29.10.2023
O deviatej som už naklusaný na hotelových raňajkách, ktoré sú prekvapivo solídne. Na rozdiel od včerajšku to vonku vyzerá ako z katalógu, samozrejme presne vtedy, keď odchádzam. Nezostáva mi nič iné, len dúfať, že v 90 kilometrov vzdialenom Kaunase si tiež užijem pár príjemných teplých slnečných lúčov.
Po najdôležitejšom jedle dňa sa vraciam na izbu pobaliť a krátko pred desiatou prichádzam na stanicu, kde instantne identifikujem správny perón, na ktorom a už čaká genericky nudný vlak Škoda EJ575, vyrobený v roku 2010. Soviet heritage je dávno preč, či ide človek vlakom v do Kaunasu alebo do Senca, je to to isté.
Tento je ešte aj celkom plný, tak som rád, že sa mi vôbec ujde miesto pri okne. Malá výhra všedného dňa. 78 minút dlhá jazda nakoniec ubehne príjemne a krátko po pol jedenástej vystupujem síce v slnečnom, ale chladnom Kaunase. Tu som reálne tiež už sto rokov nebol, na druhej strane na nejaké veľké objavovanie nemám čas, presne o 4 hodiny už treba byť na letisku.
Zo stanice, ktorá neohúri ani nesklame sa vyberám po ulici Vytauto, kde ma po pár sto metroch prekvapí nová (teda pre mňa nová) budova autobusovej stanice z roku 2017. Keď som tu bol naposledy, bolo to tu len také parkovisko s malou búdkou a pozrime sa dnes, aká parádna stanica.
Do centra to však je ešte nejakých 10-15 minút šliapania nudnou ulicou, tak je čas po dlhšom čase oprášiť Bolt kolobežku. Ani sa nenazdám a o pár minút už pif paf parkujem neďaleko hlavného ťaháku mesta – 50 metrov vysokého neo-byzantského kostola Sv. Michaela.
Ten tvorí akýsi pomyselný začiatok aleje Laisvės, hlavnej pešej ulice celého mesta a ak Wikipedia neklame, tak s dĺžkou 1,6 kilometra sa jedná o najdlhšiu pešiu ulicu v celej východnej Európe. Tentokrát si neodpustím sakrálnu vsuvku a kostol penetrujem svojou prítomnosťou počas nedeľnej omše, hneď to má aspoň nejakú pridanú hodnotu. Po krátkom svedectve tejto bohoslužby sa vraciam do konzumnej reality a rovno si to namierim do kaviarne o kúsok ďalej, kde je reálne problém nájsť miesto na sedenie. A len tak pre porovnanie s tým včerajškom, tu stojí americano od 2,20 po 2,90 a to som v úplnom centre. Nakoniec som si ku káve prihodil aj koláč, tak som sa zasedel o niečo dlhšie, ako by mi bolo milé.
To znamená, že na presun k miestnemu hradu si opäť požičiavam Bolt kolobežku. Cestou ma definitívne opúšťajú lúče najväčšej hviezdy našej slnečnej sústavy a pri hrade už kolobežku parkujem v tradičnom baltickom jesennom vizuále.
Čo povedať k samotnému hradu? Asi len toľko, že bol niekoľkokrát zničený, dobytý a zase opravený. V priebehu storočí postupne stratil svoj strategický a vojenský význam aj napriek polohe na sútoku riek sútok riek Nemunas a Neris a neskôr sa využíval ako administratívna a rezidenčná budova a nakoniec zostal opustený. V 20. storočí sa postupne renovoval, vo veži je dnes vyhliadka a je tu zriadená pobočka Mestského múzea v Kaunase. Vnútri som nebol pred 11 rokmi a nejdem tam ani dnes.
Čas ma žiaľ neúprosne tlačí a pred definitívnym odchodom na letisko chcem stihnúť ešte jednu zastávkou, ktorou je vyhliadka na mesto zo strechy Kostola Kristovho vzkriesenia, ktorý leží strategicky smerom na letisko. Namiesto kolobežky v Bolte prepínam na taxíky a onedlho už nasadám do Priusu s pol miliónom kilometrov, ktorý ma o 8 minút neskôr vyhadzuje rovno pred vchodom.
Kostol je dnes najznámejší pre jeho integrovanú vyhliadku, ale jeho história je sama o seba dostatočne zaujímavá. Aj v súčasnosti pôsobí jeho architektúra veľmi moderne a len málokto by tipoval, že so stavbou sa začalo už v roku 1934 a že kostol bol z veľkej časti hotový už v roku 1940. Prišlo však čo prišlo a počas vojny bol používaný ako sklad. Tento stav pretrvával aj počas sovietskej okupácie prvé roky po vojne, ale dekrétom z roku 1952 ho Stalin definoval ako priestor pre továreň a až do roku 1988 sa tu vyrábali rádiá.
V turbulentných 90tych rokoch, kedy sa väčšina východoeurópskych krajín iba hľadala a mala existenčné problémy sa toho veľa neudialo, ale po prelome milénia sa konečne dalo dokopy dostatočné množstvo prostriedkov a kostol sa konečne dokončil. A v roku 2004, po 70. rokoch od položenia základného kameňa bol konečne vysvätený.
Po dostatočnom užití si výhľadu na zamračané mesto ma už čaká iba definitívny presun na letisko, ale ešte predtým si skočím do do fastfoodu Crispy Chick na obed.
Kurací burger zasýti a zároveň sa tak vyhnem prehnaným cenám na letisku. Autobus má žiaľ takto cez víkend celkom riedky grafikon, tak sa namiesto čakania na zastávke nechám odviezť Boltom.
Na letisku je to už tá tradičná nuda a vďaka absencií salónika je mojou jedinou kratochvíľou loudanie sa po duty free. Let našťastie nemešká a všetko prebehne bez komplikácii tak, že o pred pol siedmou som doma. A to sa počíta.
Páči sa vám tento obsah?