Kyjev & Odesa 2021

Deň 2 – takmer 50 ročným Antonovom 24 z Kyjeva do Odesy

16.10.2021

Vstávať do nedokúrenej izby sa mi nechce, ale čo človek nespraví pre sovietske lietadielko. Po rannej hygiene pozriem na mesto z 13. poschodia a rovno si to namierim do Puzaty na raňajkové menu. Najedný ešte cvaknem Turist a odpravím sa na metro a odveziem 7 zastávok na Vokzalnu.

Tu šikovne prejdem popod platformy na druhú stranu, zavolám Uber a o pol desiatej som na letisku. Domáce lety sú obsluhované z plechovej škatule vľavo – terminálu D, kde som predpokladal expresný checkin, ale moje plány prekazila arabská rodinka, ktorá prepážku zablokovala na solídnych 15 minút. Ako satisfakciu sa ma pracovník spýtal, či chcem okno, s čím som prirodzene súhlasil. Let z Kyjeva do Odesy je spiatočným letom tejto linky, na Flightradare si teda viem pekne overiť aký stroj je na ceste z Odesy a je teda jasné, že do tretice to konečne vyjde. Môj An-24 bude čoskoro tu a ja si na predčasnú oslavu v kaviarni šupnem americano a 50 gramov.

Onedlho už začína boarding a keďže lietadlo je malé, stačí nám jeden autobus. V približne rovnakom čase priletela aj linka zo Záporožia, až do poslednej chvíle teda netuším, s ktorým strojom budem mať tú česť.

Autobus nás nakoniec vyklopí pri UR-MSI, ktorý bol do služby zaradený 19. apríla 1972, kedy bol doručený od flotily Aeroflotu pod registráciou СССР-47699. Tu vydržal 20 rokov až do júna 1992, kedy ho kúpila dnes už neexistujúca turecká aerolinka Mas Air, kde si polietal 3 roky pod registráciou TC-MOB. Z Turecka sa vracia do sajuzu na svoje ďalšie 4 ročné angažmá do spoločnosti Bykovo Avia. Tú opúšťa v roku 1999 a dva roky lieta v súkromných rukách a v auguste 2001 prichádza na Ukrajinu, kde spoľahlivo lieta dodnes. Spolucestujúceho požiadam o zvečnenie tohto jedinečného momentu do podoby jednotiek a núl a nastupujem na palubu tohto 49 a pol ročného stroja, kde sa usádzam do pohodlného kresla ako u babičky. Dokonca som dostal aj exit row, lepšia premiéra už asi nemôže byť.

Onedlho sa odliepame od zeme a jediné s čím môžem porovnávať je ATR a Let-410 a nezdá sa mi, že by tento dedko bol hlučnejší alebo nebodaj menej komfortný. Výhoda týchto turbovrtuľových lietadiel je v tom, že lietajú v nižších letových hladinách a a ja dokonca chytám 4G aj v 6 a pol kilometrovej výške. Pred Odesou spravíme kolečko nad morom a do dokonalosti chýba už iba slnečné počasie, ale tak zas nemôžem mať všetko. Scénické pristátie na jednotku a o pár minút už kráčam prázdnym novým terminálom, ktorý meškal iba 4 roky.

 

Aj vďaka tomu som ale mal to šťastie ešte v 2018 odletieť z toho starého postaveného ešte roku pána 1961. Uberom sa zvezime pred vokzal, kde si spravím par fotiek a kde som pôvodne chcel strčiť ruksak do úschovne. Len som si medzičasom vymyslel na večer SPA a chodiť s plavkami v igelitke sa mi celý deň nechce, tak z tohto plánu schádza.

Z vokzalu to teda strihnem cez zremontovoanú Starosinnu plošču k avtovokzalu, ktorý sa krčí vedľa nového shoppingu. Krásny kontrast k sklenenej fasáde dáva vyhrkotaná hrdzavá električka. Pulzujúci trh Privoz síce vyzerá lákavo, ale nie je to miesto, kde sa chce človek pohybovať s ruksakom na chrbte.

