18.3.2023
Dve hodiny spánku nie sú presne to, čo pred dnešným dňom potrebujem, tak si doprajem ešte ďalších 30 minút. Ako keby to niečomu pomohlo. S mierne napuchnutou a dezorientovanou hlavou sa presúvam do mezanínu na raňajky, ktoré sú kupodivu celkom solídne. Nechápem na čo sa niektorí v hodnoteniach hotela na Bookingu sťažujú.
Jedlo spláchnem americanom zo stroja, ktoré si náležite užijem, je mi totiž jasné, že kávová kultúra tu veľmi nefičí. Na izbe dám sprchu a pripravím si hrubý plán na dnešný deň. Prvým bodom bude kúpa sim karty, vyznačím si teda tri pobočky mobilných operátorov v okolí a tesne pred poludním vyrážam do víru veľkomesta tvoreného prachom, trúbením a rôznych viac a menej príjemných pachov. Ulice našťastie ešte takto cez vypražený obed nie sú zaplnené za hranicu svojej kapacity, čo po úvodnom nasatí atmosféry a vlhkého horúceho vzduchu využívam na pohodlný presun na druhú stranu ulice.
Za rohom prvého bloku navštevujem franšízu Mobilinku, tu ma však veľmi rýchlo vrátia do reality. Ak nemám pakistanské ID, tak sim kartu si môžem vybaviť jedine v branch predajniach, kde najprv musia zaregistrovať môj pas. S dlhým nosom sa vraciam do ulíc a po ceste Abdullaha Haroona si to namierim na sever. Po pár sto metroch neúspešne hľadám branch Ulefonu, ale ten jednoducho neexistuje.
No nič, mám ešte jedno eso v rukáve, Telenor o pár sto metrov severnejšie vyzerá najsľubnejšie, ale namiesto priamky zvolím zachádzku cez Saddar Bazar. Cestou mi príde do rany zmenáreň, čo bol ďalší bod na mojom pomyslenom To Do liste. V útrobách obytného baráku, kde zvýšené prízemie okupujú rôzne prevádzky sa tak podujmem vymeniť ďalších 50€ z môjho banku, ktorý som si na tento výlet vyhradil. Ako nečakal som nejakú pif paf bezproblémovú výmenu, ale to že k nej nebude stačiť ani môj pas naozaj nie. Pracovník odo mňa pýta víza, ktoré u seba nemám, lebo mi ich jednoducho na letisku na pasovke vzali. Samozrejme mám vytlačených niekoľko kópii, ale tie som nechal na izbe, lebo som fakt neprepokladal, že ich budem potrebovať. Ale tak zase nie som úplný truľko a namiesto šprintu na izbu sa spýtam, či mu stačia v elektronickej podobe a že hej. Vypýtam teda heslo na wifi a ukazujem mu PDF, ktoré mu ponúkam preposlať ale že nie, stačí odfotiť obrazovku môjho mobilu. Byrokracia úspešne porazená a o pár minút už tlačím bankovky do brašne.
Saddar Bazar je centrálny trh centra, slovo Saddar totiž v preklade znamená práve “centrum”. Celá táto oblasť bola centrom celého Karáči počas jeho koloniálnej éry, ktorú založili briti v roku 1839 a keď sa človek začíta do tých internetových popisov, tak má pomaly pocit, že ho tu čaká samotný raj. “Nádherné príklady koloniálnej architektúry” pod ktorými “pulzuje život plný vôní a obchodov”. Ako viem si predstaviť, že ešte v 60. rokoch to muselo mať úroveň, ale dnes sú budovy vo väčšine prípadov strhané, špinavé a keď sa pozriete pod nohy, tak zem je posiata plastovými odpadkami. Ale rušno tu naozaj je, to sa musí nechať. Nechcem, aby to vyznelo nejak negatívne, veď je to presne to čo som čakal, len niekedy mám pocit, že niektorí pisatelia trochu strácajú kontakt s realitou.
