8.8.2020
Budík som dal preventívne na siedmu, ale trvá nám to ďalšiu pol hodinu, kým sa premôžeme a vstaneme. Po sprche si skočíme na raňajky. Výber je z niekoľkých jedál, ja stavím na istotu v podobe párkov. Po jedle ešte kopneme poriadneho turka, na pumpe dotankujem plnú E5ky a o deviatej je čas vyraziť.
Dnešný plán má podobu celodenného presunu do Poznane s niekoľkými zastávkami cestou, z ktorých k prvej prichádzame už po štvrť hodinke jazdy. Na predmestí Bielsko-Biala sa nachádzajú ruiny kedysi vyhláseného antituberkulózneho sanatória a neskôr nemocnice, ktorá obsluhovala celú oblasť. Auto odstavíme na malom improvizovanom parkovisku a posledných pár sto metrov dáme po vlastných. Ono sa sem dá vlastne z druhej strany prísť autom takmer až pod budovu, ale tak navigácia poslala takto a pidiprechádzka nikomu neublíži. Príjazdová cesta je už solídne zarastená a onedlho sa pred nami objaví masívny skelet vybudovaný v 60. rokoch.
Ako som už spomínal, budova bola navrhnutá a skoro 20 rokov slúžila ako sanatórium pre oceliarov z tohto industriálneho regiónu. V roku 1982 však získala štatút mestskej odbornej nemocnice s piatimi oddeleniami a 320 lôžkami, kde sa liečilo a aj vyliečilo niekoľko tisíc obyvateľov. V 1997 však dostavali a otvorili provinčnú nemocnicu bližšie v meste, kam sa zo Stalowniku presunuli všetky oddelenia, čo viedlo v roku 2001 k jeho uzatvoreniu. O 5 rokov neskôr budovu kúpil miestny podnikateľ a odtiaľto už to má taký typický východoeurópsky príbeh. Bez poriadneho zabezpečenia stavby a bez povolenia začal s búracími prácami, čo ho neskôr dohnalo pred súd, práce sa pozastavili a odvtedy sa nedeje nič. Keďže sa jedná o obľúbené miesto mládeže na chlastanie, tak sem občas zavíta policajná hliadka. Dlhé roky sa nič nestalo, až do tragédie v septembri 2019, kedy z vyšších poschodí spadlo 18 ročné dievča. Na rozdiel od nás ju nezastavili ani zamurované schodiská. My sme si teda skelet nemocnice obzreli len zvonku a z prízemia.
Vraciame sa k autu, do navigácie volím ďalší cieľ 100 kilometrov severne a onedlho už brázdime obchvat Katowíc. Z nejakého dôvodu (pravdepodobné “4 minutes faster”) nás navigácia poslala pofidérnymi cestami cez Jawarzno a lokálne jazero plné kúpačov, kde to malo aspoň na chvíľu taký pravý vostočný feeling. To už ale odbáčam na prašnú cestu kúsok od Bledowskej púšte. Auto necháme na “prírodnom” parkovisku a po vlastných si teda ideme obzrieť túto “Poľskú Saharu”, ako sa tejto najväčšej púšti v Európe zvykne hovoriť.
Parkovisko bolo celkom plné, ale vzhľadom na rozlohu sú tí ľudia celkom rozptýlení a nebudí to dojem nejakej masovky. Samotná púšť zaberá až 32 kilometrov štvorcových a podľa legendy bola vytvorená diablom. Realita je oveľa prozaickejšia, púšť vznikla priamym dôsledkom ľudskej činnosti, ktorá znížila hladinu podzemnej vody natoľko, že zem už nemohla podporovať život rastlín, keďže od stredoveku sa oblastné lesy agresívne čistili, aby vyhovovali potrebám miestnej ťažby a kovoobrábania. Počas druhej svetovej vojny to tu Afrika Korps využívala na výcvik a testovanie vybavenia pred nasadením v Afrike. Dnes sa tu dajú otestovať napríklad nanuky a čapované pivá.
No nič, poprechádzame sa v piesku a púšte stačilo, Poznaň je ešte ďaleko. Onedlho tak už fičíme smutne 80tkou po ceste č. 94, ktorá by zniesla podstatne vyššiu rýchlosť. Po pol hodine sa už dostávame na hlavnú tepnu A1 a zvyšujeme na štandardných diaľničných 130. Radosť trvá necelých 50 kilometrov, pri Čestochovej schádzame na vedľajšiu a z tej postupne na pekné ospalé dedinské cesty, kde jedinú premávku okrem nás tvoria traktory.
To už prichádzame do nenápadnej dedinky Rębielice Królewskie. Čo ju robí výnimočnou spomedzi ostatných je obrovská kruhová veterná turbína, ktorá bola životným projektom miestneho obyvateľa Jozefa Antosa. Tento povolaním zámočník a mechanik začal na svojom dvore v roku 1978 budovať veternú turbínu s jedným kruhovým krídlom. Práca na nej mu trvala až do roku 2003 a podľa zdrojov na ňu minul približne milión zlotých. Hotová turbína mala 32 metrov v priemere a skladala sa z 280 lopatiek. Uchytená bola na 54 metrov vysokej oceľovej veži a celá konštrukcia vážila solídnych 240 ton. Podľa výpočtov mala turbína pri rýchlosti vetra iba 2 m/s generovať 35 kW energie, pri vetri o rýchlosti 14 m/s až 2000 kW. Bohužiaľ pán Antos nedokázal nájsť vhodný generátor a 13. októbra zomrel. Sprevádzkovania svojho diela sa tak nedožil a pravdepodobne sa ho nedožije ani nikto ďalší. Po jeho smrti bol rotor natočený tak, aby bol bokom k najsilnejšiemu vetru, ale napriek tomu bolo z konštrukcie veľa listov polámaných. Je potrebné dodať, že mnoho špecialistov spochybňuje parametre Antosovej turbíny a zároveň upozorňujú, že pri vyšších rýchlostiach vetra by sa turbína jednoducho zlomila kvôli nemožnosti ovládať uhol lopatiek rotora. Čo by sa stalo naozaj sa už pravdepodobne nikdy nedozvieme a my sa na turbínu asi ani zblízka nepozrieme. Najprv zaparkujem v strede poľa pri transformačnej stanici, čo vyzerá ako sľubný východiskový bod, ale odtiaľto je akurát tak výhľad, aj to oproti slnku.
