30.4.2023
V Šymkente pristávame krátko pred jednou nášho, krátko pred druhou istanbulského a krátko pred piatou hodinou rannou miestneho času. Deboarding je veľmi rýchly, jednak nás v lietadle nebolo veľa a tiež ideme pekne po schodoch hneď do pripraveného hrkotajúceho autobusu, ktorý ešte pamätá päťročnice.
nemyslím tento autobus
Na pasovke, ktorú tvorí pár okienok a malá miestnosť so silnými neónkami a hajzlami však kazašská promptnosť končí. Pol hodinu sa nedeje vôbec nič, sem tam sa tu síce mihne nejaká veľká postsovietska čiapka, ale žeby si to namierila na svoje pracovisko, to ani náhodou. Kontrola sa tak začína až po pol šiestej a my sa na rad dostávame medzi poslednými o ďalších 25 minút neskôr. Ešte že sa nikam neponáhľame.
Oficiálne tak na pôdu Kazachstanu vstupujeme po dlhých piatich rokoch už keď sa rozvidnieva a prvé, čo nás v krajine víta, sú taxikári ponúkajúci odvoz na hranicu. Ale zas treba povedať, že nie sú otravní, raz sa spýtajú, človek povie nie a hotovo, žiadne dotieranie. Podľa Google mapy by mala byť hneď vedľa letiska nejaká gostinica, ale podľa predpokladu, je to len nejaká fantasmagória, tak nastupuje plán B – nechať sa odviezť do centra, kde mám vyhliadnutý hostel, trochu sa prespať a potom sa vybrať na prieskum mesta. Keš samozrejme vymenený nemám, z mbanku sa mi ťahať ekvivalent nad 70€ nechce a Revolut mi aj tak nepomôže, lebo nemám net a zabudol som si na neho poslať peniaze.
Čo mi však pomôže je znalosť, koľko by taxi do mesta malo stáť a staré dobré doláre v drobných bankovkách. Tie biela Nexia neodmietne a o pár minút už fičíme ešte zaspatým mestom bez rešpektovania červených na semafore. Po štvrť hodinke vystupujeme pred City Hotel Shymkent, ktorý je integrálnou súčasťou CITY Shopping Gallery.
A toto nákupné centrum skrýva vo svojich útrobách hostel, kam máme namierené. Ospalá recepčná Darya je takto skoro ráno trochu pomalšia a dokonca vyrába napätie, keď si nie je istá či má vôbec voľné postele, ale nakoniec sa ukáže, že sme v celej šestke sami. V hosteli som nebol dlhé roky, ale nepamätám si teda, že by som niekedy vôbec bol v takom premakanom. O to viac ma prekvapuje, že na neho natrafím práve v takom meste ako je Šymkent. Priestory sú naozaj veľkorysé, všetko je nové, pekné a funkčné. Izby majú klímu a skrinky na veci sú na magnetické karty, takže dokonca ani netreba vlastný zámok, ktorý som vo svojich začiatkoch nosil so sebou. No ale rozplývať sa nad tým môžem aj neskôr, že hej. Budík nastavujem o 4 hodiny odteraz a padáme spať.
20 minút pred jedenástou sa vraciame do reality a trvá nám ďalšiu hodinu, kým sa obriadime, pobalíme a celkovo dáme dokopy. Ruksaky šupneme do úschovy a na pravé poludnie konečne vyrážame do ulíc. Tu po pár metroch pochopím, že košeľa mi bude dnes naozaj zbytočná. Posledný aprílový deň by som čakal všeličo, ale 30 stupňov v tieni rozhodne nie.
Na Šymkent máme +- 5 hodín čistého času, tak za najrozumnejší považujem taký okruh širším centrom v smere hodinových ručičiek, t.j. z hostela prudko vľavo. Tu sa na druhej strane križovatky nachádza prvý “scénický spot”- fontána v tvare tulipánu, ktorý je symbolom mesta. “Almaty majú jablká, Šymkent má tulipány” – aspoň tak sa traduje a každú jar vraj milióny tulipánov kvitnú na rozsiahlych lúkach pri hranici s Uzbekistanom. Koniec koncov majú ho aj v logu, tak niečo na tom bude.