Ďalším poznatkom je, že ľudia si ma síce všímajú, ale popravde o dosť menej ako som čakal, čo je príjemné prekvapenie. Jasné, sem tam sa nájde niekto, kto mi ponúka niečo na predaj alebo si chce pokecať a odfotiť sa, ale teda žiaden autistický diskomfort to nie je. Porovnať to s tureckými bazármi musím povedať len jedno – Zlatý Pakistan. Tu mi do oka padne jeden z mnohých kei truckov, pre ktorých milovníkov je tento región doslova raj. Moja pozornosť, ktorú som upriamil na belasý pickup Suzuki Carry ešte so starými EČV neujde jej majiteľovi, ktorý sa pochváli, že tento japonský workhorse s rokom výroby 1985 mu verne slúži dodnes. A že teda nie sú to žiadne gejrópske podmienky. Inak táto generácia Suzuki Carry, ktorá schádzala z liniek medzi rokmi 1979 až 1985 sa tu v značne sociálnom pakete vyrába dodnes pod menom Suzuki Bolan ako rodinné auto a môže byť vaša za necelých 6000€.
Keď už som pri tých automobiloch, Pakistan (a sčasti aj India) je známy hlavne svojimi bohate zdobenými nákladiakmi a autobusmi, ktoré na vlastné oči konečne vidím o pár metrov ďalej, keď sa dostávam na rušnú hlavnú cestu. Tzv. “Truck Art” definujú hlavne prepracované kvetinové vzory poprepletané kaligrafiou a pre tieto vozidlá sa ustálilo označenie “jingle truck” podľa nezameniteľného zvuku, ktorý tieto mašiny plné reťazí a kovových príveskov pri jazde vydávajú. Všeobecný úzus je, že pomenovanie vymysleli americkí vojaci slúžiaci v Afganistane, aj keď samozrejme existuje aj názorový tábor, ktorý pôvod pripisuje až do éry britskej nadvlády. V Pakistane je práve Karáči akousi mekkou tohto umenia a na vozidlách z tejto oblasti (Sindh) prevažuje červená farba a používanie ťavích kostí. Naproti tomu nákladiaky a autobusy z Balúčistánu a Pešávaru sú často zdobené drevom, tie z Islamabádu a Rawalpindi zase plastom. Tomuto fenoménu sa okrem iného venuje aj samostatný článok na Wikipedii, tak to tu nebudem viac rozpisovať.
Prekľučkujem sa čoraz rušnejšou dopravou a popri 6 akrovom parku Jahangir, ktorý v roku 1893 mestu venoval filantrop a vyznávač Zoroastrizmu Khan Bahadur Behramjee Jehangirjee Rajkotwala sa dostávam na dohľad Telenoru na druhej strane širokého bulváru Zaibunnisa. Kto bol vo svojom živote aspoň raz v krajine so živelnou dopravou, tak vie, že prechádzanie cez cestu sa tu neriadi nejakými prechodmi, semaformi či inou organizovanou formou. Jednoducho treba vojsť do cesty a plynule bez zastavovania ísť, šoféri vás obídu. V Telenore sa po chvíli dostávam na rad a po vysvetlení toho čo chcem, ma nikto neodbije, čo je dobré znamenie. Keď pracovník pýta pas a vyberá sim kartu, je už evidentné, že som na dobrej ceste. Samozrejme ani tu sa to nezaobíde bez víz, ktoré ale tentokrát nestačí odfotiť z môjho mobilu, tak ich pekne Usamovi preposielam na Gmail a potom sa idem venovať vypĺňaniu registračného formulára, kde musím uvádzať také bizarnosti ako meno svojho otca alebo číslo izby v hoteli.
Všetko hotovo, ešte pár podpisov z mojej strany a pár pečiatok z Usamovej a s informáciou, že o 2-3 hodiny by to malo fičať pobočku s úsmevom na tvári opúšťam. Pešibusom si to namierim smerom k dva a pol kilometra vzdialenému národnému mauzóleu Mazar-e-Quaid s tým, že uvidím ako to peši pôjde. O pár blokov neskôr sa napojím na Castle road po ktorej pokračujem pekne na východ popri vysokom múre miestneho gymnázia. Keď ho miniem a prídem na križovatku, tak za mnou príde ochrankár, že chce vidieť fotky a aj napriek tomu, že som fotil ulicu a budovy na druhej strane cesty je neoblomný a žiada ich vymazanie. Síce nerozumiem logike a hádať sa tu s pánkom s puškou v ruke nebudem.
