16.3.2025
Chcel by som sa tu vystatovať nejakým skorým ranným odchodom, ale napriek tomu, že sa zdegenerovaný pracovným rytmusom života budím už pred siedmou, z postele vstávam ďaleko po ôsmej a ubytku dávam definitívne zbohom až v ten posledný možný moment, čo je hodinu pred poludním. Predpoveď aj pohľad z okna sľubujú celý deň bez obláčika, takže okrem odchodu autobusu o šiestej večer na letisko, dnes pre mňa neplatí ani to povestné “sky is the limit”. Veľkou nevýhodou apartmánu oproti hotelu je absencia recepcie a teda aj možnosti si niekde nechať zdarma postrážiť batožinu. Hotely v Centro Storico boli však cenovo ustrelené, takže si ten ruksak radšej hodím do úschovne a rozdiel v cene izby prejem a prepijem. Jednu z mnohých úschovní mám aj čo by človek pádlom dohodil od môjho ubytka, ale to je logistický nezmysel. Niekoľko úschovní sa samozrejme nachádza aj na vlakovej stanici a samozrejme aj v okolí tej autobusovej, čo je presne to ideálne miesto. Z útrob temného apartmánu sa presúvam na slnkom zaliate “ulice”, kde to vyzerá fakt že násobne lepšie ako včera. Aj preto mi to tých smiešnych 950 metrov pred vlakovú stanicu trvá rovnú hodinu. Pohľadov, ktoré si pýtajú zvečniť v podobe jednotiek a núl na SD kartu je viac ako dosť.
Ono aj pred tou stanicou je to zrazu všetko akési lepšie a krajšie. No kto by to bol povedal, koľko vizuálnej radosť spraví zopár slnečných lúčov. Autobusová stanica, alebo skôr autobusové nástupištia ležia necelých 400 metrov vzdušnou čiarou na Piazzale Roma. Dnes stačí prejsť cez most, neexistuje snáď nič jednoduchšie. Nie vždy však tomu bolo tak. A netreba ísť ani ďaleko do minulosti, ešte v roku 2007 táto možnosť jednoducho neexistovala.
Dnes oba brehy spája kontroverzný “Ústavný” most alebo teda v originále Ponte della Costituzione, známy aj podľa svojho autora ako Ponte di Calatrava. Toto priezvisko nepatrí nikomu inému, ako známemu španielskemu architektovi Santiagovi Calatravovi, ktorý ma toho na rováši naozaj veľa, ale medzi iným aj vlakovú stanicu v Lisabone a Lyone. Tie spomínam preto, lebo som ich obe videl. Idea štvrtého mosta cez Canal Grande skrsla v talianskych hlavách už na sklonku milénia a v rámci výberového konania teda zvíťazil návrh klenutého mosta s veľkým polomerom, ktorý bol navrhnutý tak, aby bol postavený mimo staveniska a inštalovaný až dodatočne. Niečo ako bratislavský most Apollo. Tam však podobnnosť končí. Calatravov most je priehradový, s centrálnym oblúkom, dvoma bočnými oblúkmi a dvoma spodnými oblúkmi. Nosníky pozostávajú z oceľových rúrok a dosiek, ktoré tvoria uzavreté profilové boxy. Schodisko je zase vydláždené z pietra d’Istria, kameňa, ktorý sa tradične používaným v Benátkach a ktorý sa strieda so stupňami z tvrdeného skla osvetlenými zospodu žiarivkami.
