25.6.2023
Budíček 6:40 a o pätnásť minút sme v uliciach. Uber ani Bolt nemajú voľné žiadne vozidlá, to však nebude problém, sme predsa hneď vedľa stanice a tam nejaký taxík na 100% chytíme. A ako som si myslel, tak aj je. 14€ je ešte o chlp menej ako pýtajú taxikárske aplikácie a po exnutí zvyšku kávy taxikár nakopne Duster a ranným vyľudneným mestom sa vyberáme na 21 kilometrov vzdialenú zračnu luku.
Kompaktné letisko, ktoré je podľa oficiálnych informácii dimenzované na 100 až 150 tisíc pasažierov ročne dosahujeme už na štvrť na osem. Aj napriek tomu, že som sa obával, že tu nebude žiadna možnosť občerstvenia, je tu solídny bar s priestorným sedením. Zádrhel je v tom, že aj keď v menu sú uvedené nejaké pokrmy, teta mi len povie že “nema ništa” a vybavené. Namiesto bureku tak aspoň chlipnem oranginu a o pol deviatej sa konečne otvára checkin. Aj keď to najprv vyzeralo, že budeme pomaly jediní pasažieri, medzičasom sa ich nazbieralo celkom dosť, čo v podvedomí trochu ohrozilo predstavu sedenia pri okne. Všetky obavy sa však rozplynuli, keď na letenka v kolónke číslo sedadla objavíme slovo FREE. To si ani nepamätám kedy a či vôbec som zažil. Vlastne áno, čo fabulujem, teraz som si spomenul na časy, kedy Ryanair neprideľoval sedadlá ale šprintovalo sa do lietadla. Až ma studený pot oblial.
Presne o 9:00 prilieta náš SAAB 340A s výrobným číslom 340A-038, za necelých 5 minút stihne dorolovať ku gejtu a vyložiť pasažierov. Luxus. To už sme aj my vpustení na boarding a po rýchlej fotke na ploche už aj nastupujeme do tejto takmer 38 rokov starej mašiny. A to by jej málokto tipoval, interiér je komplet vynovený a ešte aj tak pekne povysávaný, že mi je až ľúto keď si horalku otváram.
Hodinový let do Zadaru zbehne ako nič a v lietadle zostávame štyria pasažieri. Na let zo Zadaru do Rijeky pristupuje už iba jeden kus človeka a po úvodnom scénickom stúpaní ponad Jadranské more upadám do hlbokého spánku, z ktorého ma nevytrhnú ani značné turbulenie pred pristátím. Zato výstup z lietadla je značne uponáhľaný, pomaly si ani fotku nestihnem spraviť a už ma zamestnankyňa okrikuje, že treba ísť.
Zadar
Letisko ale teda má svoje najlepšie časy dávno za sebou. Budova zo 70. rokov je totálne preplnená a tých pár minút mi teda naozaj stačilo. Aspoň, že timing máme ideálny. Rovno pred letiskom hopsneme do busu, zaplatíme nekresťanských 10 euro na osobu do centra Rijeky a do desiatich minút odchádzame. Highlightom presunu do mesta je bez pochýb jazda cez most Krk, ktorý rovnomenný ostrov s pevninou spája od roku 1980. Vo výške 67 metrov nad hladinou mora, cez výsledok práce belehradského podniku Mostogradnja a záhrebského Hidroelektra, prejde ročne viac ako milión áut a hlavne v sezóne už kapacitne nestíha. Aj preto sa už takmer 15 rokov uvažuje o výstavbe ďalšieho, ale ako všetci vieme, prednosť dostal most Pelješac, ktorý tento rok konečne spojil exklávu južného Chorvátska bez nutnosti absolvovania hraničných kontrol pri prejazde Bosnou.
Po necelej pol hodinke jazdy nás bus vyhadzuje na východnom okraji pešej zóny, rovno vedľa mŕtveho kanála. Za 9 rokov sa tu toho veľa nezmenilo a po fotke si to stočíme na pešiu zónu smerom ku stanici, nachádzajúcej sa na jej druhom konci. Najprv by sme sa ale teda chceli niekde naobedovať, rýchly prieskum Google máp však neprináša nič, čo by spĺňalo atribúty domácej kuchyne a priaznivej cenovej hladiny. Preto nakoniec skončíme v reštaurácii Boonker, ktorá pre istotu nespĺňa ani jedno. Nie vždy sa zadarí.
Po veľmi výdatnom obede (teraz som si uvedomil, že ja celú pizzu na posedenie konzumujem výlučne iba na výletoch) sa odgúľame k stanici, aj keď to je asi veľmi prehnaný výraz. Stanica je v skutočnosti asfaltová plocha pred kostolom Panny Márie Lurdskej, kde je minimum tieňa. Do odchodu máme ešte cca pol hodinu, tak sa dorazíme pivom zo spoteného minimarketu. Resp. pivo skôr dorazí nás, lebo jednoducho nie sme schopní ho po tej obedovej náloži skonzumovať.
Vo vyklímovanom autobuse sa ešte chvíľu držím, ale po opustení mesta ma vypne a zobúdzam sa až niekde pred Pulou. Pôvodne sme mali v pláne aspoň obzrieť miestne koloseum, ale grafikon nás veľmi rýchlo vrátil do reality. V Pule sme jednoducho len vystúpili z busu, prešli 50 metrov a rovno nastúpili do letiskového shuttle busu, ktorý je o piatej poobede posledným dnešným spojom.
Zračna luka Pula nás privítala príjemnou terasou s nepríjemnými cenami, 5€ za plechovkové pivo vo verejnej časti je jednoducho zlodejina. Naopak musím pochváliť Duty free s vzorkami rôznych druhov alkoholu a self service, škoda len, že večer musím šoférovať. Maximálne teda na len na jazyk. Zvyšný čas do odletu strávime na vyhliadkovej terase / fajčiarni, odkiaľ sledujeme prílet nášho A320 v tínedžerskom veku.
Let “domov” vďaka exit rowu v kombinácii s príjemnou necelou hodinkou zbehol ako voda a vo Viedne sme ešte stihli navštíviť salónik na ľahkú večeru. Čo dodať na záver? Určite by sa patrilo takémuto výletu obetovať aspoň ten deň navyše, je totiž veľká škoda pozerať sa z pár metrov na more a jednoducho nemať čas ho ani otestovať. Žiaľ, nie vždy je všetko možné a koniec koncov, nie je to moja posledná návšteva Chorvátska v živote, teraz dostal prioritu SAAB, nabudúce ju dostane Jadran.
Páči sa vám tento obsah?