Popod masívny panelák hrdo nesúci názov City Shopping Mall pokračujem popri ukážkovo upravených uliciach (irony on) k štvrti Central Jacob Lines, pomenovanej podľa brigádneho generála Johna Jacoba. Na jej začiatku leží malá autobusová stanica a zopár bufetov, tak si tu doprajem chvíľu oddychu v tieni s fľaškou dobre vychladenej Pepsi.
Osviežený sa rozhodujem namiesto pokračovania po jednej z hlavných dopravných tepien mesta Muhammad Ali Jinnah Road zvoliť južný smer a namierim si to na New Muhammad Ali Jinnah Road. Vskutku originálny názov. Relatívny kľud bočných uličiek mením za plnú premávku pod brutalisticky pôsobiacou LARP Parking Plaza, lenže veľmi rýchlo pochopím, že čakať aspoň nejaký náznak chodníka na takejto dopravnej tepne bolo príliš naivné.
Fyzicky by tu ten chodník aj bol, ale ak nie je obsadený stánkami, tak sú popri ňom poparkované autá tak, že sa tam jednoducho chodiť nedá. Jedinou možnosťou je kráčať priamo popri ceste a nedobrovoľne fetovať exhaláty vychádzajúce z motorčekov agilných rikšárov. To ma baví tak pol kilometra, kým sa dostanem na úroveň Hafta bazáru na druhej strane cesty.
Tu sa aspoň nachádza nadchod, z ktorého sa môžem popozerať na mesto z mierne zvýšenej elevácie. Aj sa chvíľu pohrávam ísť pozrieť trh, ale potom to zavrhnem, jeden som už dnes videl a budem sa pekne držať svojho cieľa. Vraciam sa tak na úroveň vozovky a teda že zoberiem rikšu. Ako naschvál žiadna v okolí a všetky, čo sa snažím zastaviť už sú obsadené. Nič sa nedeje, ešte sa teda trochu prejdem a o minútu už dohadujem cenu na moju premiérovú jazdu týmto dopravným prostriedkom.
Tuk-tuky resp. v tomto prípade auto rikše, sú tu snáď najpopulárnejší spôsob prepravy na krátke a stredne dlhé vzdialenosti. Tieto trojkolky poháňané štvortaktným motorom s objemom 200 kubických centimetrov a výkonom 10,5kW sa dokážu rozbehnúť až deväťdesiatkou. Podstatnejšie sú tu však iné údaje, odvezú až 400 kíl (ako bežné osobné auto európskeho typu) a klaksón dosahuje hodnotu 85 decibelov. A to sú hodnoty, ktoré sa počítajú. Drvivú väčšinu trhu s rikšami kontroluje domáci výrobca Sagzar, ktorého nové modely už prichádzajú priamo s možnosťou spaľovať benzín alebo CNG. Väčšina ríkš v uliciach je prirodzene staršieho dáta výroby, pohon na plyn je teda dorábaný a “bomba” sa nachádza presne pod sedadlom zákazníka. To už pomaly prichádzam ku komplexu mauzólea, ktorý je podľa očakávaní oplotený.