Fontána je relatívne nová, stojí tu iba od roku 2010, kedy nahradila fontánu v tvare bavlny a so svojou výškou 2,4 Fabie je zároveň najvyššou v meste. Z pohľadu na toľkú tryskajúcu vodu nám vysmädlo, tak malé potraviny o pár sto metrov ďalej na prízemí chruščovky prichádzajú ako na zavolanie. Škrt cez plány nám spraví absencia terminálu, tak tarchún putuje naspäť do chladničky a my na spotený bulvár.
Príjemným dvorom, kde to vyzerá, že príroda si berie územie naspäť pod svoju kontrolu ale už prichádzame k parku pomenovanom po básnikovi a mysliteľovi 19. storočia Abayovi Kunanbayevovi, zakladateľovi modernej kazašskej literatúry. Ale aby som neklamal, ja som si ten park zaznačil kvôli tomu, že je tu na pomníku MIG 21.
Ten tvorí jeden začiatok “Aleje slávy”, ktorá nie je ničím iným ako pamätníkom padlým kazašským vojakom v 2. sv. vojne. Na žulových paneloch je tu vysekaných viac ako 14 000 mien a aj v tomto sparnom dni sa nelení a zopár chlapíkov v oranžových vestách to tu dáva do pucu.
MIGu na druhom konci aleje bez jediného tieňa sekunduje kovový pamätník Stella, pod ktorým sa miestni junáci a devy učia spoločenské tance. Nič pre mňa. Z rýchlika ešte popozeráme pár muzeálnych kusov húfnic, BVP a tankov a utekáme sa skryť do tieňa stromov pred budovou socialistického kina Kazachstan.
Aj som pôvodne chcel miestne vedenie mesta pochváliť, že takúto architektonicky hodnotnú budovu nenechali spustnúť, ako je na území ZSSR zvykom, ale keď som si doma začal o tejto stavbe hľadať viac, zostali mi len oči pre plač. Кинотеатр “Казахстан” postavený na začiatku 70. rokov bol krásnou ukážkou socialistického modernizmu, ktorému teda rekonštrukcia v roku 2011 veľmi nepomohla a jeho súčasná podoba je iba tieňom pôvodného vzhľadu.
O jeden blok ďalej konečne narazíme na supermarket s terminálom a môžeme doplniť tekutiny, ktoré v tomto sparnom dni vytvárajú tenkú čiaru medzi tým, či je človek príčetný alebo už začne blúzniť. Lebo veď sa mi zdalo, že vidím Eiffelovku, ale nezmizla ani keď som do seba vyklopil celú fľašku minerálky. Našťastie som stále pri zmysloch, ale čo viedlo autorov tohto diela vtesnať zmenšenú a zjednodušenú repliku symbolu Francúzska medzi obchod s kozmetikou a malé bistro sa už nedozvieme.
Za vábivej vône šašlikov vinúcej sa z terás reštaurácii pokračujeme takmer kilometer rovno, počas ktorého si uvedomím jednu vec. Nato, že trasou stále “lížeme centrum” pôsobí Šymkent ako značne provinčné mesto a nie ako regionálne centrum, kde žije milión ľudí. Toto som si pri “menej významných” mestách na území bývalého Sovietskeho zväzu všimol už viackrát, napr. aj taký o polovicu menší Astrachan pôsobí oproti Šymkentu ako metropola, o rovnako početnom Volgograde ani nehovoriac. Z úvah o urbanizme ma vytrhne konečne otvorená zmenáreň, kde hneď vykešujem 40€ v tenge.
Samozrejme potom stačí prejsť na ďalšiu križovatku a tu je tých zmenárni na sebe hádam desať. Ale takto je to vždy presne aj s jedlom. Dlho nič, potom človek konečne niečo nájde, naje sa a za rohom 5 reštaurácii. Pri srdci ma aspoň môže hriať o chlp lepší kurz. Priľahlý Central Park sa síce rozlohou parku Abay nemôže rovnať, čím však na celej čiare jednoznačne víťazí je atmosféra a bohatá vegetácia, ktorá vytvára takmer po celej jeho ploche príjemný tieň. Len teda škoda, že fontána Oduvančik na rozdiel od tulipánu ešte len čaká na svoju sezónu. Strihneme si to pomedzi miestnych dôchodcov, ktorí tu zvádzajú neľútostné boje v šachu a namierime si to smerom na juh, k tej absolútnej dominante celého mesta.
