Petrohrad 2019 II.

Deň 2 – Petrohrad

20.9.2019

Budík o 4:00 je nepríjemný, ale čo sa dá robiť. Ešte dobre, že Janka si nastavila tiež, lebo ja som ten svoj mal nastavený omylom na iný deň. Ale tak ten spánok bol aj tak plytký v očakávaní, že každú chvíľu musíme vstať. 5:30 máme za sebou už odovzdanie batožiny aj všetky kontroly a po chvíľkovom loudaní sa po letisku ideme na pasovku.

Neviem, či som si v apríli nevšimol alebo tu jednoducho neboli, ale je tu krásnych 5 automatických brán pre EU pasy, rovnaké ako tie vo Viedni. Do lietadla sa odpravíme medzi poslednými a na gejte chcú po mne vidieť evíza, ktoré slečna poctivo kontroluje. To sa však nedá povedať o tej, ktorá kontroluje tie Jankine. Tá len v pase nalistuje prvé ruské víza čo jej prídu pod ruku a posiela ju do lietadla. Čo na tom, že sú dávno neplatné 🙂 Let mi zbehne expresne rýchlo, ani Simpsonovcov nebolo treba, celý ho prespím. Autobus nás povozí po dráhe až na pasovku, kde premiérovo vstupujeme do Ruska zadarmo.

V MTS stánku zakúpime dve SIM po 300 rubľov a rovno nasadneme do maršrutky na Moskovskaju. Tu nás Piter nás privíta celkom fajn počasím a veľkomestským ruchom. Práve odbilo 11 hodín, ubytovať sa môžeme až o druhej, ideálne je toto okno využiť na obed. Na mape rýchlo skontrolujem čo je na blízku a kúsok odtiaľto vyzerá byť príjemná pelmenaja. Pod dohľadom Lenina a krížom popri uzavretom parku sa dostávame dva bloky od hlavného Moskovského prospektu a tu zrazu ruch ustane. Na rohu v stánku dôchodci kupujú ovocie a akurát sem tam sa okolo prehrkotá električka.

V bistre hneď objednávame soljanku, plov a dve kávičky. Teta v dôchodkovom veku má evidentne roky skúsenosti a vie v akom poradí sa čo nosí, lebo kávičku nám pripraví čerstvú až po tom ako dojeme. Nie ako v niektorých generických hip prevádzkach, kde sú schopní najprv doniesť hlavné jedlo s kávou naraz a po 15 minútach polievku.

Na pravé poludnie sa opäť vykotúľame von a zvyšný čas sa rozhodneme skočiť na pivko do nejakého baru. V Google mapách si vyhliadnem celkom sympaticky vyzerajúcu kaviareň Vojaž na druhej stráne námestia a navyše blízko metra. Ale remont s robošmi vo vnútri nepredvídal ani všemocný Google.

Rýchlo vymýšľam plán B, odvezieme sa na starú dobrú Sennaju ploščaď (Сенная площадь) a v “našej” kaviarni zadelíme pivečko. Odkedy mi funguje Google pay v mobile môj život sa zmenil. V metrách už nemusím kupovať žetóny ani papierové kartičky, len pípnem mobilom pri turnikete a život gombička. Len tu som trochu narazil. Pípol som lístok Janke a potom sebe, ale mňa už turniket nepustil. Potom mi pracovník hovorí, že na jednu kartu je tu timeout 60 sekúnd, tak si buď počkám, alebo použijem iný. Paypassom sa dá platiť – čo som si na staniciach odsledoval – vždy na turnikete úplne vľavo a potom na tom úplne vpravo, ktorý je pre vozíčkarov. Naproti tomu v takom Kyjeve takéto obmedzenie nie je. Poučení vchádzame do metra a odvezieme sa do centra. Počas cesty mám čo robiť, aby ma nezlomilo, v metre ma vždy z nejakého dôvodu berie na spánok. Davy ľudí na námestí a chodníku ma však vrátia do reality a o chvíľku sa už usádzame ako vždy pri okne s výhľadom na Hotel Capital. Ja zadelím pivečko za ľudových 99 rubľov a Janka nejaký drink, ktorého názov som už zabudol.

Čas checkinu sa blíži, tak sa dvíhame a popri Gribojedovom kanáli sa vyberáme smer metro. Pri ekonomickej univerzite to vyzerá ako fajčiarsky dejchánek, ale to len študenti majú prestávku. Cez kúdoly dymu sa prederieme ku Kazanskej katedrále a skontrolujeme Chrám Kristovho vzkriesenia (Спас на Крови), ktorého veža je ešte stále pod lešením.

