13.6.2021
Hajzel v našej bunke sa mi príliš nepozdáva, tak radšej využijem ten u susedov. Tu sa zas nedajú dobre zatvoriť dvere, ale taký je život. Po sprche skočíme na raňajky, ktoré sú dokonca v cene, ale tie sú rovnako bizarné ako samotný hotel. Aspoň, že mali kávu.
motel na ruský spôsob
raňajky šampiónov
Plní energie berieme veci a rezkým krokom sa vyberáme popod hotely zahraničných reťazcov k neďalekému Aeroexpressu. Stanica je spojená s nákupným centrom, tak rovno vybavíme bankomaty a internety. V spojení so svetom môžem konečne platiť, aspoň si to teda myslím. Terminál na pokladni pri kúpe lístkov má opačný názor, tak to berie Miro.
Pri pohľade na legendárny terminál F vyrážame zo Šeremetjeva a po 50 minútach prichádzame na Belorusskij vokzal (Белорусский вокзал). Ono je to inak trochu “tricky” lebo stanica sa oficiálne volá Smolenskaja (Москва-Пассажирская-Смоленская), ale nikto jej inak ako Beloruskaja nepovie. Spyproof. Alebo som to teda iba nepochopil, čo je pravdepodobnejšie.
Večerný let do Piteru máme pre zmenu z Vnukova, logickým krokom je preto zbaviť sa ruksakov na odjazdovej stanici, ktorou je Kyjevský vokzal. Z perónu teda cez turnikety von, ponad trať a pohodlne metrom 2 zastávky na fotogenickú Kyjevskaju a opäť na povrch.
Kameru chranenija nahradili moderné úložné boxy, negatívom je, že práve funguje iba jedna obrazovka z dvoch, tak si treba chvíľu počkať. Máme celkom šťastie, voľné sú iba 3 boxy. Zaplatím to na 8 hodín a keď si QR kódom otvorím ten náš box som na chvíľu zmätený, je totiž plný batožiny. Situácia sa vyrieši sama, chlapci čakajúci na lavičke totiž prepálili čas úschovy a čakali, kým niekto ten ich box otvorí. Aj keď by som teda čakal, že sa otvorí sám, hneď ako vyprší zaplatená doba. Dobré vedieť. Ľahší o kumulovaných 12 kíl konečne prepínam z režimu autopilota a začínam si uvedomovať, kde vlastne som. Waypointom avšak nie je koniec, treba vyzdvihnúť FAN ID, zápas je totiž už zajtra. A kedy je jediný deň v týždni, kedy sa FAN ID nedá vyzdvihnúť? Presne tak – zajtra. Modrou linkou to zoberieme na Ochotnyj Rjad (Okhotny Ryad/Охотный ряд), a prestupom na červenú sa odvezieme na Vorobjovy Gory, po rekonštrukcií taká bezpohlavná nadzemná stanica. Unikátna je akurát tým, že ako jediná v celej Moskve má okná. V každom prípade to tu teraz zíva prázdnotou. Popod solídne vyzerajúcu budovu Lužnického akvaparku (ktorý má ako pozerám aj vonkajšie “balkónové” bazény (zaraďujem do bucket listu dakedy v zime)) instantne lokalizujeme výdajné miesto FAN ID.
Okrem nás tu takmer nikto nie je, vybavenie je teda promptné a o pár minút už dávame povinnú fotečku pred Lužnikami, ktoré hostili legendárne Olympijské hry v roku 1980. Popravde, z pôvodného štadióna po rekonštrukcií pred Majstrovstvami sveta vo futbale 2018 toho veľa nezostalo, viacmenej sa zachovala iba fasáda, pôvodne mal byť celý štadión zdemolovaný úplne.
No a keďže toto je Mirove moskovské poprvé, tak tentoraz nebudeme obdivovať obskúrne hotely na okraji mesta ale vyberáme sa tam, kam vedú prvé kroky každého, kto prichádza o svoje moskovské panenstvo – na legendárnu Krasnaju ploščaď, teda Červené námestie. Naskočíme na metro a opäť absolvujeme rovnakých 9 zastávok na Ochotnyj Rjad, len pre zmenu v opačnom poradí. Z podzemia vyjdeme pred budovou divadla Boľšoj (Bolshoi Theatre/Большой театр), kde už to je Moskva ako sa patrí. Fotiace sa stredoázijské tváre a nádejné nevesty, ktorým tiahne neodvratne na 30, deti na kolobežkách a ruské kópie Roberta Geissa na opulentných automobiloch.
No nič, popod masívnu budovu banky VTB sa podchodom presunieme na malé námestie pred hotelom Four Seasons, kde poprvé naživo vidím Putinovu náhradu za S-kové Mercedesy, samotný Aurus Senat. Letným pohľadom to nevyzerá vôbec zle, ale nie preto sme sem prišli. Popri budove Štátneho historického múzea pomaly prichádzame na námestie a napravo sa už ťahá pekne dlhý had čakajúci na Vladka (Lenina), no zas ho neuvidím. Väčšie sklamanie však prichádza pár sekúnd nato, námestie je zas a znova ohradené (som tu 4. krát a voľné som ho zažil raz) a na prechod k chrámu Vasilija Blaženého je nechaný len tenký pás popri Gume.
