30.9.2021
Po výdatnom spánku a všetkých ranných procedúrach pred deviatou vyrážam smer raňajky. Žiadne vymýšľanie sa nekoná a o pár minút už pred pumpou hneď vedľa autobusovej stanice tlačím banicu a preberám sa kávou.
uhádni, ktoré kolečko je hlasitosť
O polhodinu neskôr dosahujem svoj prvý cieľ – Pobiti Kamani. Auto odparkujem pri ceste, len aby som o pár minút nato zistil, že hneď za rohom je parkovisko. Pobiti Kamani by mali v doslovnom preklade znamenať “Zasadené kamene”, aj keď Google translate sa skôr prikláňa k “rozbité kamene”. V každom prípade budem viac dôverovať Wikipedii, kde sa tiež dozviem, že to tu zvyknú nazývať aj skalná púšť. V každom prípade sa jedná o jedinú púšť v celom Bulharsku. Pozostáva z piesočných dún a niekoľkých skupín falických fotogenických prírodných skalných útvarov na celkovej ploche 13 km štvorcových. Je to tiež jediná púšť v Európe, v ktorej sa darí púštnym plazom a iným živočíchom púštneho typu a spolu so španielskou púšťou Tabernas je jednou z dvoch prirodzene sa formujúcich púští v celej Európe a jedinou známou prirodzene vytvorenou púšťou vo východnej Európe. A ešte sa môže pochváliť aj tým, že sa stala nástrojom konšpirátorov. Pokladňa je zatvorená, ale zadarmo to mať nebudem. Hneď si ma odchytí párik veľmi milých túlavých psov, ktoré nakŕmim keksami a robia mi následne spoločnosť počas celej prehliadky a nehanbia sa aj zapózovať. Len škoda toho pofidérneho počasia, ale človek si nevyberie a musí brať čo príde.
Od kamienkov sa presúvam 36 kilometrov ďalej, do ospalého mestečka Provadia. To by normálne nebolo ničím extra zaujímavé, leží však učupené vo fotogenickej krasovej rokline na základoch najstaršieho prehistorického mesta v Európe, ktoré sa nazývalo Solnicata (Solnitsata/Солницата), ktorého vznik sa datuje do obdobia 4700 až 4200 rokov pred našim letopočtom a obchodovalo sa tu so soľou. Mestom však len prefrčím, mojim cieľom je pevnosť Oveč na vrchole rokliny, odkiaľ by som mal mať výhľad, ktorý stojí za to. Neveľké parkovisko je úplne prázdne a u znudenej pokladníčky zakúpim lístok za 4 leva oprávňujúci ma vstúpiť do komplexu. Pár sto metrov pokračujem po chodníku, ktorý ma vypľuje pod točitým schodiskom a to ma dostane až na samotný vrch rokliny.
Archeologický výskum zistil, že pevnosť sa používala v obdobiach od 3. storočia do prvých desaťročí 7. storočia a potom od 10. do 11. storočia až do konca 17. storočia. Bola postupne osídlená Thrákmi, Rimanmi, Byzantíncami, Bulharmi a Turkami. Vďaka svojim jedinečným prírodným vlastnostiam (je obklopená skalami vysokými 11 až 25 m) bola ťažko prístupná, čo ju chránilo pred nepriateľskými útokmi. Zlaté časy dosahovala pevnosť v období 12. – 14. storočia, keď bola vojenským, náboženským, hospodárskym a administratívnym centrom regiónu. Dnes už sú tu vidno iba pozostatky niekdajších budov či ulíc, čo však ostalo, je naozaj pekný výhľad. Len by to chcelo trochu lepšie počasie. Prejdem sa až na vyhliadku na kopci, ale paradoxne najlepšie výhľady sú rovno od mosta.
To už začína popŕchať, čo je neklamný znak toho, aby som sa posunul ďalej. Vraciam sa k autu, do navigácie zadávam ďalší cieľ a opäť sa presúvam o exaktných 36 kilometrov. Len by som sa aj rád najedol, len po prvé cestou absolútne nič nie je a po druhé, moje dnešné ubytko nemá recepciu a sľúbil som prísť na exaktný čas. No nič, po novom moste to strihnem ponad vodnú nádrž Tsonevo a o pár minút parkujem doslova pri geologickom útvare známom ako “Nádherné skaly” (Чудни скали).
Jedná sa o súbor troch skalných masívov v tvare ihiel s výškou medzi 15 až 40 – 50 metrov. Skalný fenomén je výsledkom pôsobenia erózie vetra a vôd rieky Luda Kamchia na mäkkú vápencovú skalu. Priamo v skalách sú na drzovku vyrazené tri tunely, ktorými prechádza cesta medzi obcami Asparuhovo a Dobromir. Hneď vedľa je nová hlavná cesta na moste spájajúca mestá Provadia a Aytos, ako aj železničná trať Varna-Plovdiv. Most je však pre autá momentálne uzavretý, lebo niekde bulharskí inžinieri urobili chybu.
“Výhodou” tohto stavu je, že sa tam môžem vybrať peši a skaly si pekne odfotiť, aj keď treba úprimne poznamenať, že v týchto poveternostných podmienkach pôsobia mdlo a nevýrazne. Počas zlatej hodinky je to však o inom o čom svedčia lákavé fotky na internetoch. No nič, čo som chcel vidieť som videl, ešte rýchlo cvaknem Aygo v tuneli, keď práve nie je premávka a môžem sa vybrať späť na pobrežie Čierneho mora.
Pôvodne som chcel na presun využiť cestu 9042, ale všetky navigácie ma posielajú cez 9004 a keďže ma trochu tlačí čas, rozhodnem sa využiť túto rýchlejšiu možnosť. Pár minút po mojom odchode začne liať a prší mi takmer nonstop až do cieľa, kde prichádzam s 15 minútovým oneskorením. Na dnešnú noc som si vyhodil z kopýtka a rezervoval scénické ubytovanie priamo na pláži s parádnymi veľkými oknami s výhľadom na more. Veľmi príjemný majiteľ Plamen hovoriaci perfektnou angličtinou ma už očakáva, tak hodíme small talk, kedy sa posťažuje, že kvôli Covidu, je po 30 rokoch “out of business”, poukazuje mi kde čo je a ponáhľa sa za ženou.
Ja očarený výhľadom porobím pár fotiek a videí, po ktorých sa konečne vyberám uspokojiť prázdny žalúdok. Mašinou sa po serpentínach vraciam hore na hlavnú a namierim si to do najbližšej a príjemne vyzerajúcej reštaurácie Moby Dyk, kde ma hneď schladia, že nemajú terminál.
Našťastie mi pohotovo hneď vysvetlia kde je bankomat (ktorý ani všemocná Google mapa neobsahuje) a o pár minút a niekoľko sto metrov severnejšie už z Revolutu vyberám padíka. Cestou v minimarkete ešte kúpim víno a pochutiny na večer a onedlho som aj s kešom späť v hre z menu si s černotou pred očami vyberám grill mix. Po viac ako výdatnej večeri sa s plným bruchom odveziem na hotel, kde už zvyšok večera len chillujem pri zvukoch mora.