Skúsime teda šťastie smerom z dediny. Tu sú však domy s pozemkami naskladané jeden na druhom. Malá nádej ale svitne pri miestnych potravinách. Odparkujem auto a cez burinu sa dostávame na niekoho súkromný aj keď neoplotený dvor. Po úzkom chodníku sa dá prejsť trochu ďalej tak, že je turbínu aspoň vidieť, ale stále sme dosť ďaleko. V každom prípade nie som chujo, aby som kvôli fotke chodil cudzím ľuďom po úrode a v tridsiatkach sa mi to naozaj nechce obchádzať okolo celého poľa, tak to cvaknem odtiaľto. Týmto sme videli všetko, čo sme cestou chceli a zostáva už iba dopraviť sa do Poznane. Cestami rôznej úrovne a kvality sa po 165 kilometroch dostávame konečne na diaľnicu A2 a odtiaľto je to už pohoda.
V Hoteli Topaz Poznan Centrum sme o pol siedmej. Ten neleží úplne v centre, ale za pomyselným vonkajším okruhom, čo nám vyhovuje, do samotného centra to nie sú ani dva kilometre, je tu bezproblémové a bezplatné parkovisko priamo v areáli a o tri ulice vedľa je ruina štadióna Edmunda Szyca, kam chceme ísť pozrieť zajtra ráno. V každom prípade za mäkkého podvečerného svetla vyrážame do mesta.
Popri štvrti Nowy Rynek, kde SKANSKA stavia klasické skleneno-betónové kvádre a dizajnovej Orlen pumpe sa dostávame k nočnému klubu Tama, pred ktorým už na otvorenie o siedmej netrpezlivo čaká zástup hipsterkov. My to radšej stočíme doprava a popri shoppingu pod dohľadom masívnej budovy hotelu IBB Andersia prichádzame na pešiu zónu.
Kým doteraz bolo na uliciach takmer ľudoprázdno, tu už je mi jasné prečo. Ulica Polwiejska, ktorá je hlavnou promenádou v centre ja narvaná k prasknutiu. Splynieme s davom ale po pár sto metroch to radšej stočíme do bočných uličiek. Wroclawskú s plnými terasami radšej tiež vynecháme a zastavíme sa až pred barokovou Poznanskou Farou. Tá, ako väčšina mesta, zostala počas 2. sv. vojny ušetrená zničenia, aj keď treba podotknúť, že počas toho, ako si tu Wehrmacht urobil sklad boli bohaté vnútorné ozdoby odstránené. Do pôvodného stavu ju uviedli už 5 rokov po vojne. Každopádne dnu nejdeme, námestie je doslova za rohom a na to som zvedavý viac.
Kto už bol v Krakowe alebo Wroclawi, tak je to variácia toho istého. Štvorec, ktorého strany tvoria úzke farebné domčeky s katedrálou a ďalším obdĺžnikom farebných domčekov v strede námestia. Pekné to je, len tí ľudia sa tu snáď kotia. Spravím si teda pár záberov a radšej sa upraceme.
Zakotvíme v poľskej sieti Pijalnia Wódki i Piwa, kde sme chceli dať žurek. Ten nemali, tak sme si teda dali pivo. Medzičasom zašlo slnko a na nás prišla únava. Nebudeme to už dnes siliť a ideme sa ešte prejsť k rieke s úderným názvom Warta.
Uličkami sa postupne dostaneme do parku Stare Koryto Warty, kde už podľa názvu bola kedysi zátoka rieky. Tú v 60tych rokoch zasypali. Na brehu rieky ktorá neoslní mohutným tokom, je tak či tak plno ľudí. Hŕstke bufetov vládne hipsterská prevádzka z lodných kontajnerov, kde je nejaká živá hudba. Vstupné sa nám platiť nechce, tak to cvaknem aspoň spoza brány.
O pár sto metrov ďalej pod mostom Most Świętego Rocha sa už griluje a popíja vo veľkom. Samozrejme si uvedomujem, že je sobota, ale Poznaň zatiaľ na mňa pôsobí veľmi pohodovým a ležérnym dojmom a som príjemne prekvapený.
Z grillplatzu to pomaly stočíme smerom na hotel. V žabke doplníme tekutiny vychladeným džúsom a ako prídeme na pešiu Polwiejsku dostanem super nápad niečo zjesť. V okienku tak vypýtam dve zapiekanky s vedomím, že štandardná má takú akurátnu veľkosť. Len som sa trochu prepočítal a keď mi podajú zapiekanku dlhú ako moja ruka, je mi jasné že toto nemám šancu zjesť. Jedna by nám stačila ale tak čo už, polovica ide do koša.
Prejedení pokračujeme smerom “domov” trochu inou trasou a dve ulice od hotela narazíme na veľmi príjemné vonkajšie posedenie s príznačným názvom Przyjemność. U obsluhy, ktorá pozostáva z 2 kusov čašníčok s 0 kusmi podprseniek prežijem aj to 3 eurové hipsterské pivečko, ktorým zakončíme dnešný deň.
