa začala ku tragédii stavať vlažne a prestala financovať výdavky potrebné k udržiavaniu cintorína, na čo na facebooku upozornil Kaspolat Ramonov, ktorý pri masakre prišiel o dcéru.

Tým, že táto obrovská tragédia sa stala relatívne nedávno a človek na vlastné oči stále vidí reálne hmotné fragmenty, je to úplne niečo iné, ako keď prídete na nejakú lúku, kde sa niečo stalo v roku xy. Toto smutné miesto opúšťame o 17:10, 17:35 by mal totiž ísť posledný vlak do Vladikavkazu a radi by sme sa na ňom previezli. Po 10 minútach rezkej chôdze podvečernými ulicami Beslanu prichádzame na stanicu, kde v okienku nikto nie je.

Až na klopanie sa dovalí teta, ktorá nám viacmenej odmietne predať lístok, lebo že vlak je príliš drahý, 600 rubľov jeden lístok (7,80€) s čím má v podstate pravdu a pošle nás na maršrutku pred stanicu, ktorá stojí 30 😀 V maršrutke teda obsadzujeme posledné dve miesta a vraciame sa do mesta, kde vystupujeme pred hlavnou stanicou a vlastne aj hneď pri našom hoteli. Totálne prepotení.

Na izbe teda sprcha č. 2 a vyrážame na obhliadku mesta. Od hotela prejdeme k miestnemu hlavnému trhu, ktorý si tiež užil svoje. Bombové útoky v rokoch 1999, 2008 a 2010 tu zanechali desiatky mŕtvych. Vladikavkaz = miesto pre život.

Po pár minútach chôdze sa už dostávame do samotného centra, ktoré tvorí dlhá a široká ulica Prospekt Mira s parkovou alejou v strede a električkami Škoda T3 jazdiacimi po oboch stranách. Takto večer je uzavretá a slúži ako pešia zóna. V strede je malé námestie pomenované po strojcovi boľševickej revolúcie s fontánou a stánkami.

Prejdeme sa k rieke Terek, na ktorej brehu leží tak ako kedysi v BA lunapark a hneď vedľa nedostavaná opacha. To už sa začína stmievať, tak sa vraciame na pešiu zónu, kde to zapichneme v podniku Lookom, kde zadelíme plov a kompót.

Bohužiaľ ponuka pív je smutná, jediné pravé ruské z menu nemajú tak skončím pri fake czech Žateckom Guse. Atmosféru dotvára živá hudba z podniku odvedľa, kde by som čakal nejaké ruské odtrhovačky, ale repertoár pokrýva hity od Roya Orbisona,cez Chrisa Isaaka až po R.E.M. Po výborom plove sa už len nočnými ulicami odpravíme na hotel. Sprcha č.3 a spať.