5.9.2024
Po nekľudnom spánku sa budím sám od seba 5 minút pred budíkom a vyzerá to, že žiadne ďalšie paranormálne javy sa už počas noci nevyskytli. Po sociálnych raňajkách v zložení vifon a káva ešte s odpočinutým mozgom skúmam predmetnú fľašu, ale keďže neprichádza k žiadnemu progresu, tak putuje do koša. My sa pobalíme, veci nahádžeme do auta a vyrážame v ústrety (zatiaľ) zamračeného rána.
Prvé kilometre sú nám už známe zo včera, ale za Sandavágur si dávame oficiálnu prvú fotopauzu. V Škótsku som síce nikdy nebol, ale predstavujem si ho nejak takto.
O pár minút neskôr už penetrujeme tunel Vágar, ktorý nám na účet automaticky pripisuje prvých 50 DKK (6,70€). Aj keď sa s prácami malo začať už v roku 1989, v dôsledku hospodárskej krízy sa tento dátum odsunul o dlhých 11 rokov. Potom to už malo celkom hladký priebeh a prvé autá sa v ňom preháňali už pred Vianocami 2002. Také Branisko je síce o celých 25 metrov dlhšie ako Vágatunnilin, ale jeho výstavba a sprevádzkovanie trvalo takmer o 5 rokov viac. Náročnejším terénom to asi nebude. Po piatich kilometroch vychádzame na najväčšom ostrove Streymoy, kde nás víta slnečné počasie, čo využívame na druhú fotozastávku za dedinou Kollafjørður.
Prvá regulárna zastávka, na seba nenecháva dlho čakať. O desať kilometrov ďalej schádzame k ospalým súborom budov, ktoré kedysi slúžili ako veľrybárska stanica. Čo to je? V podstate presne to, čo z názvu logicky vyplýva, spracovávali sa tu veľryby. Við Áir, postavená v roku 1905, bola poslednou zo siedmich veľrybárskych staníc, ktoré na Faerských ostrovoch vznikli. V roku 1936 ju prevzala faerská spoločnosť P/F Sperm (nazvaná podľa Sperm whale, po slovensky je to teda Vorvaň tuponosý), ktorá ju mierne prestavala a zmodernizovala. V tomto čase zostali v krajine len dve funkčné veľrybárske stanice. Okrem tejto ešte Lopra na ostrove Suðuroy. Počas celého roka sa pre Við Áir podarilo uloviť len 17 veľrýb, ale už o rok neskôr ich bolo 43 a v 1938 až 100.
Potom prišla vojna a lov sa zase obnovil. P/F Sperm v 1952 skrachovali a v stanici sa potom vystriedalo niekoľko ďalších spoločnosti s menej vtipnými názvami a lov viac menej fungoval plnou parou až do roku 1984. K tomuto dátumu existuje aj štatistika, ktorá hovorí, že v období od roku 1906 až do spomínaného roku 1984 stanicou prešlo 524 Vorvaňov tuponosých, 509 Vráskavcov sejval, 124 veľrýb kosticových, 62 Vráskavcov obrovských, 30 Vráskavcov dlhoplutvých a ďalších 410 nekategorizovaných veľrýb. V roku 1989 bola stanica vyhlásená za historickú pamiatku a dnes tu sídli múzeum. Posledná aktivita na stanici bola 26. novembra 2013, kedy bola na breh vytiahnutá uviaznutá veľryba vorvaňa, ktorá po rozrezaní následne expolodovala, o čom je dochované na Youtube aj video. To už sa vraciame do mašiny a navigáciu nastavujeme na ďalší Point of Interest, ktorý sa nachádza len slabých 20 minút na severozápad. Toto je jedna z hlavných devíz Faerských ostrovov, sú tak kompaktné, že všetko je blízko. Veď najdlhšia trasa, ktorá sa tu dá absolvovať netrvá ani dve hodiny.