Tým je dopotené námestie Ordabasy, prípadne Al Farabi, ktorému dominuje 34 metrov vysoký stĺp a.k.a. Monument nezávislosti. Samozrejme nikto normálny by nemal ako dominatu stĺp sám o sebe (sorry Dublin), na jeho vrchole tróni osem metrová socha “Žer Ana” (Жер Ана), taktiež známa pod pseudonymom Matka Zem, symbolizujúca národnú jednotu. Stála 48 miliónov vtedajších tenge (2009) a na otvorenie prišiel dokonca aj vtedajší prezident, legenda Nursultan Nazarbajev. Okrem monumentu je tu ešte dosť solídne pôsobiaca mešita Ordabasy a hotel, tiež pomenovaný prekvapivo – Ordabasy. Inak aj miestny futbalový klub sa volá, ako inak Ordabasy.
No ale stačilo Ordabasy, namiesto Ordabasy sa presunieme, resp. aby som bol korektný, vyšliapeme po schodoch do parku nezávislosti, ktorý je takou predĺženou rukou tohto námestia. A tiež relatívne nový, vybudovaný bol iba v roku 2011, Šymkent po prelome milénií musel byť úplne iným mestom. Ale veď ja im progres doprajem. Park otvorili presne na 20. výročie nezávislosti Kazachstanu od ruskej nadvlády a neobišlo sa to bez takých zbytočností ako dovezenie kvetov až z Holandska, lebo nerastú tu tulipány všade naokolo zadarmo.
So žulou sa tiež nešetrilo, ale s tou v týchto krajinách nikdy nie je problém, to len u nás by za toľko kameňa platil len blázon. Dominantou celého komplexu je určite monument Altyn Shanyraq, v preklade “Zlatý úsvit”, ktorý má predstavovať jednotu kazašského ľudu, ktorá bola vytvorená zo 137 kovových prvkov symbolizujúcich 137 národností žijúcich na území Kazachstanu. Celkom pekné, ale jednu vec v týchto parkoch nikdy nedomyslia a to, že je tu vždy málo stromov a tieňa a teplo ako v pekle. A nie, pohľad na masívnu vlajku Kazachstanu trepotajúcu sa v jemnom vánku posledného aprílového dňa mi v tom nijak nepomôže.
Parku dávame zbohom (alebo si to v tejto chvíli aspoň myslím) na jeho južnom konci s tým, že veď pekne si spravíme také kolečko cez staré mesto popri citadele a vyjdeme +- niekde v blízkosti hostela. Tu už to začína naberať vizuál pravej okrajovej štvrte – typické plynové potrubie vedené nad zemou, ploty a bujná nepokosená vegetácia.
To všetko len pár metrov od úplne zrekonštruovanej citadely, teda pôvodnej pevnosti, ktorá tu bola vybudovaná s cieľom zlepšiť obranu mesta Sayram ležiaceho 10 kilometrov východne, ktoré bolo dôležité pre Hodvábnu cestou. Samotná citadela zaberala 4 hektáre, bola obohnaná ochrannými múrmi a priekopami a hostila dobre vyzbrojenú vojenskú základňu. Neskôr sa v jej okolí začali usadzovať farmári a remeselníci a de facto tak vznikol Šymkent. V súčasnosti ulice Starého mesta kopírujú obrysy ulíc minulých storočí, zachovali sa však len dva objekty – mešita Koshkar Ata a dom okresného náčelníka.
Aj keď za sovietov vznikol určitý plán zachovania Starého mesta ako skanzenu so špeciálnymi požiadavkami na novostavby, ktoré by spájali historický a moderný architektonický štýl, v realite sa to nerealizovalo až do posledných rokov. Dnes je citadela klasickým skanzenom so vstupným a aj sme chvíľu zvažovali, že by sme sa tam teda pozreli, ale času na rozdávanie nemáme a keď nám vytýčenú cestu okolo nej prehradili robotníci s tým, že tadiaľto neprejdeme, bolo rozhodnuté.
Dávame si tak 180 stupňovú otočku a celé to musíme obísť cez park až naspäť na námestie Ordabasy. Tu pre zmenu prudko doľava a Staré mesto nás víta spleťou polorozpadnutých domov a stovkami obchodov s domácimi potrebami, ktoré lemujú obe strany ulice. Na nejakú možnosti využitia chodníka môžeme iba zabudnúť, tak pekne kľučkujeme pomedzi odparkované a odstavené autá, vane, umývadlá a iné sanitárne výrobky.