Teraz si vlastne spomeniem, že včera bol Deň Ruska, tak sa pekne demontujú pódiá. Ľudí je to doslova ako nasratých, tak sa tu nezdržujeme dlhšie ako je potrebné a na fotečku sa radšej prejdeme popri mieste vraždy Borisa Nemcova na vyhliadku na most Bol’šoj Moskvorecki. Dokopy tu niekto nie je a pritom je to jeden z tých “lepších” výhľadov.
Zato v parku Zarjadje to vyzerá ako keby tu dávali zadarmo gejrópske pasy. Fakt, že toľko ľudí tu bolo aj keď som tu bol pár dní po otvorení, jediným rozdiel je, že teraz už je to bez plotov a RTG rámov. Povinná jazda je však unikátny “plávajúci most”, plošina, ktorá bez podpery vytŕča až 70 metrov, priamo nad rieku Moskva. Konštrukcia má podľa výpočtov vydržať náklad 240 ton, t.j. 3 až 4 tisíc ľudí. Toľko sa ich sem snáď ani nezmestí.
Horúčava a davy sú však kombo, ktoré fakt nedávam, tak si to z plošiny namierime tou najkratšou cestou von z parku. Pomaly už aj jesť treba a spomeniem si na dobré malé gruzínske bistro neďaleko. Podľa Google mapy stále funguje, tak je rozhodnuté. Chinkali Point (Хинкали Point) dosahujeme po pár minútach chôdze a dokonca máme šťastie na voľný stôl na terase. Miro tradične zadelí adžarulské chačapuri s pivečkom a ja zas tradične charčo a pohár prosecca.
Po jedle nás zláka bar Bambule cez ulicu, nad ktorého interiérom by zaplesalo srdce nejedného hipstera. Pohľad na vínnu kartu však priniesol vytriezvenie, tak som sa radšej uskromnil a pocuckával 400 rubľové pivo. Dublin hadr.
Čas sa nám povážlivo kráti a keďže Miro má v Moskve ešte jeden deň na ceste domov nemusíme sa nikde naháňať. Prázdne poháre nechávame na bare a v minimarkete za rohom zadelíme dve travel verzie starejšiny a peši sa vyberáme smer Ľubjanka. Kúsok odtiaľto je park Iľinskij Skver, ideálne miesto na koňačik, len sa ukáže že všetky lavičky sú beznádejne obsadené. Opäť sa však na nás usmeje šťastie a už keď to chceme vzdať a ísť stokovať dakde na obrubník jedna sa uvoľní. 100 gramov a živá hudba dobre padne a onedlho už neohrozene fotografujeme sídlo FSB.
Poslednou zastávkou dnešného moskovského dňa bude vyhliadka na vrchole obchodného domu Detský svet. Tety pri lístkoch sú zmätené, že terminál im dáva na výber či chcem platiť v rubľoch alebo eurách a dva krát mi platbu stornujú a tvária sa, že to nefunguje. Tety musím poučiť ako nato, našťastie si nechajú ukázať, ako zvoliť menu, čo obe priznávajú, že vidia prvý raz. Sem zahraničný turista musí zablúdiť fakt len omylom.
Posledným pohľadom dám Moskve na neurčito zbohom a je čas ísť opäť pod zem. Na Kyjevskaju nám to s prestupom zaberie solídnu pol hodinu, čo zas na necelých 5 kilometrov nie je zrovna málo, stále je to však bezkonkurenčne najrýchlejšia cesta. Aeroexpress nás za ďalšiu pol hodinu dopraví na moje bezkonkurenčne najobľúbenejšie moskovské letisko a o ďalších 20 minút neskôr si vďaka Mirovmu Priority Passu užívame salónik. Keďže mne Mbank zrušil už kompletne všetky salóniky, čím som sa definitívne vrátil do kategórie plebsu, bude každá takáto návšteva opäť niečím extra a nie zmlsanou rutinou, ako tomu bolu pred koronou.
Po koláčiku sa odoberieme na gejt a už aj do lietadla, premiérovo s Rossiyou. Všetko fajn, seat pitch tiež solídny, ale let mi opäť raz príde nekonečný a neskutočne sa nudím. Ale tak tu hodinu a pol sa to dalo vydržať a za plného svetla o 21:40 vystupujeme v Petrohrade.
To už žhavím Yandex taxi smer Nevski prospekt. Dom Vyazemskoy, kde sme bývali naposledy si kvôli Euru nahodil retardované ceny (ako väčšina), môj obľúbený Hotel Capital nemá Twin Room, tak nastal čas opäť otestovať niečo nové. Zachránil nás SuperHostel Nevsky 117, ležiaci v stále celkom solídnej lokalite a hlavne to nebol pôrod nájsť vchod ako naposledy.
Zato checkin je kapitola sama o sebe. Zmätené teta vidí FAN ID evidentne prvý raz v živote a nedokáže pochopiť, že nahrádza víza, po ktorých sa žalostne dookola pýta. Keď sme konečne vpustení do izby a všetko už vyzerá byť charašo, zaklope na dvere izby a spustí znova. Všetko vyrieši až telefonát manažérovi, ktorý ju upokojí a vysvetlí, že nám to naozaj stačí a žiadne víza nebudú. Na tento tradičný zážitok, pripomínajúci mi Syktyvkar, kedy nás recepčná nechcela ubytovať lebo “zajtra vám končia víza” sme si pred spaním museli ešte drbnúť po sto gramoch z lokálnej večierky. Kúpiť v Piteri alkohol po 22:00 totiž nie je žiadny problém. Это Россия, как она есть.