26.9.2020
Keďže na tomto výlete absentuje akýkoľvek itinerár, tak to aj tak vyzerá. Na raňajky sa dopravíme až o deviatej a kým sa vypraceme do auta je takmer jedenásť. Ale veď čo, aj také výlety treba, nepotrebujem mať celý život zhon, že som pozadu za nejakým plánom. V každom prípade celé doobedie je zatiahnuté ale sem tam sa objavia nejaké náhle slnečné momenty. To sa mení dve minúty po tom ako opustíme hotel a vyberieme sa prejsť sa na pláž. Z prechádzky je tak postávanie pod strieškou a čakanie kedy prestane aspoň trochu menej liať nech môžeme prebehnúť do auta.
No podarilo sa a onedlho už na pumpe zmoknutý kupujem dve kávy na pozdvihnutie nálady. Na diaľnici nás už aj slnko zahreje, ale keď z nej už po 20 kilometroch odbočím, jeho prezencia nemá dlhé trvanie. Času máme stále habadej, bola by teda škoda namieriť si to rovno do Meteory keď máme doslova po ceste národný park okolo horského masívu Olymp. Hneď za Litochorom začínajú serpentíny s peknými výhľadmi, ktoré sú také interesantné, že skoro prejdem veveričku. C1 našťastie náhle vybočenie neprekvapí a všetci tento manéver bez ujmy na zdraví prežijeme. Vegetácie a zrážok s nadmorskou výškou pribúda a posledné kilometre už ideme doslova lesom v hustom lejaku. Takto veru ten najvyšší vrch Mytikas neuvidíme.
Po polhodine jazdy dosahujeme parkovisko pri reštaurácii Prionia, ktorá slúži ako východzí bod pre túry a následné doplnenie živín po ich absolvovaní. Kúsok odtiaľto je vodopád a keď sme sa sem už trepali, patrilo by sa ho obzrieť. Janke sa ale do tohto nečasu nechce, tak mi nezostáva nič iné ako ísť sám. S teniskami bez dezénu a dáždnikom v ruke. Do hôr ideálne. Foťák radšej nechávam v aute, pri tomto lejaku zatečenie nebudem riskovať. Vodopád Enipeas je doslova kúsok a v tomto počasí ho mám celý pre seba. Dokonca aj pršať prestane, ale trvá to asi tak 70 sekúnd. Vodopád je ok, ale nič svetoborné to zasa nie je, na internetoch je to teda nafotené tak, že má z toho človek pocit nejakého antického raja, ale realita je o poznanie striedmejšia. Rovnakou trasou sa zvezieme dole, kde konečne a definitívne unikneme dažďu.
V Litochore to zaparkujem hneď pri vstupe do mesta a v prvej taverne sadneme na obed. So souvlaki a gréckym šalátom v žalúdkoch sa vraciame na diaľnicu a s hučiacim motorčekom pokračujeme ďalších 60 kilometrov. Pauzu tento jednoliter dostáva pred Lidlom v Larise, kde nakúpime pochutiny a víno na večer. Od Trikaly je to už krásna scénická jazda, kedy sa pred nami postupne dvíhajú skalné formácie, ktoré toto miesto preslávili po celom svete.
Prefrčíme cez centrum až do nášho ubytovania na západnom konci Kalabaky. Samozrejme je tu plno možností priamo v centre, ale uprednostnil som Chrysorama Rooms kvôli výhľadu, ktorý sľubovali fotky na bookingu. A v momente ako sme zaparkovali bolo jasné, že neklamali. Checkin aj napriek absencii angličtiny u milého majiteľa prebehol bez problémov, niečo málo z nemčiny vo mne aj po tých 20 rokoch našťastie ostalo. Dostávame rohovú izbu, čo znamená okno navyše a prvé čo mi udrie do očí po luxusnom výhľade je jej rozloha, ktorá je snáď 40 metrov štvorcových.
Len pre porovnanie pre všetkých milovníkov a propagátorov cestovania po Slovensku. Táto rozľahlá izba s balkónom s výhľadom na svetovo preslávenú Meteoru, ktorá je zapísaná vo svetovom dedičstve UNESCO stála podotýkam aj s raňajkami na noc 42€. Len tak pre zaujímavosť, v Rimavskej Sobote, centre Malohontského regiónu s najvyššou nezamestnanosťou na Slovensku (20,66% k máju 2020) vyzerá ponuka (na bookingu) takto:
Závery nech si vyvodí každý sám. Po pol hodine rozjímania sa nad výhľadom nastal čas tie skaly obzrieť aj bližšie ako z hotelovej izby. O pár minút sa už Citroen nebojácne šplhá po serpentínach. Nemá to dlhé trvanie a už stojíme na prvej vyhliadke s výhľadom na monastier Varlaam (Ιερά Μονή Βαρλαάμ) z roku 1542, ktorý je druhým najväčším kláštorom v Meteore (v súčasnosti ich funguje z pôvodného počtu 24 už iba 6).