Nám to však netrvá ani tých 20 minút a stojíme už po desiatich. Cesta údolím je jednoducho tak pekná, že by bol hriech tu aspoň na pár fotiek nezastaviť. Scenériu dotvára spoločnosť zopár kôz a jedného ustráchaného zajaca. Okrem nich je tu už len ten neutíchajúci vietor.
Malebnú dedinku Saksun, ktorej highlightom je jednoznačne snehobiely kostol s trávnatou strechou, dosahujeme presne o desiatej. Ono teda ani nie samotný kostol, ale skôr jeho poloha s panoramatickým výhľadom na lagúnu obkolesenú strmými kopcami je to, za čím sem všetci chodia. V samotnej obci žije len 11 obyvateľov a dá sa teda povedať, že v aktuálnom momente počet turistov prevyšuje počet miestnych. Ale teda veľmi pekné miesto, len čo je pravda. Toto tu asi najbližšie dni budem opakovať často, ale holt čo sa dá robiť, keď kam sa človek pozrie, tak vidí len spektakulárne scenérie.
Saksun je vlastne aj koncovým bodom cesty č. 53, po ktorej sme sem prišli, čiže na objavovanie ďalších zákutí ostrova Streymoy musíme absolvovať rovnakú cestu aj naspäť do Hvalvíku, kde sa na pobreží opäť napájame na hlavnú. Po pár minútach jazdy dosahujeme bezmenný vodopád pri ceste, ktorý tu má vybudovaný aj malý parking a flinstonovskú lavičku na kochanie sa.
Desaťminútová prestávka je pri pohľade na vodu ťahanú gravitáciou až až a onedlho už opäť uháňame v automobile japonskej výroby v ústrety najsevernejšej dediny tohto ostrova. Dva kilometre pred cieľom prichádzame na semafor. Cesta je tu zjednosmernená a kvôli vzdialenosti do dediny je interval logicky aj celkom dlhý. Tento medzičas s Tomášom využívame na ďalšiu fotopauzu, je odtiaľto totiž pekne vidieť severný cíp vedľajšieho ostrova Eysturoy.
V momente ako naskočí zelená sa ale vraciame do auta a o pár sto metrov sa nám po ľavotočivej zákrute otvorí parádny výhľad na zátoku s dedinou Tjørnuvík. Ten je až taký dobrý, že sa mi Miroslava podarí presvedčiť, aby to na chvíľu odstavil na krajnici, nech stihnem spraviť pár záberov.
To som však ešte netušil, čo bude nasledovať. Medzičasom sme totiž prešvihli naše časové okno a zdola z dediny už vyštartoval mikrobus. Pre pokojné povahy by to nebol žiadny problém, cesta bola široká, dokonca ešte aj s vyhýbacími plochami, čiže sme sa úplne bez problémov obišli. No lenže vodič mikrobusu si pri pohľade na Mirka zamával rukou pred tvárou a z tohto gesta náš vodič skoro dostal akútny meltdown. “Lebo ten ujo si teraz myslí, že nepoznám semafory a vlastne neviem šoférovať a to je extrémne dôležité, čo si myslí človek, ktorého už nikdy v živote neuvidím ”. Mirka tak v dedine nechám vychladnúť a zatiaľ idem otestovať teplotu krištáľovo čistej vody, ktorá je podľa očakávania nepríjemne studená.
