Mallorca 2019

Deň 2 – Palma de Mallorca

13.1.2019

Odchod sme is dohodli až na deviatu, tak sa ráno nebolo kam ponáhľať. Kým sa ostatní vychystajú, tak ja si skočím na terasu pozrieť si výhľad na mesto. O pár minút sa už stretávame všetci, tak môžme vyraziť.

Autom sa vyvezieme ku Castell de Bellver, malému gotickému zámku z 14. storočia, odkiaľ by mal byť vraj najlepší výhľad na mesto. Zíva to tu prázdnotou, okrem niekoľkých športuchtivých domácich su tu len znudené predavačky lístkov do zámku. Nejakú veľkú pridanú hodnotu v jeho návšteve nevidíme, tak si to tu len prejdeme popod neho. Tu však vo výhľade bránia stromy.

Vraciame sa teda ka autu a cez celé mesto sa presúvame do centra. Parkujeme hneď pri mori, kúsok od Catedral de Mallorca. Ako bonus je v nedeľu bezplatné. Samotná katedrála je celkom impozantná, čomu svedčí aj doba jej výstavby, ktorá trvala celých 372 rokov. Pred ňou je teraz vybudované umelé jazero s fontánou.

Je tu aj príjemná kaviareň so sedením vonku, ale nelogicky ju odignorujeme a zapadneme do inej o dve ulice vedľa. Kaviareň ma na ľavej strane dlhý bar s bagetami a croissantimi, tak že si teda dám aj niečo jesť. Obsluha ma však odmieta obslúžiť, že sa objednáva pri pokladni. Pokladňa je na opačnej strane miestnosti vpravo. Pokladníčky sa pýtam, ako si mám objednať bagetu, keď neviem ako sa u nich volá tá, ktorú chcem. Nato mi ona odpovie, že oni majú 6 bagiet. To je v poriadku, že máte, tak sa jej ešte raz pýtam, ako sa teda volá tá tretia zľava. Že nevie. Tak sa teda vraciam cez celú kaviareň k pultu vľavo a ukážem prstom na tú, ktorú by som si želal konzumovať. Nato pracovníčka, ktorá stojí pri pulte s bagetami vykríkne meno bagety pracovníčke, ktorá sedí za pokladňou. Priceless. Aspoň že kávu majú dobrú. Skočíme obzrieť mohutnú katedrálu aj zblízka a potom sa stratíme v uličkách.

Cestou narazíme na sprievod z festivalu Sant Sebastià. Festival oslavy patróna mesta patrí k najväčším a je škoda, že sme nemohli vidieť jeho hlavnú časť večer, z toho mála čo nám predviedli miestni “figuranti”, by to stálo zato.

Uličkami centra si spravíme okruh až sa postupne prepracujeme naspäť k parkovisku. Autom sa premiestnime na pláž kúsok od centra, ale absencia voľného parkovacieho miesta nás vyženie až na druhu alternatívu. Tou je pláž Chicheta, ktorá je násobné väčšia a hlavne ponúka pekný výhľad na mesto. Tu si pomedzi športujúcich miestnych dáme poslednú prechádzku popri pobreží.

Čas sa však neúprosne kráti a treba sa ešte aj najesť. Autom sa ešte prevezieme okolo letiska na dobrý planespotting na začiatku pristávacej dráhy, len mi nejak nenapadlo skontrolovať, či aj niečo bude pristávať. Rýchla kontrola webu letiska odhaľuje,že najbližší prílet je až o 20 minút a toľko času už nemáme. Na predposlednej pumpe pred letiskom si vypýtam plnú. To v tomto prípade po 121 prejdených kilometroch činí 8,99€. Auto parkujem na rovnakom parkovacom mieste, z ktorého sme ho pred necelými 24 hodinami brali a zostáva sa už iba najesť. Vo verejnom priestore nič extra, aj keď omylom sa nám podarilo objaviť zašitú kantínu, kde 100% osadenstva tvorili zamestnanci letiska a let. Spoločností. Pre pokoj v duši sme však najprv prešli kontrolou a potom skončili neslávne pod zlatými oblúkmi v spoločnosti prežratých vrabcov.

Vo viedni sme pred piatou a o 3 minúty nám uchádza shuttle bus na Mazur parking. Ďalší o pol hodiny. Keď autobus konečne prichádza ešte nemáme vyhraté. Cesta z terminálu na parkovisko by sa dala pokojne nazvať ako zvládnuť 2 kilometre nad 20 minút. Po 49 minútach (čakanie + presun) by som bol busom už v Hainburgu. Doma sme o siedmej.