Tu už sa absencia stromov a tieňa hranične blíži k dokonalosti, tak to radšej stočíme na sever, nech zbabelo unikneme na nejaký typický postsovietsky bulvár obsypaný predimenzovaným počtom stromov s typickým bielym náterom kôry. Staré mesto nás vypľuje pri rozostavanej štvorprúdovke, ktorá ho výhľadovo bude penetrovať na jeho severozápadnom okraji. V súčasnosti cesta končí už po 500 metroch a ktovie v akom roku sa jej domáci dočkajú, práce tu neprebiehajú žiadne a podľa dĺžky trávy to vyzerá, že to nejaký čas stojí.
Únik pred slnečnými lúčmi nám poskytne náruč ulice Turkistan, kde po pár metroch míňame sympatickú malú ázijskú reštauráciu. Áno, ja viem, že prvé regulérne jedlo v Kazachstane by asi nemalo byť Poke, ale tak žiaľ, prišlo to pod ruku a hlad je silný pán. Aj tak nie som zrovna veľký fanúšik Beš Barmaku a na Plov ešte príde, tak hejteri kľud. Klimatizovaný priestor len umocní pocit dopotenia sa a prejde pekných 10 minút, kým sa naše telesné schránky adaptujú na teplotný šok a dajú do normálu. Poke chuťovo fajn, ale porcia striedmejšia, ale ako ľahký neskorý obed môže byť.
Čo ma však teší ešte menej, je pohľad na hodinky. Štyri hodiny poobede sú za dverami a to neznamená nič, iné ako to, že je pomaly čas namieriť si to na hostel. Dnes nás čaká ešte presun do Taškentu a rád by som tam dorazil v nejaký normálny čas a nie len prísť, umyť zuby a spať. Hlavne vo svetle toho, že hneď ráno nás čaká odchod na letisko. Od ruksakov nás delí iba sympatický kilometer, počas ktorého míňame kultúrne centrum pre mládež a zopár reštauračných zariadení s príjemnými terasami.
Na hosteli stále operuje rovnaká recepčná, tak rovno sa jej spýtam, či nevie vybaviť odvoz na hranicu. Z Yandex Taxi mám predstavu, že vodiči tam pýtajú cca 12500 tenge, tak ma príjemne šokuje, keď zahlási, že majú vodiča, ktorý berie 2500 za osobu. Samozrejme hneď šípim, že bude chcieť 10000 aj keď pôjdeme len dvaja, ale vraj nie. No tak uvidíme. Po rýchlo telefonáte mi povie, že príde o “hodinu-dve”, tak zbytočne sme sa ponáhľali. Chcem veriť tomu, že to bude tá hodina, tak jej hovorím, že ideme sa zatiaľ niekam prejsť a o hodinu sme tu. Ruksaky tak ostávajú tam kde boli a my si to na istotu namierime do jednej z reštaurácií, kde si na terase konečne doprajeme čapované pivko a na zakusnutie trochu hranoliek.
Ponáhľať naspäť sa nám nechce, hovorím si, že určite bude meškať a keď sa na recepcii objavujeme po hodine a pol, je to presne ako som si myslel. Teraz pre zmenu nezdvíha mobil, no aby ešte tie dve hodiny boli vôbec reálne. Mali sme zobrať Yandex hneď a bolo by vybavené, ale tak človek sa učí celý život a niekedy aj napriek tomu opakuje rovnaké chybné vzorce správania stále dookola. Vybehnem teda do minimarketu na zastávku MHD po pivečká, nech si aspoň niečím spríjemním to čakanie.
Náš vodič nakoniec prichádza s 90 minútovým meškaním na čínskom JAC J7. Naša cesta veľmi rýchlo končí už po dvoch kilometroch, presne ako som predpokladal zháňaním zvyšných dvoch pasažierov. Keby to niekto potreboval v budúcnosti riešiť (čo asi pri existencií Yandex Taxi nebude potrebné), tak táto fiktívna stanica, resp. Spot, odkiaľ zdieľané taxi na hranicu odchádzajú sa nachádza pri autobusovej zastávke Kolos.
Vodičovi sa bohužiaľ nedarí nikoho splašiť, tak to po 20 minútach vzdávam a vystupujem, aby som sa s ním dohodol, že ak pôjdeme hneď tak mu doplatím. 10 litrov sa mi podarí zraziť na 8500 a o pár minút už dávame na najbližších 6 dní Šymkentu dovidenia. Cesta na hranicu je po celej svojej dĺžke solídna a široká, čo znamená, že ju takmer komplet prespím a späť do reality sa vraciam až pri odbočke na Žibek Žoly (Zhibek Zholy/Жібек Жолы), 5 kilometrov pred cieľom. Hranicu dosahujeme presne o pol deviatej, rýchlo pár fotiek, pri mierne smutnom kurze zameniť trochu peňazí a ideme nato.