V každom prípade aj tak je teraz mojou prioritou jedlo a na odporúčanie sa onedlho usádzam pri stole v reštaurácií Uzbecka Kuchnja. Pôvodne som síce chcel plov, ale obrázok kde boli ingrediencie nepomiešané ma zneistil, tak som stavil na istotu v podobe baranieho šašliku a dobre som spravil. Čisté mäso, žiaden tuk ani šľachy a pripravené na jednotku.

Po výdatnom obede môžem pokračovať v zabíjaní času, ZOO hneď vedľa mi teda príde vhod. U tety pokladníčky, ktorá ma poprosí aby som počkal kým dofajčí si za 70 hrivien kúpim bilet a prehliadku začínam v smere hodinových ručičiek. ZOO hlavne takto v šedom októbri nepôsobí nijak extra povzbudivo, ale pohľad na autisticky knísajúceho sa slona nie je príjemný ani teraz a nebude príjemný ani na jar. Narýchlo ešte pozriem apatické mačkovité šelmy a radšej sa presúvam k ťavám ktoré majú aspoň o trochu viac priestoru. Najpohodlnejší život tu majú jednoznačne kačky, ktoré sa voľne pohybujú po celom areáli.

perlivá voda, vzrušujúce

No nič, polhodinka na rýchle kolečko stačí a radšej areál opúšťam a popri typicky rušnom trhu sa vyberám smer centrum. Z Preobraženskajej to po malej a velkej Arnauckej ustálim na Rišeľjevskej. Cestou pofotím pár sovietskych mašín, medzi ktorými vyniká RAF-2203 prezývaný Rafik a odskočím si zvečniť aj budovu Odeskej filharmónie dokončenej v roku 1898. V tej dobe sa jednalo o jednu z najdrahších budov v celom meste a to z dôvodu, že hlavná hala nemá žiadne podporné stĺpy. Fasáda má zase evokovať Dóžov palác v Benátkach.

Od filharmónie sa presúvam k hlavnému landmarku mesta, ktorým je bezpochýb Odeské národné akademické divadlo opery a baletu. Budova v štýle viedenského baroka z roku 1887 inšpirovaná Semperovou operou v Drážďanoch prežila druhú svetovú vojnu aj narušenú statiku a od roku 2007 slúži verejnosti v plnej paráde. Prejdem sa ešte k must see Potemkinovým schodom, vzhliadnem k Hotelu Odessa nad morským vokzalom a zvyšný čas do ohhcodu vlaku späť do Kyjeva sa rozhodnem stráviť v už spomínanom SPA.

Jedno som si vyhliadol neďaleko a po pár minútach chôdze, tak už v Fitness and SPA “Formula” Wellness Club platím 500 hrivien za dve hodiny relaxu, ktoré strávim saunovaním sa.

Krátko po siedmej som oddýchnutý späť v uliciach, zamávam vysvietenej opere a v potravinách vybavím dva deci koňačiku a vodu na hydratovanie. Peši sa presuniem naspäť k vokzalu a večeru vybavím dvoma delikátnymi sosiskami zo stánku v strede Starosinnej plošče. Zvyšný čas do odchodu strávim pozorovaním fontány a internetovaním pri Bolgrade a polhodinu pred odchodom sa odoberám k vlaku.

V kebabárni ešte pre istotu kúpim vodu, lokalizujem korektnú platformu a onedlho aj môj vozeň, ktorý je na jej úplnom konci. V ňom ani neviem ako absolvujem dvojitú rošádu s “presádzaním” a končím tak v kupé s dvoma dôchodkyňami a pánom v stredných rokoch. Rýchlo si pripravím posteľ, prezlečiem sa a onedlho sa už pohýňame z perónu.

Ja veľmi rýchlo zaspávam a prajem si kľudný a ničím nerušený spánok až do rána. To sa ukáže ako veľmi optimistické keď o pár hodín budím celý dopotený. V kupé je snáď 40 stupňov a aby toho nebolo málo, môj kolega je preborník v chrápaní toho najhoršieho druhu. Priceless.