Most samozrejme neprijali všetci vrúcne a počas celej svojej existencie sa stretáva s kritikou, ktorú možno rozdeliť do troch hlavných skupín: je bariérový, je vraj zbytočný a jeho modernisticko-minimalistický štýl sa tu vraj nehodí. Schodov je naozaj veľa a preto sa dva roky po otvorení dodatočne navrhovali a inštalovali špeciálne výťahy pre vozíčkarov, samozrejme za ďalšie veľké peniaze. Tie nakoniec nevydržali ani 10 rokov a v roku 2019 ich na základe rozhodnutia Talianskeho dvoru audítorov demontovali. Medzi hlavnými dôvodmi sa uvádzalo, že sú príliš pomalé, je v nich príliš teplo a ich prevádza je drahá. Kritike neunikli ani sklenené tabule, ktoré boli klzké a ľudia na nich padali ako hnilé hrušky. Postupne sa nahrádzali kameňmi a tých pár, ktoré tu v súčasnosti ostali pripomína sklo naozaj len z veľkou dávkou fantázie. Ja som most prekonal bez ujmy a musím povedať, že najkrajší pohľad je na neho aj tak zospodu. Calatrava by určite našiel uplatnenie aj v Hollywoode, spolupráca s H.R. Gigerom sa priam núkala.
Záťaže chrbta sa zbavujem v ospalej úschovni tri kotrmelce od zastávky autobusu a konečne sa slobodne vyberám povymetať zaznačené Points of Interest. Už teraz sa však zmierujem s tým, že štvrť Castello, teda tú najvýchodnejšiu, budem musieť z dôvodu mojej rannej liknavosti pre tentokrát skipnúť. Tu sa musím priznať, že som si nerobil poznámky a pôvodne som tento zápis chcel poňať čisto ako fotoblog, ale v prvom dni som sa zas rozpísal viac, ako je zdravé. Túlanie centrom teda nebudem nijak detailne popisovať a nechám to skôr na fotky s nejakým kratším popisom:
Jeden z tých klasických výhľadov, tento konkrétne z trojmostia – Ponte Tre Ponti.
Vodné dopravné tepny vedia byť rovnako rušné, ako klasické ulice pre autá.
Tu mi už asi kópiu nespravia.
Vypočítané na milimetre. A vraj fyzika a matematika vám v živote k ničomu nebudú.
Kanál Rio del Malcanton (kanál zlého miesta), rozdeľujúci okresy Santa Croce a Dorsoduro. Názov Malcanton vraj pochádza z rizika nočných útokov, ktoré tu kedysi existovali. Druhá teória hovorí o historickej udalosti zo začiatku 14. storočia, keď tam ľudia zavraždili biskupa Ramperta Polo, ktorý požadoval desiatok od farára zo San Pantaleone.
Darí sa aj v tieni.
Námestie San Pantalon, kde dnes žiadne nebezpečie nehrozí. Maximálne tak úpal v lete.
Fotogenický kanál Rio Dei Tolentini
Caffè Rosso Venezia na námestí Campo Santa Margherita, ktoré som mal z nejakého dôvodu zaznačené ako POI. O obľúbenosti svedčí aj to, že v momente ako sa uvoľnil jeden stôl k nemu pribehol párik dôchodcov, ktorý čakal na lavičke vedľa a úspešne tak eliminoval môj pokus o poobednú kávu.
Reflexie.
Tu si psy veľa trávy pri venčení neužijú.
V pozadí neoklasicistický kostol zasvätený Sv. Barnabášovi a okrem toho aj výstave Leonarda da Vinciho. Mihol sa dokonca aj na striebornm plátne a to vo filme Indiana Jones a posledná krížová výprava z roku 1989, kedy poslúžil ako fiktívna knižnica.
Symbol mesta.
Vľavo opravovňa gondol. V tomto momente žiadna gondola nepotrebuje opraviť.
Tomu hovorím poriadna terasa. Pizza tu začína na jedenástich eurách. Pozdravujem bratislavské pizzerie.
Dominikánsky kostol známy ako Gesuati sa môže popýšiť naozaj exkluzívnou polohou.
Ponte dell’Accademia – jeden z iba štyroch benátskych mostov, ktoré vedú ponad Canal Grande.