Ak má totiž niečo zostať čisté a bez odpadkov, bez plota to tu jednoducho nejde. Hneď pri vystúpení sa na mňa zavesia dve dievčatá s kvetmi, ale neviem komu by som tu asi tak daroval ružu. Dám jej teda aspoň kilo nech ma nechá na pokoji a ešte aj to ofrfle, že málo. Nemá Alaha pri sebe. Lístok k hrobke je za naozaj úsmevných 30 rupií, problémom sa však ukáže byť fotoaparát pri vstupnej kontrole. Mobil ok, foťák nie, aj napriek tomu, že mám nasadené pevné sklo. Ale komu to tu budem vysvetľovať, radšej sľúbim, že aparát zostane v brašni a vystačím si s telefónom. Strategicky umiestnený bufet hneď na začiatku areálu zláka aj mňa, najprv si síce objednám iba čaj, ale keď vidím burgre uvedomím si, že od raňajok prešlo skoro 5 hodín a niečo by som vlastne aj zjedol. Beef burger má naozaj zvláštny spôsob prípravy – kúsok hovädzieho sa doslova vykúpe a obalí vo vajci, ale tak za 42 centov veľmi solídny obed, nebudem sa sťažovať. Keď však niekde britský vplyv doslova srší, je to práve čaj. Ten sa tu totiž podáva s mliekom, čo som nepil už pekných pár rokov. Ani nie pred rokom pakistanská vláda vytiahla naozaj neobvyklú zbraň v boji s ekonomickou krízou – vyzvala obyvateľov nech pijú denne o dve šálky čaju menej. Keď sa tak pozerám okolo seba, asi sa to nestretlo s veľkým pochopením.
No ale nie na čaj som sem prišiel. Mazar-e-Quaid je mauzóleum, kde odpočíva samotný “otec národa” Muhammad Ali Jinnah, pre milovníkov transliterácie Muhammad Ali Džinnáh. Tento politik s britským vzdelaním bol v rokoch 1920-1934 predsedom Moslimskej ligy a po odchode z nej sformuloval v roku 1937 “teóriu dvoch národov”, ktorá sa stala jadrom a základom pakistanského nacionalizmu. Vznik samotného Pakistanu sa napokon konal až o 10 rokov neskôr a Muhammad A. Jinnah sa stal jeho prvým generálnym guvernérom. Veľmi dlho si však túto rolu neužíval, už v roku 1948 prehral svoj boj s tuberkulózou, s ktorou zápasil od roku 1930. Dnes je deň jeho narodenia (25. december) v Pakistane štátnym sviatkom a okrem iného je po ňom pomenované aj medzinárodné letisko v Karáči, na ktoré som priletel dnes ráno. V roku 1960 začali práce na mieste jeho večného odpočinku, pre ktoré bola zvolená vyvýšená a dobre viditeľná štvrť Jamshed Quarters.
K finálnej podobe mauzólea tiež neviedla jednoduchá cesta. Ako to v takýchto prípadoch býva, každý mal svoj názor a predstavu ako by to asi malo vyzerať. V roku 1954 dokonca ako architekta vybrali Inda, čo samozrejme neprekusli niektorí nacionalisti a od tohto plánu sa potom rýchlo upustilo. Nasledovala séria zahraničných architektov, návrh tureckého bol odmietnutý ako príliš komplikovaný, toho z Malajzie zase ako príliš megalomanský. Počítal totiž s mešitami, knižnicami, školami, reštauráciami a obchodmi. Trpezlivosť pakistanskej vlády pretiekla v roku 1957, kedy vyhlásili medzinárodnú súťaž, z ktorej vyšiel víťazne návrh zo starého kontinentu, konkrétne od Williama Whitfielda z modernisticky naladenej kancelárie Reglan Squire and Partners. Avantgardné neofuturistické mauzóleum si dokonca pochvaľovala aj vojenská elita krajiny, verejnosť však reagovala veľmi chladne. Kto by to bol čakal, že britský architekt asi v čase odpútania sa od koloniálnej britskej nadvlády nebude príliš populárna voľba. Celé to pod patronát nakoniec získala líderka opozície Fatima Jinnah, ktorá skritizovala čo sa dalo a stavbu posunula indickému architektovi, ktorý bol osobným priateľom zosnulého Muhammada. A na jeho kvádrovú konštrukciu s kupolou, celú obloženú bielym mramorom sa práve pozerám.
Aby som sa však mohol pozrieť z väčšej blízkosti, musím odložiť svoje takmer rozpadnuté tichošlapky do určeného botníka a na vnútorný ohradený koridor vstúpiť bosý. Až teraz človek ocení ten biely mramor, lebo stačí jeden chybný krok na jeden z tých dekoratívnych čiernych a instantné KO pre chodidlo. Z bočnej strany je vstup do malého múzea venovaného prevažne memoráliam z panovníkovho života, od porcelánového riadu, cez obľúbenú pohovku až po biely Packard, model 1938 a čierny štátnický Cadillac, model 1947. Vstupné úsmevných 10 rupií.
