6.4.2025
Povedal som si, že sa nebudem nikam ponáhľať, vonku je aj tak zima a spím pekne do pol deviatej. Pohodu pri pití kávy z džezvy a následnom dopíjaní včerajšieho vína mi prekazí správa od domáceho, že peniaze mám nechať na stole. To ma privedie k sebapoznaniu, že som zase na niečo zabudol a teda nasleduje rýchla otočka do bankomatu, po ktorej sa môžem akurát tak pobaliť a vypadnúť. Nevýhoda apartmánov oproti hotelom je, ako som tu už párkrát rozoberal, absencia priestoru, kde si môžem odložiť batožinu. Nezostáva mi teda nič iné, ako to tie tri hodiny do odchodu busu na letisko prežiť s ruksakom na chrbte a vlastne mi teda aj vyhovuje, že sa vonku ochladilo. Aspoň nebudem pobehovať so spoteným chrbtom. Treba si vedieť aj na tom zlom nájsť niečo dobré. Včera som viac menej videl všetko, čo som chcel s jednou malou a jednou väčšou výnimkou, ale k tomu sa ešte dostanem. Pokým včera som interiéry vytrvalo ignoroval, dnes tomu bude presne naopak a moje prvé kroky vedú dovnútra Kostola Najsvätejšej Trojice, kde sa však práve koná nejaký cirkevný akt, tak po fotke a chvíľkovom pohľade na nástenné maľby takticky ustupujem späť na ulicu.
Mojim hlavným cieľom je miestna tržnica, ešte predtým sa však potúlam po zabudnutých uličkách so zavretými obchodmi a konečne tento rok natrafím aj na nejaké poriadne rúry. Pre tie fakt treba cestovať na východ, lebo naozaj sa snažím loviť v pamäti, ale nevynárajú sa mi žiadne spomienky a tieto industriálne tubusy niekde na západe. No ale to zase odbáčam do nepodstatných úvah.
O pár minút neskôr už penetrujem ďalší vnútorný priestor, nehovorím samozrejme o ničom inom ako o nákupnom centre Boska, ktoré si však vnútri genius loci nezachovalo a dnes je tu zopár módnych obchodov, ktoré striedajú stánky so zdravou výživou alebo bižutériou. Ja vkladám nádej do veľkého supermarketu na mínus prvom, kde by som si rád zaobstaral nejakú kávu. Na moje sklamanie sa však ukáže, že kúpiť v Bosne zrnkovú kávu je nadľudský výkon, ak samozrejme nepočítam predražené západné značky, o ktoré aj tak nemám záujem. Skončím nakoniec pri mletej zlatnej džezve, ktorú asi aj tak niekomu darujem, ale moje vnútorné ja je aspoň spokojné, že “niečo na Slovensko donesiem”.
Highlightom môjho dnešného krátkeho pôsobenia v centre mesta sa však stáva návšteva miestnej tržnice. Tie bývajú vždy úžasným miestom na street fotografiu a ani tu tomu nie je inak. Trh na tomto mieste existoval už stáročia, táto konkrétna budova tu však stojí od roku 1953 a takto v nedeľu na obed je to prechádzka medzi fakt výstavnou zeleninou. Vnútrajšku dominujú oddelenia s mäsom, syrmi a rybami, ale tu je už evidentne po funuse a otvorené majú poslední stánkari.
Po naplnení SD karty dostatočným množstvom záberov mám ešte nejaký čas na zabitie, tak sa idem prejsť k pevnosti, do ktorej tentokrát aj regulárne vstúpim. Nič svetoborné to popravde nie je, jednoducho voľná trávnatá zarastená plocha obohnaná niekoľko tisíc rokov starými múrmi, nič viac, nič menej. Ale je odtiaľto pekný výhľad na rieku a mesto.
Hlavne teda na rieku, ktorej vysoká hladina ma zvábi na bližší prieskum. Neviem či sa to zdá len mne, alebo majú pomaly fakt všetky rieky v Bosne takú jasnú tyrkysovú farbu, ale všimol som si to už pred troma rokmi na road tripe počas veľkej noci a teraz znova. V každom prípade prechádzka popod múry pevnosti mi ukrojila viac času, ako som čakal, hlavne vo svetle toho, že ešte musím vyriešiť obed.
S posedením v reštaurácii sa rovno lúčim a dúfam aspoň v nejaký fast food, ale aj táto predstava sa mi o 20 minút neskôr rozplynie pred očami. Nie že by som nenašiel nič vhodné, práve naopak. Prevádzka Cap Cap je ako dar z nebies. Široká ponuka lacných a chutných ćevapi a pljeskavíc je tak obľúbená medzi miestnymi, že na tú svoju čakám pomaly 20 minút, lebo pánko predo mnou si ich so sebou objednal rovno osem.
Keď sa konečne dočkám, môžem si to v miernom pokluse namieriť rovno do autobusu, kde prichádzam 5 minút pred odchodom. Tváre na sedadlách sú totožné so včerajšími z lietadla a človek sa tu pomaly cíti ako doma, pretože nič iné ako slovenčinu a češtinu tu nepočuť. Nič čo by som teda za hranicami preferoval. Horšie je, že som z generácie alebo skôr sociálnej bubliny, ktorá bola vychovaná s ohľaduplnosťou k ostatným a teda mám príliš veľa morálnych a tolerantných zábran nato, aby som tu pljeskavicu začal jesť v minibuse ostatným pod nosom a rozširoval tu závan cibule a ajvaru. Čas hrá však proti mne, na letisko je to tak či tak pol hodina, čiže jedlo budem jesť studené. Holt trpieť budem ja, nie ostatní. To je všetko, čo som k tomu chcel povedať. Pred pidi terminálom nás Mercedes-Benz vyklápa hodinu a pol pred odletom a teda nie je tu veľmi čo robiť. Ja sa teda aspoň na chvíľu zabavím jedlom a dokonca sa mi podarí ho skonzumovať bez toho, aby som sa zašpinil. To je taký malý osobný úspech.
Keď z útrob letiska počujem final call na bezpečnostnú a pasovú kontrolu vyberám sa konečne ich absolvovať, lebo presne viem čo ma čaká – malá preplnená hala. Lietadlo našťastie nemešká, let domov je krátky a ja to všetko bez nervov doklepem až na viedenské letisko, kde ešte aj pekne akurát stíham bus na parking.
Zhodnotím to? Ale tak hej. Banja Luka ma prekvapila a to v pozitívnom zmysle. Mesto je krajšie ako som čakal, jedlo je úžasné a ceny viac ako príjemné. Na takúto víkendovú otočku je to jednoducho ideálny kandidát. Viac hodín by tomu neuškodilo, ale hráme s takými časmi, aké si pre nás prepravcovia pripravili.
Páči sa vám tento obsah?