Jeden z tých typických pohľadnicových záberov práve z mosta dell’Accademia. V pozadí bazilika/kostol Santa Maria della Salute, ktorý je súčasťou tzv. morových kostolov. V roku 1630 zažili Benátky neobyčajne ničivú epidémiu moru a ako zasľúbenie mestu za vyslobodenie od moru, sľúbila Benátska republika postaviť a zasvätiť kostol Matke, patrónke Zdravia (alebo patrónke Vyslobodenia, taliansky: Salute). Väčšina umeleckých objektov, ktoré sú umiestnené v kostole, nesú odkazy na Čiernu Smrť.
Bibi on the Ball II – socha od Carole A. Feuerman, ktorá je natoľko prepracovaná, že keď som ju zazrel z ulice, niekoľko sekúnd môj mozog procesoval, či to naoizaj nie je živý človek. Vzniklo 8 kusov.
Oddych pri odpadkových košoch na námestí Campo San Maurizio.
Santa Maria Zobenigo nie je len ďalší kostol, ale atakuje popredné priečky v pomyselnej kategórii “Najkrajšie fasády”. V rokoch 1678 až 1681 ho prestaval Giuseppe Sardi pre admirála Antonia Barbara. Na fasáde chýbajú akékoľvek kresťanské sochy či reliéfy a namiesto toho sú tu zobrazené sochy a reliéfne mapy rôznych miest, kde Barbaro slúžil, ako Zadar, Padova, Rím, Korfu či Split.
Dopravná zápcha.
Vysoká kadencia ľudí a obchodov dáva tušiť, že sa pomaly ale iste blížim k samotnému srdcu mesta. Predtým však ešte venujem krátky pohľad priečeliu kostola San Moisè s prepracovanou barokovou fasádou z roku 1668.
Blast from the past.
Pitoreskné.
Piazza San Marco – hlavné námestie, ktoré je vlastne ako jediné v celých Benátkach aj označené ako piazza (námestie), všetky ostatné sa označujú ako campo (priestranstvo).
Prirodzene sa jedná o miesto veľmi obľúbené turistami, ako môžeme vidieť na priloženej fotografií. Na pozadí Bazilika svätého Marka, dominanta a turisticky vraj najpríťažlivejší objekt mesta.
Torre dell’Orologio, t.j. hodinová veža v Benátkach je ranorenesančná budova z posledného desaťročia 15. storočia. Hodiny boli viditeľné z vôd lagúny a všetkým kedysi oznamovali bohatstvo a slávu Benátok. A samozrejme to, koľko je hodín.
Jedno z ošuntelých/patinou pimpnutých (záleží od uhla pohľadu) podlubí na námetí.
Pomedzi všetky tie davy turistov sa však sem tam ukáže aj skupina miestnych, čo je príjemné osvieženie.
Môj výraz, keď sa predieram davom turistov (pričom som jedným z nich).
Pohľadnicový záber č. 1.
Pohľadnicový záber č. 2.
Kampanila (Campanile di San Marco, slov. Zvonica svätého Marka) je 98,6 metra vysoká zvonica a jeden zo symbolov a dominánt mesta. Vpravo tzv. Dóžov palác (Palazzo Ducale), goticko-renesančná palácová stavba, ktorá bola od svojho vzniku sídlom Benátskej republiky na čele s dóžom. Stala sa svedkom zrodu veľkého a prosperujúceho štátu, jeho najväčšej slávy, ako aj jeho pádu.
Pohľadnicový záber č. 3.
Benátska lagúna je so svojou rozlohou približne 550 km² najväčšou mokraďou v Stredozemnom mori.
Benátky sa v rebríčku najnavštevovanejších miest roku 2024 umiestnili síce až na 15. pozícií, ale vzhľadom na ich kompaktnosť a úzke uličky, je to tu cítiť o to viac.
Kanál Rio del Greci a v pozadí grécky ortodoxný kostol San Giorgio dei Greci, jeden z najvýznamnejších pravoslávnych chrámov v Taliansku. Navrhol ho Sante Lombardo a jeho výstavba sa začala v roku 1573. Zvonica sa síce od začiatku výstavby nakláňala v dôsledku zosuvu pôdy, ale stojí dodnes.