Príjemné múzeum, ale keďže si zrovna neujíždím na jeho živote, tak 10 minút je moje osobné maximum. Jednoducho nie som muzeálny typ. Cestou k východu rozmýšľam nad svojou ďalšou zastávkou a keďže sa tomu snažím dávať nejakú logickú postupnosť nech nelietam z jednej strany mesta na druhú ako splašený poník, voľba padá na vraj “príjemnú štvrť” Bahadurabad, kde sa dá “kúpiť takmer všetko”. Aspoň tak to bolo povedané v jednom YouTube videu, ktoré som vtesnal do svojej 20 minútovej domácej audiovizuálnej prípravy na tento výlet. Od brány k rikšiam ma ešte stiahne skupinka miestnych hošíkov na zopár fotiek. Separátne na každý telefón.
Vodič, na ktorého som natrafil je zrovna z tých, ktorý po anglicky nehovorí, ale fotokamoši pomôžu. S tou angličtinou je to tu odhadom tak 50:50. Tí rikšamani, ktorí hovoria len Urdčinou majú problém latinku aj čítať, takže ukazovať na mape EN nápisy nemá zmysel. A moja výslovnosť, aj keď sa môžem snažiť ako chcem nikdy nebude 100% presná a vyzerá, že aj malá odchýlka je neprípustná a nestretáva sa s pochopením čo vlastne myslím. Necelých 5 kilometrov do samotného srdca Bahadurabadu na námestie dáme za necelých 20 minút aj s prestávkou na dotankovanie benzínu z petky.
Inak práve toto námestie a monument Charminar Chowrangi v jeho strede sa zobrazuje ako hlavná fotka celého Karáči na Google mape, tak snáď to nebude úplne márna návšteva. Monument sa tvári staro, ale je to iba moderná zmenšená replika Charmianru v Hyderabade. Mne však padne zrak na obchod s mobilmi a spomeniem si, že 3 hodiny dávno ubehli, signál mám a bolo by teda dobré nabiť tam nejaké gigabajty, nech nie som úplne odrezaný od informácií. Investujem teda 700 rupií za nejakých 40GB a nič. Letový režim, reset APN, reštart telefónu, nič nepomáha.
To už ma posielajú z jedného obchodu do druhého ale každý je bezradný. Ale aspoň teda vidím, ako sa prebaľuje použitý Iphone do novej krabice a robí z neho funglovka. Po 40 minútach je odporúčanie maníkov s mobilmi nech idem do Telenoru a pozrú sa nato tam. Len je už takmer 5 a bez internetov nemám šancu zistiť ktorá pobočka je do kedy otvorená, tak teda beriem na náhodu rikšu k tej prvej čo mi offline mapa ponúka. V prenesenom význame by sa dalo povedať, že tentokrát mám mierne nešťastie v nešťastí, táto rikša jazdí na CNG a teraz doslova na výpary, tak nám to v priebehu 10 minút skape asi 7 krát a ôsmy to už nenaskočí a na voľnobeh doplachtíme na križovatku.
Tu si ma po chvíli galantného handrkovania preberie kolega, ktorého mašina funguje bez zaváhania a pokračujeme v love na Telenor. Cestou zahliadneme pri ceste inú pobočku, tak investujem ešte dva a pol burgra (jedno symbolické eurko), ale efekt sa nedostaví žiaden. Nakoniec dosahujeme vytúžený cieľ ale realitou je Pyrrhovo víťazstvo. Jedná sa iba o stánok pri ceste, ktorý práve balia a aj keď sa mi chlapík snaží pomôcť, vytúžená ikonka 4G s dvoma šípkami sa nie a nie objaviť.