Samotný Tjørnuvík nie je taký skapatý, ako by sa od dediny na konci slepej cesty dalo čakať. Jednak sa tu počet obyvateľov pohybuje už v dvojcifernom čísle (podľa sčítania v roku 2020 ich bolo 48) a tiež sa jedná o významné miesto pre samotnú faerskú históriu. V roku 1956 tu bolo totiž objavených niekoľko hrobov z vikingských čias, mimo iného hrob ženy z roku 950, v ktorom sa našiel aj keltský bronzový prsteň, čo archeológovia interpretujú ako dôkaz, že medzi severskými osadami v Británii a na Faerských ostrovoch existovalo spojenie. Menej príjemnou udalosťou sa do historických análov zapísal 28. október 1941, kedy na breh vyplavilo námornú mínu, ktorá následne explodovala. Tento výbuch vraj poničil až 21 domov a keďže počet obyvateľov tu je, aký je, dá sa predpokladať, že sa jednalo o drvivú väčšinu dediny. V každom prípade, ani tu nie je čas na nejaké rozjímanie pri pohľade na Nórske more. Máme tvrdý harmonogram.
To znamená, že o pár minút už zase sedíme v aute, na ktorého palube sa pekne prehupneme do druhej polovice dňa. Nato, aby sme sa dostali na vedľajší Eysturoy však musíme zbacktrackovať až k mostu pri dedine Oyrarbakki, necelých 15 kilometrov južnejšie. Tu v supermarkete Bónus doplníme zásoby nevyhnutného a spokojne môžeme pokračovať.
nákup troch dospelých mužov
V podstate kopírujeme tú istú cestu, akurát, že z druhého brehu. Polhodinová jazda do dediny Eiði sa prirodzene nezaobíde bez fotopáuz. Prvýkrát stojíme nejaký ten kilometer pred mestom a druhý doslova na vjazde, kde sa z kopčeka rozprestiera naozaj solídny panoramatický výhľad. Prvé písomné zmienky o tomto vizuálne podmanivom mieste, kde svoj trvalý pobyt momentálne eviduje 719 duší pochádzajú zo začiatku 14. storočia, kedy bolo osídlené Severanmi. Toto označenie sa vzťahuje na skupinu ľudí, ktorá medzi 8. a 11. storočím hovorila starou severštinou. Jazyk patrí k severogermánskej vetve indoeurópskych jazykov a je predchodcom moderných severských jazykov.
My sa serpentínami vyvezieme na najvyšší bod dediny, odkiaľ je okrem iného aj pekný výhľad na štadión futbalového klubu EB/Streymur. Na mieste pomery veľmi úspešný klub, ktorý dvakrát vyhral ligu a štyrikrát pohár a úplnú hanbu si nespravil ani v rôznych súťažiach UEFA. Podotýkam, že hovoríme o polo profesionálnom klube. Keby si niekto položil otázku, že čo je v súčasnosti najväčšia neprírodná atrakcia tejto dediny, odpoveď by bola asi podobná ako v prípade stoviek až tisícok dedín roztrúsených kdekoľvek v kontinentálnej Európe – kostol.
Nebolo však vždy tomu tak. Ešte do roku 2019 stál hneď vedľa 190 a pol metra vysoký vysielač LORAN-C Ejde s výkonom 400 kW, ktorý bol počas studenej vojny dôležitým prvkom pre ponorkovú navigáciu. V roku 2015 bol však vyhlásený za zastaraný, o rok nato vypnutý a v spomínanom roku 2019 nadobro demontovaný. V samotnej dedine povedzme si pravdu okrem toho už čo robiť nie je a presne preto sa opäť usádzame do Swiftu, nakopneme motor a presúvame sa o tri kilometre východnejšie. Tento malý asfaltový plac ponúka exkluzívny výhľad na najvyšší kopec celých ostrovov – Slættaratindur. Celý natešený otvorím dvere a vôbec si neuvedomím, že sme na otvorenom priestranstve. Silný nárazový vietor mi ich však doslova vytrhne z ruky a keď počujem nepríjemné puknutie, viem že je zle. To, pred čím sa varuje na Islande platí samozrejme aj tu, len celé doobedie nás sprevádza pekné počasie a jemný vánok, jednoducho som stratil ostražitosť a takúto zradu som fakt nečakal. V každom prípade, dvere zvonka nevykazujú (zatiaľ) žiadne poškodenie a okrem toho, že majú trocha väčší aretačný uhol, ako vo fabrike v japonskej Sagare zamýšľali, fungujú spoľahlivo ďalej. Snáď sa to už nebude opakovať. Samotný Slættaratindur (anglicky: Flat peak) sa týči do výšky 880 metrov a podľa online prameňov sa dá vyliezť asi za štyri hodiny. Cesty sú vraj strmé, ale na dosiahnutie vrcholu (kopca) však nie sú potrebné žiadne technické horolezecké zručnosti. Treba len čas a motiváciu.
