Slavutyč & Kyjev 2019

Deň 2 – Slavutyč

14.9.2019

Ráno budíček o siedmej, sprcha, raňajky a o pol deviatej už volám uber smer letisko. Do Slavutyču síce jazdí vlak aj autobus, ale po dôkladnom preštudovaní grafikonu som sa rozhodol požičať si po prvýkrát na Ukrajine auto. Najlepší deal čo sa týka ceny vrátane poistenia ponúkol Billiger Mietwagen, kde som u Sunny Cars za 42€ na deň objednal Ford Fiesta alebo podobné v automate. O 8:59 tak už vchádzam do terminálu, len nejak neviem nájsť prepážku. Pýtam sa v pobočke Hertzu, či nevedia kde je okienko, ale tam mi mladý muž povie, že o takejto spoločnosti v živote nepočul. Googlenie tiež vytúžené ovocie neprináša a až predavačka suvenírov ma navedie správne. Prepážka je skrytá za rohom pri úschovni batožiny, kde mi nejak nenapadlo sa pozrieť, hlavne keď mi tie trúby na informáciách povedali, že všetky autopožičovne sú len tu a iné tu nie sú. Našťastie všetko dobre dopadlo, o pár minút už podpisujem zmluvu a Igor mi blokuje 600€ na karte. Ani tých stratených 20 minút ma mrzieť nemusí, auto môžem vrátiť o hodinu neskôr oproti plánu. Na parkovisku pred terminálom ešte skontrolujeme poškodenia a za dažďa sa v Pole vrhám do víkendovej Kyjevskej premávky.

Tá je aj takto ráno celkom hustá, našťastie sa mi podarí vymotať bez ujmy a po solídnych 45 minútach si dávam prestávku na pumpe na polceste na Brovary. Doplním energiu v podobe sosisky a kávy a do navigácie zadávam svoj 180 kilometrov vzdialený cieľ.

Brovary obídem cez obchvat a pokračujem po ceste E95 rovnej ako pravítko s luxusným povrchom vozovky. Ten nepoľavuje ani po odbočení na klasickú cestu 1. triedy P56 v smere na Bielorusko.

O jednej už vchádzam do mesta a po pár minútach parkujem pred železničnou stanicou. Hneď oproti nej straší skelet rozostavaného domu, ideálne privítanie do mesta. Obzriem vokzal zvnútra, ale na nástupištia sa bohužiaľ bez lístka nedostanem. Tento systém schvaľujem, len teraz sa mi zrovna veľmi nehodí. Pokým stanicu obídem, aby som si ten jediný vlak na nástupišti obzrel a odfotil mám smolu, nestihol som. Slabou náplasťou je aspoň miestny chytač bronzu.

Popri mestskom parku sa po cynicky pomenovanej ulici Kurčatova vyberám smerom do centra. Ako som už spomínal, história Slavutyču je neochvejne spojená práve s Černobyľom a Pripjaťou. To ho robí jedným z najmladších ukrajinských miest, je dokonca mladšie ako ja. Sovietske plánovanie v sebe mesto nezaprie. Všetko sa točí okolo centráneho a celkom rozľahlého vydláždeného námestia – koncertná hala, štadión s atletickou dráhou, obchodný dom, či budova mestskej rady. Všetko na dosah. Potom nasledujú obytné zóny s panelákmi alebo rodinnými domami.

Ja si obzriem obchodný dom Minsk, rozlohou neveľký – dve podlažia sú dnes preplnené čínskym tovarom. Jediné čo pripomína sovietske časy je dobový luster a vnútorné “kachličkové“ obloženie. Prejdem okolo dominanty námestia – veže s hodinami a popri supermarkete pokračujem do jednej z obytných štvrtí. Štvrte sa delia na kvartály a ulice sa tu už nepomenovávajú.

Je to celkom zvláštny pocit prechádzať sa po meste, kde nie je ani jedna budova staršia ako ja. Stále sa však neviem zbaviť pocitu, že mi tu nesedí ešte niečo iné. To si uvedomím o trochu neskôr, keď dorazím na malá “námestie” s trhom medzi budovami. Oproti Kyjevu, Ľvovu či akémukoľvek inému mestu je veľmi čisto. Rovnako tu absentuje vizuálny smog a hromada všade zaparkovaných áut.