No nič, toto nemá zmysel a navyše sa nebezpečne rýchlo blíži súmrak, najvyšší čas vybrať sa na Clifton Beach, kde mám v pláne dnešný deň symbolicky zakončiť pohľadom na slnko zapadajúce ponad Arabské more. Cestou však budeme prechádzať v blízkosti môjho hotela, čo znamená, že aj v blízkosti pobočky Telenoru, kde som sim kartu pred pár hodinami vybavoval, tak mi to nedá a vodiča poprosím o krátky detour. Mesto začína žiť ako som predpokladal večer a Saddar je už teraz solídne upchatý, s obednou premávkou sa to nedá ani porovnať.
Telenor dosahujeme hodinu pred západom slnka a dokonca je ešte aj otvorený. Vnútri ma však čaká iba trpké sklamanie, Usama mi povie, že platbu vedia sprocesovať až v pondelok, lebo cez víkend to nerobia. No keby si mi to povedal poobede nemusel som stratiť zbytočný čas šaškovaním s telefónom a využiť ho rozumnejšie. To, že z troch dní, ktoré tu budem mi internet vlastne bude fungovať iba ten posledný je už iba taká pomyselná čerešnička na torte neúspechu. Keby som tak vedel, čo ma čaká o polhodinu neskôr ešte by som Usamovi ruky bozkával. Rikša ma čaká vonku, nemá zmysel posielať anglicky hovoriaceho vodiča preč a potom zase niekomu vysvetľovať posunkami kam chcem ísť. Až na drobnú kolíziu kedy takmer skončíme zrážkou s obrubníkom cesta ubieha ako sa patrí.
Vonku konečne nie je dusno, naokolo je príjemné mäkké svetlo, vietor vo vlasoch a konverzujem s vodičom o jeho rodine. Všetko sa zmení kúsok od pláže, v tej najviac turistickej zóne mesta. Zrazu nám cestu zatarasí policajná Toyota s tmavými sklami, tak Muzammil ide zistiť čo je vo veci. Fízli ho posielajú po mňa a ja teda nerozumiem čo odo mňa chcú, ale tak idem. Nemám na výber. Podídem k autu, kde vnútri sedia dvaja arogantne tváriaci sa fízli v baretkách a začína konverzácia:
Fízel: “Ukáž tvoje ID!”
Ja: “Čo sa stalo?” a zároveň podávam pas
Fízel: “Včera sme chytili dvoch talianov ako fajčia trávu!”
Ja: “Ok, ja nie som talian ani nefajčím trávu, čiže čo som spravil?”
Fízel: “Ukáž tašku!” a prstom mieri na moju fotobrašňu
Ja: “Je to taška na foťák, nič v nej nie je”
Fízel: “Ukáž!”
Ja: držím pred jeho očami otvorenú tašku a opakujem, že v nej nič nie je
Fízel: “Daj to sem! Daj to sem! Daj to sem!”
Ja: “Nerozumiem o čo ide, spravil som niečo?” nemám na výber a podávam mu fotobrašňu, má stále môj pas
Fízel medzitým prezerá všetky oddelenia, usb kábel, sluchátka, berie do rúk moju peňaženku, kde mám všetky rupie z rána až sa postupne dostane k mômu druhému pasu, v ktorom mám odložených všetkých zostávajúcich 80€. Tie normálne vyberie z pasu a strčí si ich do vrecka.
Fízel: “Teraz môžeš ísť!” a doslova mi drbne fotobrašňu do ruky, vyťahuje okienko a odchádzajú.
Ja: chvíľu spracovávam, čo som práve zažil a vraciam sa sadnúť si do rikše.
Tu sa ma Muzammil pýta čo sa stalo, tak mu hovorím, že ma jednoducho okradli o všetky eurá čo som mal a nevie čo má povedať. Hovorím mu, že už sa nič nedá robiť a nech ma teda odvezie na pláž ako sme sa pôvodne dohodli. Na Clifton Beach pláž prichádzam za peknej zlatej hodinky, ale som príliš znechutený nato, aby som si to dokázal akýmkoľvek spôsobom užiť.