Oboje nám chýba, tak si namiesto toho kopec iba odfotím a s objektívom idem naháňať ovce pasúce sa neďaleko. Tie teda nejakým poskakujúcim pajácom nadšené veľmi nie sú a radšej si držia dostatočný odstup, tak onedlho kapitulujem aj ja a bez zamýšľaného záberu sa vraciam do auta.
Fast forward a o sedem kilometrov neskôr dosahujeme dedinu Gjógv, v doslovnom preklade roklina. Niekedy veru na pomenovanie nového osídlenia nepotrebovali štyri porady a dva brainstormingy, jednoducho je tu roklina, tak pomenujeme dedinu roklina. Vybavené a mohli sa ísť venovať dôležitejším veciam, napríklad rybolovu. Gjógv má inak prekvapivo celkom extenzívny článok na českej mutácii Wikipedie, takže kto by sa chcel začíst, stačí kliknúť na hyperlink.
Ja tu teda len vypichnem to najpodstatnejšie. Prvé zmienky o tejto najsevernejšej vieske sú datované rokom 1584, ale prirodzene sa predpokladá, že existovala už oveľa skôr. Obyvatelia sa teda prirodzene nevenovali zbieraniu pokémonov, ale rybyčiek a následne ich predajom. Samozrejme po tom, čo ich dobre nasolili, aby aj niečo vydržali. Za posledných 60 rokov ale ich počet prudko klesol. Myslím obyvateľov, nie rýb v mori. Podľa sčítania ľudu z roku 1950 bolo v dedine 210, v 2006 sa počet znížil na 49 a posledné sčítanie z roku 2019 túto hodnotu ďalej znížilo na konečných 31. V roku 1884 tu z kameňov a balvanov postavili školu, desať rokov pred začiatkom druhej svetovej vojny potom kostol a štyri roky pred mojim vstupom do tohto pomýleného sveta (teda v roku 1982) továreň na výrobu prefabrikovaných betónových prvkov. Toľko história v kocke.
To čo robí Gjógv unikátnym je teda tá roklina, resp. prírodný prístav chrániaci lode od fpríboju. Ten poskytuje nádhernú prírodnú scenériu a je vyhľadávaným turistickým cieľom a je vlastne aj dôvodom, prečo sme sem my, a niekoľko desiatok ďalších turistov aj zavítali. Toľko medové motúzy z internetov. Aká je realita? Prekvapivo verná. Vizuálne to tu vyzerá naozaj dobre, turistov tu síce je viac ako inde, ale dajú sa spočítať na prstoch oboch rúk a vzhľadom nato, že oblasť zase nie je úplne kompaktná, tak sa to aj pekne roztrúsi.
Na tomto mieste si uvedomím, že niekde hlboko v mojom podvedomí sa už včera podvečer rozohrala partia neustáleho porovnávania s Islandom. Iste, v rozmanitosti s ním Faerské ostrovy nemôžu súperiť, v čom však majú jednoznačne navrch je absencia davov. Island sa vďaka lowcostom stal neuveriteľne dostupným, čiže každý jožko, ako napríklad ja, si vie tam aj naspäť zaletieť doslova za pár šušňov. Napríklad za takých päť obedových menu v Bratislave. Jednoducho Island zažíva to, čo v mojej sociálnej bubline nazývame Wizz efekt. Na letenku na Faerské ostrovy je nutné si tých obedov odpustiť násobne viac a to už nie je každému po vôli, odmenou však potom je absencia pestrofarebných búnd pred každým miestom, ktoré sa čo i len letmo obtrelo o Lonely Planet. Zatiaľ čo ja sa pri pohľade na skalnaté steny zamýšľam nad vecami, ktoré nijak neovplyvním, chlapci sa niekam vytratili. Whatsapp nám ale veľmi rýchlo pomôže nájsť jeden druhého (a tretieho) a meeting si dávame na pol ceste, čo vychádza akurát na kostol.