Narazím tu na sympatické bistro s terasou, predsa len už je čas obeda. Vo vnútri ma však čaká sklamanie, ide iba o pekáreň. V tejto chvíli ešte netuším, aký to bude problém sa tu vôbec najesť. Reštaurácia, kam ma teta posiela sa ukáže byť zatvorená a kafe, ktoré malo byť na námestí je v remonte. Tretí pokus je ešte smutnejší, z “kafe” sa ukáže byť hipsterská zmrzlináreň.

Vo Foursquare teda pozriem aké sú možnosti a vsadím to na reštauráciu Starij Tallinn (Старий Таллінн), ktorá sľubuje domácu stravu. Cestou ešte pozriem pamätník “Biely anjel” (Білий Янгол) a štadión, pri ktorom mi napadne ešte skontrolovať recenzie reštaurácie cez Google mapy. A dobre som urobil, niekoľko recenzii spomína tú najpomalšiu obsluhu na svete a to je to posledné čo teraz potrebujem.

Volím teda ústup späť na námestie s tým “že tam určite niečo musí byť”. Z celkom k svetu vyzerajúcej kaviarňopivárne Kofejnyj Ugolok (Кофейный Уголок) hneď pod hodinovou vežou ma slušne vypoklonkujú, že dnes je tu uzavretá spoločnosť. Nevzdávam sa a namierim si to smerom na stanicu po druhej strane parku. Po pár minútach chôdze natrafím na krásnu stolovaju aj s terasou. Výborne, konečne sa najem. Alebo žeby nie. Odtiaľto ma vyhodia tiež, oni majú banket, tak čo vôbec otravujem so slušným opýtaním sa. Von. Poslednú nádej teda vkladám do okolia vlakovej stanice, už je mi to jedno, najem sa aj na stojáka. Trh pri stanici našťastie nesklame a už som zmierený s tým, že si dám pizzu, ale malé pizza bistro vo vnútri ukrýva v ponuke aj tradičnú soljanku a vareniki. Pivečko bohužiaľ musím oželieť, tak si aspoň dám načapovať pol litra nejakej citrónovej limonády. Táto konkrétna soljanka síce atakuje spodné miesta rebríčkov chuti, ale v tejto chvíli je mi to jedno.

Najedený sa vraciam k autu a vyrážam na cestu späť do Kyjeva. Tú mám v pláne absolvovať cez dediny po “starej ceste” a podvečer ak sa bude dať, tak aj okúpať sa v Dnepri. Po odbočení z hlavnej hladký povrch strieda to čo som čakal, stará deravá cesta plná výmoľov. Ale vizuálne oveľa zaujímavejšia. Podozrivo dobrý povrch prichádza až pred mestečkom Desna. To je pre bežných návštevníkov uzavreté, celé mesto je obohnané plotom a vstup je cez checkpointy. Vnútri sa totiž nachádza výcvikové stredisko pozemných vojsk ukrajinskej armády.

Z Desny to už je len slabých 30 kilometrov, kedy konečne odbáčam smerom k vode. Prejdem dedinu Lebedivka a napájam sa na parádnu cestu na pobreží Dnepra, ktorý v týchto miestach dosahuje šírku takmer 13 kilometrov.

Ešte doma som si do mapy zaznačil jednu pláž, ale nejak nevidím vstup, v lese je totiž betónový plot. Auto tak nechávam cca o pol kilometra ďalej odparkované pri ceste. Už cesta lesom k vode dáva tušiť, že toto na kúpanie asi nebude. Studený vietor je jedna vec ale studená voda druhá.

Slnko je už povážlivo nízko, tak sa vraciam k auto a odparkujem to ešte pri ďalšej pláži, ktorá vyzerá o tri triedy lepšie. Ponaberám teda trochu piesku do tenisiek a za posledných slnečných lúčov sa vyberám naspäť do mesta.

Psychologicky to vyzerá, že v Kyjeve som o chvíľu, prvé domy už vidno v diaľke. Pohľad do navigácie ma však vráti do reality, na hotel je to ešte 40 kilometrov. Hustou večernou premávkou to zvládnem za necelú hodinu. V supermarkete zakúpim aspoň malý koňačik na večer a ešte rozmýšľam kam sa najesť. Voľba padne na čínske bistro Jasmin, kde zadelím ryžu a mäso. Jedlo charašo, len porcia je na môj vkus až prehnane veľká. Na izbe ešte 100 gramov na dobrý spánok a unavený padám do postele.