Rusko 2019

Deň 2 – Syktyvkar

4.8.2019

Po výdatných 4 hodinách spánku ma pred deviatou zobudí hlad. Skočím teda do neďalekého supermarketu zohnať niečo na raňajky. Spokojný s výdatným nákupom, v ktorom nechýbajú párky, krabie tyčinky a dva koňaky sa vraciam na izbu a odovzdávam igelitku Janke. Nevšimli sme si však, že v kuchynke absentuje sporák, jediné čo tu je dostupné je rýchlovarná konvica a mikrovlnka. Zatiaľ čo si dám sprchu si s tým Janka nejak poradí a ja už pekne prídem na hotové. Párky sú neprekvapivo nevalnej kvality, okolo mäsa ani neprešli, ale tak zas lepšie ako byť hladný.

Zadelíme ešte rannú instantnú kávu a na izbe trochu koňaku počas toho ako Janke preschnú vlasy. Na mesto máme vyhradený dostatok času, tak konečne opadá stres s neustálym ponáhľaním sa a von sa tak dostávame presne na pravé poludnie. V magnite podojím Sberbank bankomat výberom na najbližších pár dní a vyberáme sa smerom k rieke Sysola. Po sto metroch začína pršať, na to sme však pripravení.

Rozdrbanou ulicou, kde by mal problém aj UAZ sa dostávame na piesočný breh, kde práve malá loďka naberá zopár ľudí. Naľavo odtiaľto sa rozkladá niečo ako pobrežná promenáda s veľkou trávnatou plochou. Počasie zrovna ideálne nie je, tak to aj tak vyzerá, sme tu sami. Vyjdeme po schodoch hore, kde je príjemný park s brezovým lesíkom a plno lavičiek. Okrem toho je tu pár stánkov s pivom a nanukmi, ale biznis asi veľmi nejde.

Za parkom pokračuje Kommunističeskaja, ktorá je celá rozkopaná kvôli remontu, tak si celý blok obídeme. V parku pred Stefanovskajou ploščaďou nás zastihne silný lejak, ešte že tu sú roztiahnuté Pepsi slnečníky pri zatvorenom bufete. Dominantou námestia je obrovská budova pošty, na ktorú dohliada večne živý Vladimír Iljič. Začína fúkať nepríjemný chladný vietor, tak sa ideme na chvíľu zohriať do socialistického obchodného domu Syktyvkar, kde poobdivujem železné modely domácich automobiliek.

Ako tak vychádzame von, všimnem si veľký nápis Restoran na vrchole jedného z panelákov a keďže je čas obeda javí sa to ako ideálne miesto, kde doplniť palivo. O 5 minút neskôr nám však ostanú len oči pre plač, keď nám recepčný oznámi, že reštaurácia sa otvára až o šiestej. Vyjdeme von, ale nejak mi to nedá, veď sa do toho domu stále niekto vchádza. Vojdeme dnu a pozrieme sa lepšie a na 13. poschodí, je aspoň cukráreň/kaviareň. O 10 minút neskôr tak už tlačíme koláčiky s kávou pri výhľade na mesto. K tomu po 50 gramov a hneď je lepšie na svete.

Dážď našťastie ustal, tak sa môžeme vybrať do ulíc. Prichádzame opäť na Kommunističeskaju, ktorá je vlastne hlavnou ulicou mesta. Začína pri parku a na 3 kilometre vzdialenom opačnom konci sa nachádza železničná stanica. A tam máme namierené. Po pár minútach míňame malé námestie s pamätníkom Hrdinom Sovietskeho zväzu s typickým večným ohňom a o kúsok ďalej o niečo väčšie, ktorému dominuje socialistická budova štátnej opery a baletu.

Tu už sa solídne opäť začína prihlasovať hlad. Nádeje vkladám do neďalekého “námestia”, ktoré vlastne tvorí kruhový objazd s pamätníkom slávy práce Komijskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky. Postavili ho v roku 1977 po tom, ako bola komijská republika ocenená Radom Lenina (1966), Radom Októbrovej revolúcie (1971) a Radom priateľstva medzi národmi (1972). Na výber je pekáreň bez toalety, hipsterská táckareň, shawarma a burgráreň. A keďže mi už hlad zatemňuje mozog, tak vyberám to posledné a aby toho nebolo málo, tak mi nestačí malý burger, nie, musím si objednať veľký. O 15 minút neskôr samozrejme plačem, že sa nevládzem pohnúť a prisahám, ako už dnes nebudem jesť.

No nič, treba to vychodiť, tak opäť naberáme kurz vokzal. O kúsok ďalej sa nachádza Hotel Syktyvkar. Tu by malo byť nejaké SPA, ale vyzerá to tak, že okrem staršej zmätenej tety, ktorá si všetko píše do zošitu, tu robia maximálne tak masáže a aj na tie sa treba objednať deň vopred. Tak sa aspoň pomotáme popod paneláky na odvrátenej strane hotela.

Odtiaľto je to už čo by človek kameňom dohodil na stanicu. Dúfal som, že tu aspoň magnetky nakúpime, ale stánok je zavretý. Misia neúspešná, tak to točíme naspäť smer hostel. V magazine dokúpim pepsi ku koňaku a na kruháči sa vyberáme doprava smerom k chrámu Krista Spasiteľa (Церковь Христа Спасителя). Ten sa síce tvári staro ale dokončený bol len pred 24 rokmi.

Tu opäť začína liať, tak pokračujeme pod dáždnikmi. Po ulici Kuratova, kde nové domy striedajú polorozpadnuté drevené, sa postupne prepracovávame až k hostelu. Na izbe na nás doľahne únava z nedostatku spánku, tak sa rozhodneme to už dnes nesiliť a spravíme si pekný večer pri koňaku a telke.