Odtiaľto sa presúvame na ďalšiu vyhliadku pod najväčší a najstarší monastier, resp. kláštor Svätého Veľkého Meteorónu, ktorý sa na úpätí skaly týči už od 14. Storočia. Pred vyhliadkou je celkom veľký plac, kde je odparkovaných zopár nemeckých campervanov. Luxusné miesto. Hlavne teda svetlo spraví veľa a nízke večerné slnko je ideálne. Pri pohľade na monastiere sa človek neubráni myšlienkam aká náročná ich výstavba musela byť. A že aj bola. Stavebný materiál a všetko potrebné zariadenie mnísi vynášali na chrbtoch pomocou košov, jediným strojom, ktorý im práci uľahčoval, bola kladka. Oveľa neskôr, aj v súvislosti s turistickým ruchom, boli postavené schodištia a kamenné rebríky. Ich úpadok začal od 18. storočia, kedy mnohí cirkevní hodnostári monastiere opustili a presídlili sa na Athos (autonómny mníšsky štát na Chalkidiki, kde majú ženy dodnes zakázaný vstup). Dnes je trvalo obývaných rehoľníkmi len päť monastierov. Mnísi majú okrem svojich denných povinností na starosť aj vzácne historické pamiatky, ikony a starobylý mobiliár. Ďalšie dva monastiere sú využívané na modlitby.
Zaujímavosťou je aj to, že monastiere Meteora boli zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO až v roku 1988. Asi aj preto sa tu ešte v osemdesiatomprvom mohol Roger Moore šplhať k monastierom na lane a Generál Gogol strašiť na Mil-Mi 2. Samozrejme ani filmovanie sa neobišlo bez problémov, štáb totiž uplatil len jedného lokálneho biskupa a ten akosi zabudol informovať ostatných mníchov. Prípad sa dostal až pred súd, ktorý rozhodol, že mníchom patria iba interiéry a exteriéry a okolitá krajina je majetkom vlády. Mnísi následne nakrúcanie sabotovali vyvesením ich opraných vecí do okien a hlavný monastier pozakrývali šnúrami s farebnými vlajočkami, aké sa používajú s obľubou v autobazároch. To filmári vyriešili postavením kulís kláštora na neďalekej skale a agent 007 tak opäť mohol zachrániť svet. My do kláštorov nejdeme. Prečo? Na to sú dva jednoduché dôvody, teda vlastne tri. Prvým je, že ma tam s krátkymi nohavicami nepustia, druhým, že nepremrhám najlepšie svetlo na obzeranie ikon akých som už videl xy a tretí, že sa mi jednoducho nechce.
Radšej sa presúvame na tretiu a najlepšiu panoramatickú vyhliadku, ktorá sa nachádza presne v strede. Tie výhľady sú fakt parádne a nerozumiem prečo som tú Meteoru toľké roky odkladal. Ale tak nakoniec to aj v koronadobe vyšlo a večerné svetlo máme ako bonus.
Zaplním teda SD kartu a na mape nájdeme ešte jednu vyhliadku na opačnej strane rieky Pineios, odkiaľ by mal byť výhľad na celé pohorie. Autom sa prepletieme cez mesto a lesnou štrkovou cestou prichádzame na miesto určenie o pol siedmej. Na našu smolu slnko pár minút predtým zašlo za pohorie a vyhliadka to teda istým spôsobom je, aj keď sa teda treba pozerať pomedzi stromy. Len bez slnka to už vyzerá plocho a nevzbudzuje žiadnu extra emóciu.
Vyhliadok teda na dnes stačilo a už je načase sa aj najesť. Presúvame sa do centra, kde si vyberáme priamo na námestí reštauráciu Panellēnion. Na večeru už by to chcelo niečo ľahšie, tak voľba padne sa špagety a pol litra domáceho vína. Všetko by bolo fajn, keby nezačal fúkať chladný vietor. Aspoň jedlo teda zahreje.
Po hodine sa solídne vymrznutí vraciame na izbu. K môjmu prekvapeniu sú skaly večer dokonca aj trochu nasvietené, ale z popíjania vína na balkóne kvôli teplotám atakujúcim 10 stupňov nič nie je. Malou útechou je, že aspoň z “obývačky” máme dobrý výhľad. V polovici tretieho pohára ma zlomí a spím až do rána.