Pohľadnicový záber č. 4 a už by gondol hádam aj stačilo.
Detail rukoväte dverí.
Ceny plavby na gondole sa pohybujú od 80€ / 30 minút cez deň po 110€ / 30 minút po siedmej večer.
Stačí však zabočiť z hlavných turistických trás a všade je zrazu kľud.
Hladina je pokojná a nikde ani noha.
Príbeh vraj najkrajšieho kníhkupectva v meste sa začína písať v roku 2002 keď sa Luigi Frizzo, pôvodom z Vicenzy, ale zamilovaný do mesta na lagúne, rozhodol uviesť do života jedinečný projekt. Nie je to vraj len priestor venovaný knihám, ale skôr autentická reprezentácia mesta na lagúne – mikrokozmos benátok s knihami všetkého druhu, jedinečným nábytkom, priateľskou prítomnosťou mačiek a, samozrejme, občasnou veľkou vodou, ktorá zaplaví obchod.
Marketing ma toto kníhkupectvo dobrý natoľko, že sa tu reálne nedá hýbať a smer pohybu v obchode je pevne určený.
Vrcholom návštevy sú potom schody zo starých kníh, po ktorých sa v určenom smere, ktorý tu dokonca koriguje zamestnanec, môžete prejsť. A to je všetko. Akokoľvek bizarne to znie, tak skutočnosť to ešte predbieha.
No a teda žiadna mačka tu nebola. Návštevu tohto miesta by som popravde pokojne oželel.
Vykukujúca veža kostola Santa Maria Formosa z roku 1492. Áno, je to presne ten rok, kedy Kolumbus oficiálne objavil Ameriku.
Dnešnú púť oficiálne končím pri moste Rialto. Zlatá hodinka to síce ešte nie je, ale poobedné čoraz mäkkšie svetlo tejto scéne rozhodne prispieva.
Ešte posledný pohľad na Grand Canal.
A samozrejme sa obzriem aj za Ponte di Rialto.
S Grand Canalom sa lúčim pri námestíčku Campo di San Silvestro, kedy sa opäť ponáram do úzkych a sem tam ponurých uličiek.
Svoju púť mestom, kedy som stihol tak 40% toho, čo som si narýchlo naplánoval, končím 5 minút pred šiestou vyzdvihnutím ruksaku. Autobus je plnší ako som čakal a pár minút po tom, ako vyrazíme ma doslova zlomí. Veľmi zmätený sa potom budím o pol hodinu neskôr s tým, že sme vraj už na mieste. Pohľad na hodinky vo mne vyvoláva pochybnosti, podľa grafikonu mal byť príchod na letisko 19:10. Je iba 18:40 ale realita za oknom neklame, naozaj sme už tu. To je v kombinácii s absenciou salónika na letisku silná rada pod pás, ktorú do dokonalosti dovedie naozaj preplnené letisko, kde musím doslova krúžiť, aby sa mi vôbec ušlo sedadlo a nemusel som potupne klesnúť na dlážku. Sociálny záver výletu ako sa patrí. Vykúpením je potom boarding ohlásený v naozaj dostatočnom predstihu a odlet pekne načas.
Arrivederci Venezia!
Vďaka absencii salónika si pripomínam návrat do sociálneho cestovania
Pohodlne & zdarma
Čo povedať na záver? Benátky jednoznačne prekonali moje očakávania, ktoré síce neboli pevne stanovené, ale či chceme alebo nie, podvedome každý z nás nejaké tie očakávanie má. Mojim šťastím čiastočne bolo to, že som ich navštívil v marci, z toho čo som počul to vie v lete byť peklo na zemi. V každom prípade je to unikátna a veľmi fotogenická destinácia, kde sa aj teraz, v roku 2025 dá vybočiť z hlavných turistických trás a stratiť v spleti uličiek, kde nestretnete doslova ani nohu.
Nič ma pred návratom v nedeľu v noci nepoteší viac, ako 10 minút čakať na odhmlenie okna.
Páči sa vám tento obsah?