Rumunsko 2022

Deň 2 – oprava auta, severná časť Transalpiny & Rapa Rosie

27.5.2022

Po nekľudnom spánku som hore už o šiestej. Dám sa trochu dokopy a s brzdami bez podtlaku sa opatrne presúvam pred Lidl, ktorý otvára o siedmej. 10 minút pred otvorením už pri vchode stoja miestni dôchodci ako také supy, tak si radšej dám na čas a dnu vojdem až po tomto cenovom komande. Tu vybavím raňajky a ešte kupujem potravinovú fóliu, ktorou som na parkovisku obalil dierku. To som následne zalepil páskou a vyriešil tak aspoň problém s brzdami. Čiže môžem radiť rýchlosti a môžem brzdiť, len nemám podtlak turba, tak mám krásnych 44kW hladký diesel.

Potĺkam sa tu ešte hodinu kým otvoria neďaleký servis, že by mi teda aspoň guličky mohli vymeniť, keď ich dokonca mám pri sebe, veď to je čistá mechanická práca podľa skúseností tak na pol hodinu maximálne. Asi nie som dostatočne zaujímavý zákazník, lebo ma len odbijú, že majú veľa práce a mám vyskúšať Bosch Car Service na výpadovke na Devu. O 10 minút neskôr si vypočujem to isté. Servisy jak riť, len meniť oleje a napájať OBD2 káble, na to by ich bolo, len čo treba niečo spraviť, tak už nedá sa, nevieme, nechce sa nám. Znechutený sa vraciam za volant a nezostáva mi nič iné ako kompletne prekopať už tak chatrný plán. Keďže neviem, koľko moje opravy vydržia rozhodujem sa ísť na istotu, to znamená vrátiť sa do Devy, pozrieť si ju a potom sa držať pri diaľnici, čo sa dá pekne spojiť s návštevou Timișoary a Aradu. Na diaľnici často radiť netreba a stovku zvládnem aj bez turba. Nakopnem teda 59 koní, ktoré mi ešte zostali a vyrážam. Ako tak prechádzam mesto, zrazu mi pípne notifikácia. Nejaký Cristian komentuje na FB či ešte stále potrebujem pomoc. Auto hneď parkujem a odpisujem, že jasné, zišla by sa. Reaguje o pár minút a pýta si moje číslo a následne mi volá. Ukáže sa, že je na druhom konci Rumunska, ale v meste Petroșani, 100 kilometrov odtiaľto má kamoša, ktorý sa špecializuje na T4 a má kopu náhradných dielov. Dáva mi jeho číslo s tým, že už mu volal a objasnil mu situáciu a mám mu zavolať. O pár minút tak už vediem videohovor s Jimmym, ktorému ukazujem čo je vo veci a ten, že “jasné, dojdi, nie je problém, všetko mám”. Too good to be true. Dávam si teda 180 stupňovú otočku a vyberám sa smerom k môjmu dúfam záchrancovi.

Cestou mám možnosť si prvýkrát uvedomiť aký rozdiel môže znamenať 6kW. Auto je citeľne lenivšie, samozrejme, nie je to nejaký neakceptovateľný stav, ale kto by bol povedal aký rozdiel môže spraviť hadička s priemerom 2 milimetre. Krátko po jedenástej prichádzam pred malú dielňu a keď vidím ďalšie dve T4, viem že som tu správne. Jimmy ma už čaká, tak sa zoznámime a hneď sa pustí do roboty. Demontuje hadicu a to, čo zostalo z mojich guliek. Tých v aute. Pri nasadzovaní tej mojej náhradnej to tam ani dvaja s pákou nevedia nasadiť, tak aspoň vidím, že chyba nebola vo mne, že som neschopný, ale proste táto náhradná stojí za hovno. Z útrob dielne vykutre originálnu, ktorá je už na dotyk o poznanie mäkšia a s trochou vazelíny ju tam nasadí rukou. Zároveň z magickej skrinky vytiahne aj plastové púzdro, ktoré u mňa úplne absentuje a hadicu. Tá je síce z iného motora a treba z nej rezať a má trochu inak otočené ventily, ale Jimmy je superman a za hodinu má všetko hotové.

