4.2.2011
Ráno si budík posúvam na ôsmu. Vybehnem si do potravín kúpiť vodu a idem sa pobaliť. Podľa mapy z LP sa vyberiem smerom k zastávke, odkiaľ by mali chodiť busy na otogar. Cestou ešte v zmenárni mením nejaké eurá, ktoré budem potrebovať pri odchode z Iraku.
Na zastávke ma domáci odnavigujú na inú. Tu sa mi podarí nastúpiť do správneho autobusu a za 1,5TL sa veziem až na okraj mesta.
Pred vchodom do otogaru už stoja zvolávači, tak len poviem Silopi a o chvíľu už mám v ruke lístok za 20TL. Silopi je mesto v blízkosti irackých hraníc, odkiaľ sa shared taxíkmi prechádza hranica. Je 9:52, autobus mi odchádza o osem minút, tak ešte stíham na nástupišti jednu kávu.
Pár minút po desiatej opúšťame Diyarbakir. Cestou prechádzame cez Mardin, kde máme prvú prestávku, ktorú využívam na obed. Lalish s ayranom a hneď je svet krajší.
Neskôr máme ešte jednu prestávku v meste Çatalözü, stojíme aj v Cizre a o tretej vystupujem na otogare v Silopi.
Hneď ako vystúpim sa ma už taxikár pýta či idem na Zakho border, čo mu potvrdzujem prikývnutím. Bohužiaľ zozbierali sme sa iba traja, takže cesta bude o niečo drahšia ako 20TL, koľko sa platí na osobu v prípade štyroch. V meste si taxikár ešte odskočí domov okopírovať si naše pasy a onedlho už uháňame popri nekonečnom rade kamiónov, ktoré čakajú na vstup do Iraku. Na tureckej strane dostávame výstupnú pečiatku, letmo nám skontrolujú auto a batožinu (mne nie) a prichádzame na irackú hranicu.
Vystupujeme z auta a vchádzame do modernej klimatizovanej haly s koženými sedačkami, kde čakáme, pokým náš taxikár vybavuje formality. Ako som počul a čítal na nete, tak pozvaniu na krátke interview do kancelárie sa nevyhnem ani ja keď počujem ako kričia moje meno. Odpovedám na otázky prečo sem idem, kam presne idem, čo robím na Slovensku a keď vidia moje vlanajšie iránske víza aj to, ako sa mi tam páčilo. Interview zakončujú vtipkovaním a otázkou „Are you tourist or terrorist?“. Chvíľu nato príde samotný šéf hranice, potrasieme si rukou, donesú nám čaj, ktorý spolu vypijeme, prehodíme pár viet o futbale a potom ma už volá náš netrpezlivý vodič. Vysadí nás za hranicami na veľkom parkovisku, kde už čakajú irackí taxikári.
Hovorím, že chcem ísť do Dohuku, ale nechcem ísť sám a platiť si celé auto za 30 dolárov. Tak mi nezostáva nič iné ako čakať. Čakám pol hodinu, hodinu a medzitým sa zotmelo. Prejdú už dve hodiny a nenašiel sa okrem mňa ani jeden človek, čo by šiel do Dohuku. Tak mením plány a beriem si za 7 dolárov celé auto do neďalekého mesta Zakho, ktoré som si pôvodne chcel nechať ako posledné. Cestou prechádzame okolo množstva benzínových púmp. V Zakhu vystupujem priamo pred hotelom Zozek.
Za izbu tu nechávam 26 dolárov – to je daň zato, že človek cestuje sám. Treba však povedať, že v cene sú aj raňajky.
Neďaleko hotela natrafím na net café, tak dávam domov vedieť, že som ok. Za dolár si kupujem kebab a za 500 dinárov čo mi ešte zostali jednu veľkú fľašu vody. Na izbe si dávam sprchu v studenej vode, lebo teplej sa nejak nechce, hodinky si posúvam o ďalšiu hodinu dopredu a idem spať.