20.1.2017
Na extra tvrdých posteliach sa spalo výborne, zato počasie tak výborne nevyzerá. Predpoveď o oblačnosti nevyšla a vonku máme krásnu januárovú šedivosť. V cene ubytka máme aj raňajky, ale o pol deviatej je už všetko beznádejne zjedené.
Nevadí teda, najeme sa niekde vonku. Takto ráno je pešia zóna ešte úplne prázdna, ani len stánky nie sú rozložené. O kúsok ďalej ale už funguje jeden s pečenými gaštanmi, tak že si dáme pred raňajkami warm up. Tých gaštanov nám ale naloží snáď pol kila, chodiť sa s tým nedá, tak sa zložíme na námestí a skrehnutými prstami lúpeme gaštany.
Namierené máme k národnej knižnici, ktorá sa pravidelne umiestňuje v rebríčkoch najškaredších budov. Vykračujeme si po ulici a pozriem teda mapu, že či sme už blízko a my sme to vlastne už prešli. Ani mi to tak neprišlo, ale to centrum je fakt mega malé. Zastavili sme sa rovno pri pekárni, tak si dáme na raňajky sendviče a kávu.
Okolo bytoviek sa pomaly dostávame späť k nášmu cieľu. Parkovisko pred knižnicou a pedagogickou univerzitou nezaprie svoj balkánsky ráz, poloprázdne smetiaky s bordelom naokolo dotvárajú atmosféru. Ale je odtiaľto najlepší výhľad na knižnicu. Budovu v štýle juhoslávskeho brutalizmu postavili v roku 1982 podľa návrhu chorvátskeho architekta Andreja Mutnjakovića. Na 16 500 metroch štvorcových je 99 kupol rôznych veľkostí a celú budovu obopína dekoratívna oceľová sieť. Dovnútra sa dá normálne vojsť a voľne sa po verejnej časti pohybovať. Žiadni sbskári ani vrátnice ako je zvykom na Slovensku.
Trochu sa tu zohrejeme a vraciame sa do centra. Dostávame sa k monumentu znovuzrodenia, čo je vlastne len veľký nápis v angličtine, ktorý tu umiestnili 17.2.2008, kedy Kosovo vyhlásilo nezávislosť od Srbska. Pôvodne bol pomaľovaný vlajkami krajín, ktoré ho uznali, ale teraz sú tu nejaké obláčiky za ostnatými drôtmi a a celé je to dosprejované. Za ním sa týči ikonická brutalistická budova Palácu mládeže a športu, ktorá potrebuje zmodernizovať rovnako akútne ako bratislavský Istropolis.
Okolo mestského štadiónu, o ktorom sa na wikipedii píše, že v roku 2016 prešiel rekonštrukciou (ale momentálne vyzerá ako Tehelné pole pred zbúraním), si to namiereme smer pešia zóna. Potúlame sa uličkami až narazíme na malú kaviareň.
Dáme si ďalšie výborne macchiato a ako vidím, tak tu aj varia, tak sa rovno aj naobedujeme. Perfektné kebaby, domáci chlieb a k tomu pohár vína.
Spokojní ideme obed spáliť vychádzkou nad mesto. V zasneženom mestskom parku sa sánkujú deti, venčia psy a do toho okolo nás prefrčí starší pán na bežkách. Romantika.
Popri rozostavaných domoch so stĺpmi rovno pred oknom a podobnými architektonickými vychytávkami sa dostávame k betónovému pamätníku mučeníkov. Vedľa neho je v snehu niekoľko desiatok hrobov s čerstvými kvetmi. Výhľad fajn, ale celkovo to tu veľmi udržiavané nie je.
Schádzame späť do mesta a uličkami sa dostávame k Cisárskej mešite z roku 1461 a Hodinovej veži, ktorej zaujímavosťou je, že hodiny v minulosti celých 31 rokov nefungovali (1971-2002). Tu už mám z chodenia v hlbšom snehu solídne premočené topánky, tak sa rozhodneme namieriť si to na izbu. Na trhu, cez ktorý prechádzame, ešte pre istotu stúpim aj do mláky.
Míňame pamätník juhoslovanského bratstva a jednoty a prichádzame na izbu, kde púšťam náš elektrický radiátor na plné pecky a suším topánky. Zatiaľ čo si Janka pospí, ja si krátim čas popíjaním vína a debatovaním pri inaugurácii Trumpa v obývačke.
Večer sa ešte skočíme najesť do grilu cez cestu, kde ani nevládzeme dojesť. Ešte zastávka v Maxi Markete po kosovské Roze. Zvyšok večera sa nesie v podobnom duchu ako včera, aj keď v komornejšej atmosfére, keďže polka osadenstva išla vymetať bary. No a my vstávame skoro, tak zostávame pekne na hosteli.