Za záchranu, materiál, ktorý mi dal vlastný a robotu si vypýta 40 euro. Sen. Posiela ma ešte otestovať brzdy, či nie je niekde netesnosť a túto testovaciu jazdu využijem aj na návštevu bankomatu, kde mu ešte vytiahnem desinu navrch, ktorú ani nechce, ale úspešne mu ju nanútim. Krásny príklad, ako ma zachránili sociálne siete a sila komunity. Na Trevorovi, ktorý opäť raz vstal z popola sa odveziem do centra. Od rána som mal len dve šišky a potrebujem sa poriadne najesť. Najprv sa zastavím v Lidli doplniť zásoby vody a cvaknúť si Kukuruznik na kruháči.

Nato, že je len máj je teda takto na obed už pekný hic a mesto je úplne dopotené. Ale možno sa mi to iba zdá, keďže som hodinu čakal na slnku. V každom prípade, rýchly pohľad na mapu ma zavedie o pár ulíc ďalej do úplného centra, kde auto odparkujem oproti nákupnému centru Jiul. Ja sa odpravím rovno do chládku príjemnej terasy reštaurácie Taho, kde bez rozmýšľania zadelím pizzu. Tu môžem v pokoji opäť raz úplne prekopať plán.

Pobrežie Dunaja skrečujem a keďže som už aj tak stratil pol dňa, rozhodnem sa to stočiť na sever. Kontrola Transfăgărășanu prezradí, že ten je vraj otvorený až od zajtra, teda táto alternatíva je z hry a pozerám ešte na Transalpinu. Jej najzaujímavejšia časť je rovnako ešte zatvorená, ale teda aspoň jej severný úsek z Obârşia Lotrului do Sebeşu je už prejazdný. Nie je to zrovna najscénickejšia cesta aká existuje, ale hráme s takými kartami aké máme. Pizzku napriek – alebo teda skôr vďakabohu – stiahnutému žalúdku nespracem celú a nemusím tak následne stonať, že som sa prejedol. Mesto nechávam čoskoro za sebou, ale na okraji sa musím vrátiť, lebo výhľad, ktorý sa mi počas jazdy naskytol na jazero Tău si zaslúži digitálnu stopu.

Z dedinky Jieț sa vyberám popri rovnomennej rieke smerom na východ a je to teda cesta, kde sa striedajú pohľadnicové zábery jeden za druhým. Od polonahých opaľujúcich sa rumuniek cez instagramové čistinky až po vodopády. A to všetko ležiace doslova pri ceste. V takýto sparný deň neodolám a rýchlou kúpačkou na adama sa osviežim aj ja.

Vrchol kopca, kde majú hranicu kraje Hunedoara a Vâlcea, dosahujem po sérii serpentín o 20 minút neskôr a tu dám autu trocha oddýchnuť. Do Obârşia Lotrului je to teda odtiaľto už zadarmo so striedaním trojky a dvojky s jemným občasným dobrzdením. Odtiaľto začína severná a menej zaujímavá časť Transalpiny, zato s luxusným povrchom.

Po pár minútach sa mi v spätnom zrkadle objaví trojkový kabriolet s myjavskou EČV, ktorého posádka ma pri predbiehaní pozdraví. Svet je malý. Nevýhodou tejto časti je jednoznačne to, že je položená v nižšej nadmorskej výške a teda väčšina trasy vedie pomedzi stromy bez akýchkoľvek výhľadov. Svetlou výnimkou je výhľad na jazero Oașa, ktoré vzniklo v osemdesiatych rokoch vybudovanám 91 metrov vysokej priehrady s elektrárnňou. S 260 GWh ročne, je to presne 1/10 toho čo vyprodukuje Gabčíkovo. Tu však nejak prepásnem miesto na zastavanie a už sa mi potom kvôli tomu nechce zas šaškovať s otáčaním. Zastavím sa však dvakrát počas pol kilometra pri dvoch rôznych líškach, ktoré teda neviem či sú besné, nemajú boha pri sebe alebo su jednoducho naučené na ľudí, ale bez hanby prídu meter k autu a pozerajú na mňa. Žiaľ ja nič na jedenie nemám, tak si túto polodivú zver iba odfotím a pokračujem ďalej.