Čakal som teda všeličo, ale že nám celý prechod zaberie iba 32 minút, to naozaj nie. A to nehovorím o tom, že pri výstupe z Kazachstanu sme sa zasekli na Jankinom pase. Najprv prišlo na rad UV svetlo a keď sa pasovák vybral po radu do druhej búdky, už bolo jasné, že všetko nebude s kostolným poriadkom. Len teda dodnes nevieme čo. V každom prípade to dopadlo dobre a pre zmenu vstup do Uzbekistanu bol extrémne rýchly a dokonca s úsmevom na tvári. Kde sú tie staré dobré zachmúrené podozrievavé tváre pod veľkými čapicami.
Skôr ako si uvedomím, že som vôbec v Uzbekistane sa na nás už zavesia taxikári a tu som spravil drobnú chybu, že som si zabudol pozrieť v akých cenových mantineloch za odvoz sa máme pohybovať, tak to nakoniec mierne preplácame.
Náplasťou za pár euro navyše je však odvoz v uzbeckom workhorse – Kei Trucku, resp. V tomto prípade vane Daewoo Damas. Táto extrémne sympatická dodávka vychádza z ôsmej generácie legendárnej Suzuki Carry, ktorej počiatky siahajú ešte do roku 1985. Damas je samozrejme taký populárny, lebo sa vyrába priamo tu v Uzbekistane vo fabrike UzAuto Motors (predtým GM Uzbekistan, predtým UzDaewoo atď.). Osem kórejských deci spaľujúcich priemerne 6 litrov benzínu produkuje 38 konských síl, ktoré síce na prvý pohľad znejú možno až komediálne, ale treba mať na pamäti, že auto neváži ani 800 kíl. Žiadny diaľničný koráb to samozrejme nie je, prevody sú krátke a auto sa najlepšie cíti v meste. Viem o čom hovorím, pár mesiacov som mal tú česť byť majiteľom jedenástej generácie Suzuki Carry a aj keď tá mala o rovných 39 koní viac, už stovka bola utrpením.
Priamo k hotelu, ktorý je kúsok za centrom mesta to síce máme od hranice iba 22 kilometrov, ale v podstate ideme stále v zastavanom území, tak to aj tak vyzerá a trvá nám to rovných 50 minút. A za tento čas mám z Taškentu len jednu impresiu – je to regulérne veľkomesto. Ja viem, že dva milióny obyvateľov navrch oproti Šymkentu sa niekde prejavia, ale ide skôr o celkový dojem. Pokým Šymkent pôsobí ako prerastená dedina, Taškent ako mesto takmer na úrovni Kyjeva. Posuvné dvere pred Hotelom BOBUR otvárame tesne pred deviatou. Nezdá sa vám čas? Ani mne sa nezdal. Až potom som zistil, že som úplne zabudol nato, že pokým východný Kazachstan je UTC +6, Uzbekistan iba +5. Hodina k dobru pre nás.
Izba pekná, zariadenie tiež, len keby sme si pre wifi signál nemuseli chodiť až na recepciu :). Na internetíky však ešte bude čas, teraz je podstatné doplniť kalórie. Obed bol chabý a tých pár hranoliek to nezachránilo. Hotel máme strategicky umiestnený nie len na “dobrej strane” vo vzťahu k letisku, ale aj dve ulice od rušnej Shota Rustaveli, kde je plno možností ako uspokojiť tento elementárny pud.
Žiaľ aj s časovým posunom nemáme toľko priestoru, aby sme sa mohli zasedieť vo fancy reštaurácií a po tomto spotenom dni by sme sa tam aj tak cítili mierne “nepatrične”, takže hľadáme niečo rýchle a chutné. To sa nakoniec podarí o pár desiatok metrov, kde sa napráskame Çiğ köfte. Zatiaľ sa nám teda veľmi nedarí ani len sa obtierať o lokálne kuchyne, ale taký je život. Všetko má svoj čas. Bonusom k fastfoodovej, ale zdravej večeri je ešte aj veľmi príjemný rodinný personál. Úloha splnená. Už len vytúžená sprcha, cez YouTube zopár častí Mr. Beana a konečne regulérny a ničím nerušený spánok.