Táto pláž má byť akýmsi najprominentnejším miestom v meste, ale treba to chápať v mantineloch toho, kde sa nachádzame. Je tu síce malý park so zeleňou, ale jeho rozloha je naozaj minimálna, navyše o nejakom zázemí so službami sa tu veľmi nedá hovoriť. Pláž je na druhú stranu široká a dlhá skoro 6 kilometrov, takže nemôžem ju hodnotiť celú. Z toho čo vidím to ale určite nie je miesto na kúpanie, skôr na posedenie na deke pri odpadkoch alebo na povozenia sa na ťave.
Myšlienky mi samozrejme stále spracovávajú ostatnú udalosť a mozog mi neustále analyzuje, ako som tomu mohol predísť alebo čo som mal spraviť inak. Dospejem k záveru, že jedinou mojou chybou bolo to, že som si peniaze nenechal na izbe, čo na druhú stranu si tiež nie je optimálne. Nerobím to nikdy takže vyčítať si, že som to nespravil práve dnes nemá logické opodstatnenie. Samozrejme, že za tých 15 rokov výletovania som čakal, že raz to prísť musí, ale fakt som teda nepredpokladal, že ma okradnú práve fízli a ešte k tomu v prvý deň. Pekne to pokazí dojem zo všetkých tých vnemov a ľudí, z ktorých všetci okrem týchto dvoch boli milí a úprimne nápomocní. Čo dodať? Asi nič, taký je život a sú to len peniaze, ale nasere to, nebudem sa tváriť že nie. Po zapadnutí červeno-ružového slnka romanticky pomedzi žeriavy prístavu sa po pláži prejdem k McDonaldu, že sa teda niekomu poťažujem. Wifi je však len na registráciu a na moje pakistanské číslo nejak nechodia smsky. Vybavené.
Ešte jednu šancu dávam obrovskému fancy shoppingu Dolmen Mall Clifton o kilometer ďalej. Tu sa bezpečnosť neberú na ľahkú váhu, každé auto je pred vstupom do podzemnej garáže prehľadané pracovníkmi s automatickými puškami. Pozerá sa do auta, do kufra a zrkadlom sa kontroluje dokonca aj podvozok. Výnimku nemajú ani peší návštevníci ako ja, ktorí musia prejsť detekčným rámom a ich osobné veci skenerom, kde mi hneď odhalia foťák a pošlú ma odložiť si ho do auta. No len keby som nejaké mal. S prísľubom, že ho nevytiahnem (myslím fotoaparát) ma predsa len pustia, ale ani tu nie je prítomná žiadna otvorená wifi. To už je mi jasné, že zo zákona je asi registrácia povinná a na bezheslové siete sa tu nehrá. Z tejto krátkej návštevy môžem povedať len toľko, že Dolmen Mall sa svojho hesla “Pakistan’s first international standard shopping mall” naozaj drží a je to nákupák západného typu, nie nejaká ošuntelá barabizňa. Toľko k mojim poznatkom.
Vo foyeri si dávam otočku a na ulici stopnem prvú rikšu, ktorej naordinujem smer hotel. Cestou v hlave prepočítavam zostávajúce peniaze – mám ešte 14000 rupií, čo je cca 46€. No tak to neviem, či z toho vyžijem dva dni. Na izbe som pred ôsmou a môžem tak konečne do Európy zreferovať môj prvý deň s nepríjemným záverom. O slovo sa však prihlási hlad, tak ešte vybieham do ulíc splašiť nejakú večeru. Nakoniec zapadnem do malej prevádzky, kde robia kuracie Biryani. To je naozaj výborné a akurát pikantné, aby mi ešte nespustilo štikútku.
Po tejto luxusnej a sociálnej večeri za 50 centov ešte u deda v pidiobchode kopnem Sprite a beriem veľkú fľašu vody na izbu. O deviatej som už naspäť na izbe a pre zmenu ma hnevá sprcha, kde sa teplej vode nejak nechce. Trik je v tom, že ju treba nechať odtiecť a po 10 minútach, počas ktorých ma už pomaly opúšťa nádej sa zrazu dovalí priam vriaca voda. Spláchnem zo seba dnešné problémy a pri Terminátorovi nakŕmim Instagram príbehmi. Spať idem po polnoci.