O 22 kilometrov severnejšie je ďalšie jazero Tău Bistra, rozlohou značne skromnejšie, ale rovnako pýšiace sa priehradou s elektrárňou. Tá je síce o niečo menšia a nižšia (má 78 metrov na výšku) ale výkonovo je úplne rovnocenná tej na jazere Oașa. Tu sa teda zmôžem aj na prestávku. Ale za to vďačím ideálnemu odstavnému miesto hneď pri ceste, aj keď teda tu po mne bliaka strážny pes ako zmyslov zbavený. Oddychový čas využijem okrem prehliadky priehrady zároveň aj na nalepenie nového znaku na kufrové dvere, ten starý mi totiž niekto na rodnej hrude odcudzil. Snáď tento prežije drsné bratislavské noci.

S vytunenou mašinou pokračujem v spanilej jazde dôchodcovským tempom až do mesta Sebeș. Dopoteným mestom len prefrčím na jeho severný okrej, kde si nemôžem nevšimnúť rozľahlú pílu patriacu do portfólia HS Timber Group. Rakúšania boli vždy dostatočne inteligentní nato, aby si nepílili vlastné lesy, keď im východoeurópania s radosťou predajú drevo z tých svojich. Mojim cieľom však nie je fabrika, ale prírodný úkaz skrývajúci sa pod menom Râpa Roșie, v preklade červená roklina. K tomuto rumunskému “Grand Canyonu” sa však najprv musím dostať a kto by očakával nejakú krásnu asfaltku a parkovisko so suvenírmi, bude asi veľmi sklamaný. Od kruháču treba odbočiť na prašnú lúku, minúť ťažké stavebné stroje, prejsť cez dočasný oceľový most a potom sa 3 a pol kilometre trmácať po deravej prašnej ceste. Tá ma nakoniec dovedie až na lúku s pohľadnicovým výhľadom na samotnú roklinu, ktorá takto neskoro večer hrá peknými odtieňmi červenej.

50 až 125 metrov vysoké strmé steny vznikli vďaka erózii a vyzerajú naozaj impozantne už z “parkoviska”. Keď som už tu, tak by sa patrilo túto prírodnú rezerváciu omrknúť aj zblízka. Ponorím sa teda do malého lesíka, kde sa cesta rozvetvuje. Najprv zvolím tú pravú, ktorá ma však dovedie na malú lúku, z ktorej nie je až taký dobrý výhľad, tak sa vraciam dole a volím tú druhú.

Tá je značne strmšia a treba sa aj v pokľaku prehnať krátkou húštinou, ale výhľad je o triedu vyššie. Samozrejme to je mi málo, tak sa po strmom kopci vyberiem vyššie. Koniec koncov je to asi dobré, že sem vedia cesta tohto typu. Odfiltruje to plno potencionálnych návštev a aspoň si to zachováva pôvodný raz a nevyzerá to tu ako v lunaparku obsypanom odpadkami. Z úvah ma vyvedie chvíľkové zaváhanie pri zostupe, kedy skončím na riti. Nohu od výletu v Bosne žiaľ stále nemám úplne v poriadku a fakt posledné čo mi chýba, je si ju tu zas dochrámať.

Bez ďalšej ujmy sa dopracujem k autu a nastal čas poriešiť dnešný nocľah. A keďže som z celého dňa dopotený a ruky sa im od včerajšieho babrania sa v motore stále nepodarilo dostatočne dobre umyť, tak si dnes doprajem posteľ a sprchu.

O 10 minút neskôr tak nakopávam motor a vraciam sa do Sebeșu. Cestou sa ešte zastavím v Lidli a niečo po pol ôsmej už parkujem pred Villa Ge. Tu ma už čaká milá domáca a o pár minút sa už skladám snáď v najčistejšej izbe, v akej som kedy bol.

Po rýchlom osviežení sa v umývadle zamykám a vyberám sa smer reštaurácia. Ani netreba chodiť ďaleko, ubytovanie som strategicky zvolil tak, aby som to mal rovno cez cestu. V Metropole ešte ani jedálny lístok nemám v rukách a už si objednávam jedno orosené.

Veľmi mi to ale mozog neodtemnilo, lebo zas oči jedli a objednal som si statnú porciu mäsa, do ktorého so msa síce pustil s vervou a odhodlaním, ale po polovicu som musel priznať porážku. Celé to spláchnem ešte jedným Ciucom a odpravím sa na izbu, konečne si dopriať sprchu. Zlomený zaspávam pri telke ešte pred desiatou.