27.6.2026

Tú fornetti prevádzku som včera nespomínal náhodou. Ako hotelové raňajky totiž dostávame “kupón”, za ktorý tu vyfasujeme po kávike a dvoch pečivkách. Ultimátne. Ale vedel som o tom dopredu, takže žiadne hranicčné pocity sa nedostavujú.

Najvyššie štvrté poschodie ukrýva nefalšovaný pôvodný stav z 50tych rokov. Toto poschodie sa prirodzene na ubytovávanie hostí už nevyužíva a je to tak trochu škoda premrhaného potenciálu.

Krátko pred pol dvanástou opúšťame Kišinev a maršrutkou smerujeme do 70 kilometrov vzdialeného hlavného mesta takmer nikým neuznanej republiky.

Po takmer piatich rokoch a rýchlej pasovej kontrole opäť vstupujem na územie Podnesterskej moldavskej republiky.

USSR Cantine je síce tourist trap, ale WC alert dostal prioritu nad všetkým ostatným. Aspoň sme tu zadelili prvé dnešné pivečko.

V Európe už dnes nie je veľa miest, kde sa ešte dá naraziť na sochu alebo bustu “večného učiteľa”. Tu to samozrejme neplatí a jedna má čestné miesto rovno pred radnicou.

Na rozdiel od mojej poslednej jednodennej návštevy, tá dnešná bude aj s prespaním v hoteli Russia, a.k.a. !nejlepším hotelem ve měste”.

VW T3, verzia „Posthochdach“ s vysokými bočnými dverami, ktorými sa dá ľahko odlíšiť od originálnej Westfalie, ktoré používali nízke posuvné dvere.

Pohľad na vyprahnutú “hlavnú” ulicu 25. októbra pomenovanú na počesť boľševickej Októbrovej revolúcie z roku 1917.

Ešte predtým sa však ideme prejsť po meste a eventuálne sa niekde aj najesť. Hneď pri mestskej pláži sa nachádza takéto, medzi miestnymi evidentne veľmi obľúbené, kúpalisko.

Pivo „Žigulevské“ nie je značka, ale štandardizovaný sovietsky druh piva, ktorý na vrchole svojej produkcie vyrábali stovky pivovarov po celom ZSSR. Išlo o jednoduchý, lacný ležiak pôvodne vychádzajúc z viedenského ležiaka.

Georgijevská stuha získala hlavne po roku 2014 extrémne negatívnu konotáciu a len pár kilometrov odtiaľto oboma smermi (UA aj MD) je zakázaná.

Tento konkrétny T-34 je vraj skutočný bojový tank privezený z bojiska v Maďarsku, ktorému velil gardový mladší poručík Boris Vasilievič Sergejev zo 7. mechanizovanom zboru Červenej armády a jeho posledný boj sa mal odohrať 22. januára 1945 pri meste Szabadbattyán neďaleko Balatonu v Maďarsku. Podľa zachovaného rozprávania dostala posádka rozkaz preraziť obkľúčenie. Most sa počas bojov zrútil a tank spadol do vody; Boris Sergejev a ostatní členovia posádky zahynuli. Tank následne vytiahli z vody.

O pár metrov vedľa sa zase nachádza pamätník „Smútiaca matka“ (Скорбящая мать), ktorá pripomína ľudí, ktorí zahynuli na podnesterskej strane počas moldavsko-podnesterského konfliktu v rokoch 1990 – 1992.

To je on – Alexander Vasilievič Suvorov na koni. Tento konkrétny pamätník z roku 1979 je považovaný za jeden z jeho najlepších na celom území bývalého Sovietského zväzu





























