Maďarsko 2024

Deň 2 – Nyúl Pincesor, (ne)existujúce stíhačky v Pápa & termál v Hegykő

23.3.2024

Hlavným ťahákom dnešného dňa by mala byť návšteva cintorína vojenských stíhačiek pri meste Pápa, kde som sa objavil ešte v roku 2019, kedy bol svet v poriadku a do budúcnosti sme hľadeli s nádejou. Ale netreba začínať deň s depresiou. Na raňajky v hoteli som sa nezmohol, tak sa o ôsmej vyberám k parkomatu hodiť do kasičky pár mincí na parkovanie aspoň do jedenástej a potom do najbližšieho obchodu splašiť niečo pod zub.

Rovno zoberiem aj poriadne americano a vraciam sa na izbu najesť sa a vzpružiť sa do zamračenej soboty. Vybavím ešte sprchu a krátko po desiatej hádžem veci do auta tak, aby to nevideli hlavne tie pochybné existencie okupujúce múrik o nejakých 20 metrov ďalej a s miernym diskomfortom v podvedomí sa ešte vyberám prejsť sa do mesta, nech si ho pripomeniem aj takto za denného svetla. Naposledy som asi fakt vychytal nejaký blbý čas, lebo aj teraz je tu riadne rušno, tak ako sa na víkend patrí.

Aj keď svoj podiel viny na tom určite môžu mať farmárske trhy a streetfoodove stánky na námestí Dunakapu, len čo by človek kameňom dohodil od mosta Lajosa Kossutha. Popozerám dary fauny a plody flóry a uličkami backtracujem späť smerom k radnici.

Cestou sa však ešte zastavím poobdivovať impozantnú budovu Národného divadla, ktorá dáva jasne najavo svoju dekádu vzniku. V sedemdesiatych rokoch sa mramorom a betónom nešetrilo a je len dobre, že podobné stavby nie všade čaká rovnaký osud ako na bratislavskom Trnavskom mýte. Česť jeho pamiatke.

Odtiaľto sú to už k mašine pod radnicou tri kotrmelce. Odtiaľto je to k lietadielkám nejakých slabých 60 kilometrov, po ceste však mám ešte jednu medzi zastávku, ktorú registrujem už nejaký ten piatok. Hlavne teda medzi premotivovanými travelblogermi zo západného Slovenska, ktorí varia z vody, keď potrebujú silou mocou nejaký obsah a nemajú naplánované žiadne “poriadne” výlety. Asi niečo ako ja teraz, len u mňa už aj ta motivácia je problém. Ale to je na inú debatu. O 20 minút neskôr tak vyťahujem kľúč zo spínacej skrinky na okraji dediny Nyúl a už po pár metroch prichádzam k prvým vínnym sklepom. Nyúl je s +- 4400 obyvateľmi druhou najľudnatejšou dedinou celej župy Győr-Moson-Sopron a podľa dobových písomných prameňov určite existovala už v roku 1086. S istotou sa tak dá povedať, že pestovaním a spracovaním hrozna sa tu zaoberajú už viac ako tisíc rokov.

Vínne pivnice boli vyhĺbené do 15-20, niekedy 30 metrov hlbokých zvislých stien, čím vznikol rad králičích pivníc v stredomorskom štýle, ktorých “hlavnou ulicou” je Vaskapu utca. Jednou z najznámejších pivníc je Sárkánylik, ktorá môže mať najmenej 500 rokov. Na druhú stranu tých pivníc tu zase nie je nejak extra veľa, na ich spočítanie by stačili prsty všetkých mojich končatín. Na pol hodinu akurát. Na konci “ulice” je síce hotel, ale vyzerá to tu úplne mŕtvo. Je to škoda, lebo keď už sem niekto meria cestu kvôli pár pivniciam (a nie som tu jediný), nepredávať tu tie lokálne vína aspoň v nejakom stánku je ukážkový príklad premrhaného potenciálu.

No ale dosť polemizovania, poďme na hlavný bod programu dnešného dňa – miesto posledného odpočinku MIGov 21UM. Toto miesto som už navštívil 7. mája 2019, takže presne viem kam ísť, kde zaparkovať aj ako sa na bývalú základňu dostať. No ale nepredbiehajme. Nakopnem mašinu, vraciam sa na hlavnú a po približne trištvrte hodine dosahujem dedinu Nagygyimót. Tu odbočím pri kostole doprava, prejdem na koniec ulice, ponad železničnú trať a po prašnej a miestami rozbahnenej ceste pokračujem ďalej. Naposledy som auto odparkoval už na začiatku tejto poľnej cesty, ale keďže tu absentuje akákoľvek značka zákazu vjazdu a T4 má dostatočnú svetlú výšku, pokračujem ďalej. Aj keď na pár miestach je cesta už značne rozbahnená, aj s predným náhonom sa prederiem o pár sto metrov ďalej a ušetrím tak drahocenný čas, ktorý by som inak zabil nudnou prechádzkou. Po kilometri je však už po dažďoch ceste statočne rozmočená a ďalej si netrúfam, tak auto odparkujem na kraji a pokračujem po svojich. O ďalšieho jeden a pol kilometra prichádzam do cieľa a namiesto stíhačiek na mňa čaká iba trpké sklamanie v podobe prázdnej lúky.

Moji kamaráti by to komentovali buď “šach mat” alebo “slabá príprava” a žiaľ, je to presne tak. Mojou elementárnou chybou bolo, že som si neoveril, či tu tie MIGy ešte stále sú. Keby som to bol spravil, mohol som si ušetriť zbytočnú cestu a čas, ktorý som tomuto miesto vôbec venoval. Pohľad na satelitné snímky na Google Earth prezrádza, že mašiny odviezli niekedy v priebehu roka 2020. Vo februári 2020 tu ešte boli všetky, vo februári 2021 potom už iba posledné tri. Pozrime sa teda aspoň spoločne do minulosti, ako tu to vyzeralo v roku 2019:

Nič sa nedá robiť, môžem byť aspoň rád že som to ešte stihol, kým to tu existovalo a dávam si otočku. Vraciam sa k autu, do navigácie zadávam terminálny cieľ dnešného dňa, ktorým je dedina Hegykő neďaleko Neziderského jazera a vyrážam. O hodinu neskôr si dávam krátky pitstop na neskorý obed v Lidli v Kapuvári a po bureku pokračujem do mojej finálnej destinácie, ktorou je kemp v komplexe Sá-Ra termál. Ten má niekoľko výhod, medzi ktoré patrí hlavne to, že funguje celoročne, v cene ubytovania sú aj bazény termálu a ceny sú viac ako priaznivé. Medzi nevýhody rozhodne patrí to, že bazény fungujú len do šiestej a v lete do siedmej a vekový priemer osadenstva je tu značne vysoký. Auto odparkujem v dosahu elektriny, zapojím predlžovačku, nahodím župan a idem sa pekne na dve hodiny okúpať.

po záverečnej

Večer ešte skočím na už overenú pizzu do Party Pizzéria a víno, ktoré tu má naozaj sociálne ceny. Maďari vedia. Za dažďa sa vraciam do auta, zapnem ohrievač a na dobrú noc si pustím Poirota.