No nič, aj slnko už zašlo, pekná fotka do rodinného albumu nebude. Tak opäť pod zem a 4 zastávky na Novokrestovskaju (Новокрестовская), ktorá leží hneď pri Gazprom aréne. Jedna z najmladších metro staníc v meste bola otvorená iba v máji 2018, tesne pred majstrovstvami sveta vo futbale. Väčšinu času zíva prázdnotou, ono tu totiž okrem štadióna dokopy nič nie je. Ešte teda prístav pre člny a malé jachty, ale ich vlastníci pravdepodoben nebudú z tých, čo jazdia metrom. Zo 4 východov sú otvorené iba dva a eskalátory sú pre istotu vypnuté.

Na povrchu sa na obdiv vystavujú hneď dva technické zázraky. Pod skratkou ZSD sa skrývajúci Zapadnyj skorostnoj diametr (Western High-Speed Diameter / Западный скоростной диаметр), 47 kilometrový rýchlostný obchvat mesta a 10 rokov budovaná Gazprom Arena, resp. štadión Krestovsky v hodnote 597 milionov €. Popod Kurokawovu “vesmírnu loď” sa prejdeme na opačnú stranu do nášho Hotela Arena, ktorý som vybral veľmi stratagicky. Z dôvodu vyhnutiu sa preplnenej šatni, rovnako ako cestovaniu v preplnenom metre pred a po koncerte tak luxusne bývame hneď vedľa. Recepčná je síce trochu zmätená z evíz, ktoré evidentne vidí prvýkrát, ale nešaškuje ako tá v Syktyvkare, ktorá nás najprv ani nechcela ubytovať. Len tiež veľmi proklientsky prístup zahlásiť, že registrácia jej bude trvať dve hodiny, lebo má veľa práce a až potom mi vráti pas. Keby som sa niekam chystal, tak ma pekne naserie, že ma pinda vyblokuje v strede dňa. Hlavne keď ma toľko práce, že o 5 minút už vyfajčuje pred vchodom. Na izbe dáme chill až do pol šiestej, kedy sa opäť vráti slnko. Janku popoženiem, lebo tu človek nikdy nevie koľko to vydrží a s pasmi v ruke onedlho už odolávame náporu vetra na pobreží, kde sa pobavíme sa na fotoshootingu pravdepodobne do zoznamky.

Padne rozhodnutie spraviť si prechádzku popri vode a potom sa po pešom moste presunieme na Begovaju. Toľko plán. Prvá časť vyšla ukážkovo, výhľad na Lakhta Center (Лахта центр), v súčasnosti najvyššiu budovu v celej Európe je aj vďaka dramatickým oblakom parádny. Len ten peší presun zlyhal na neočakávaných okolnostiach. Od metra sú totiž okolo celého štadióna natiahnuté betónové bloky s plotom. Človek by čakal, že na konci bude nejaký prechod na most, ale nie. Proste ich sem nadrbali a keď to človek prejde až na koniec, tak zistí, že buď sa môže vrátiť a ísť metrom alebo si spraviť 3 a pol kilometra obchádzku okolo kanála Grebnoj. Aspoň keby bola zaujímavá, ale obchádzať 1,5 kilometra dlhý obdĺžnik vody, kde je na oboch stranách nič sa mi vážne nechce. Ale tak o mesiac tu budem zas, tak ešte mám jeden pokus.

Metrom sa tak odvezieme jednu zastávku na konečnú s tým, že by sme sa mohli dakde najesť + treba kúpiť koňačik na zajtra.Prvé pod ruku nám padne nákupné centrum Atlantic City hneď vedľa. V supermarkete je ponuka koňakov žalostná, tak to nechávame na zajtra. Aspoň, že zubné pasty mali dobré. Reštaurácii je naokolo niekoľko, ale zas si nevieme vybrať, tak sa mi podarí Janku zlomiť na Pho vo food courte :D. Ona síce dá prednosť rezancom, ale ja si doprajem a Pho pripravia luxusné.

Najedení sa ešte prejdeme na sídlisko, kde si spravím pár fotiek stretu generácii – panelákov s Lakhta centrom a na dnes stačilo. Nasleduje presun do hotela a degustácia suverénne najhoršej príchute čipsov, akú som kedy jedol – uhorka & kôpor. Cítiť je teda hlavne uhorka.

Po tomto gastrozážitku sa radšej uložíme na spánok. Ten by bol krásny nebyť chujov, ktorí sa na parkoviska pred hotelom do druhej rána hrajú na Need for Speed a driftujú tu. Proti pískajúcej vulkanizovanej gume sú aj plastové okná bezmocné.