Ako tak pozerám na štvorčíslie na displeji mobilu, tak malebnému Gjógvu na konci sveta sme venovali viac ako hodinu našich životov, čo je pri Mirkovom neustálom naháňaní sa úctyhodné časové okno. Všetko však raz musí skončiť a presne o pol tretej sa tak naposledy zadívam do spätného zrkadla na miesto, ktoré pravdepodobne už nikdy v živote nenavštívim. Slzu mi podarí zatlačiť a vizuálny vnem prebiť ďalšia zastávka už o 15 minút neskôr. Keď som bol malý, mama mi povedala, že voľakedy sa zvyklo hovoriť “zelená modrá pro blázny dobrá” a pamätám si, že už vtedy mi to nešlo do hlavy. Veď to je predsa úplne úžasná kombinácia, nie? Je pravdou, že vtedy som si v mojom malom hlúpom nerozvinutom mozočku neviem prečo vždy predstavil pumpu OMV, ale práve teraz, v tomto momente, ako pozerám na drevený kostolík Funnings v zovretí tej najzelenšej trávy, ktorej zdatne sekunduje hlboko modré more v pozadí, je mi jasné, že to je do neba volajúca hlúposť. Čo môže byť krajšie? Veruže nič. O kostole písať nebudem. Jednak sa mi nechce a internet si všetci platíte.
A už teraz si uvedomujem, že je fakt ťažké napísať niečo zmysluplné ku každému miestu, kde sa zastavíme. Všetko vyzerá viac než dobre, vyzerá to vlastne úžasne a ja na majestátne opisy jednoducho nemám dar, hlavne keď sa to dá vyjadriť fotografiou, ktorá povie na prvú viac ako tisíc slov. V každom prípade nám z tých úchvatných výhľadov od rána vyhladlo aj vysmädlo. Tým myslím, že treba doplniť zásoby alkoholu. Kto bol niekedy na Islande, tak tu to funguje takmer identicky. Alkohol sa dá kúpiť len v štátom prevádzkovaných obchodoch, ktorých otváracie hodiny sú priam opakom pro zákazníckeho prístupu. Ešte aby som to uviedol na pravú mieru, nejdeme kupovať žiadne destiláty (čo kradnem), ani nepotrebujem denne prísun alkoholu. A veď vlastne čo to tu vysvetľujem, chcem si dať po celom dni večer trochu alkohlu a hotovo. Ale aby som premostil k tým otváracím hodinám. V nedeľu je zatvorené, to sa dá pochopiť, ale otváracia doba od jednej do pol šiestej v pracovné dni a od desiatej do druhej v sobotu pijakom príliš nepraje. Dnes je štvrtok a do záverečnej ešte máme dostatočnú časovú rezervu, tak sa najskôr podujmeme dopriať aj našim žalúdkom niečo normálnejšie ako Haribo. Benzínová pumpa hneď oproti alkoshopu vyzerá ako voľba rozumu, ak chce človek teplé jedlo a páročky a klobásy za sklom vyzerajú naozaj lákavo.
not bad
Menej lákavo už pôsobia tie čísla pri nich, ale holt jesť človek musí. Tu však spravíme začiatočnícku chybu a necháme sa zlákať reklamným plagátom, ktorý ponúka dva hotdogy za výhodnú cenu. Too good to be true. A žiaľ, o 5 minút neskôr, kedy nám na tácke pristanú dva pidi vopcháčiky je jasné, že sme sa nechali jednoducho ojebať. Nič sa nedá robiť, len toto trpké sklamanie prežuť a prehltnúť.
🙁
Návšteva alkoshopu dopadne presne podľa očakávania. Víno je drahé nad akúkoľvek hranicu zdravého rozumu, tvrdé je na tom už pomerovo značne lepšie, ale podľa predpokladu skončíme len u piva. Tretinkové sixpacky vyčaria úsmev na tvári a pomôžu zabudnúť na lapsus v podobe vrabčacej porcie smutného neskorého obeda.
12€/liter
spokojný zákazník
Deň sa pomaly, ale naozaj veľmi pomaly chýli ku koncu, čo nám však nebráni vybrať sa v ústrety poslednému bodu záujmu na dnešnom virtuálnom To Do liste. Tým je tiesňava Elduvík, ktorá sa zhodou okolností nachádza presne na druhej strane zálivu ako kostol Funnings, od ktorého vlastne ideme. Čo čert nechcel, cestou sa opäť necháme zlákať na krátku fotopauzu a žiaľbohu, opäť podcením silu posúvajúceho sa vzduchu a zase mi raz nepekne pukne v dverách. Zvuk je ešte horší ako prvýkrát a čo je ešte nepríjemnejšie, tentokrát sa už aj mierne zvlní ladný japonský plech. Zostáva len dúfať, že si to nikto nevšimne.
Nenecháme si však pokaziť chuť a o pár minút neskôr už dosahujeme dedinu. Mašinu nechávame na okraji a posledné metre k tiesňave už doklepeme po vlastných, len aby sme na mieste zistili, že ju vlastne z pevniny takmer nie je vidieť. Na ideálny uhol by bolo potrebné buď si to odfotiť z loďky (ak máte boha pri sebe) alebo jednoducho skočiť do vody (ak ste sa stihli načisto pomiatnuť). My vymetení zatiaľ ešte úplne nie sme, tak nám stačí cvak z móla, ktorý pomyselne zaťahuje oponu za odškrtávaním dnešných Points of Interest.
To znamená len jedno – nastal čas presunúť sa na ubytko. Na najbližšie tri dni sa tak našim útočiskom stane útulný apartmán na okraji hlavného mesta, od ktorého nás delí rovných 40 kilometrov. A keďže nášho kormantistu z východu nerozhodia ani luxusné výhľady, túto vzdialenosť prekonáme tiež za rovných 40 minút. Prah nášho dočasného útočiska s originálnym názvom Apartment in central Torshavn, ktoré vlastne vôbec nie je v centre prekračujeme krátko po piatej a urýchlene si obsadzujem vlastnú izbu. Kto prv príde, ten prv melie a v takejto vysoko súťaživej skupine sa jednoducho inak nedá.
náš je ten vpravo
celá len pre mňa
Po tomto maskulínnom vyznačení si teritória sa presúvam do kuchyne pozrieť sa s akou výbavou budem mať do činenia. To aby som vedel, čo si v supermarkete môžem dovoliť. Veľký hrniec aj panvica je, viac mi ku šťastiu netreba. Dva kiláky do Bónusu už dáme autíčkom, hlad sa ozýva čoraz silnejšie a na prechádzky s igelitkami nemá nikto čas ani chuť. V potravinách do košíka nasúkam všetko potrebné na easy peasy večeru – kombinácia cestoviny, cibuľa, zelenina a pesto Barilla nikdy nesklamú. Keď už sme tu samozrejme rovno vybavíme aj raňajky. Po návrate síce hneď zaujmem svoje miesto pri sporáku, ale keď sa podarí ukojiť primárny pud nálada sa plynule transformuje do typického chlapského večera. Rozumej chľast a blbé reči.
