Niš & Skopje 2018

Deň 2 – Niš a presun do Skopje

31.3.2018

Ráno sa nikam neponáhľame, tak to ani nepreháňame so skorým vstávaním. Na raňajky skočím len do pekárne cez ulicu pre syrový burek. Kávu nechávame na neskôr.

Pobalíme si veci a nechávame ich pri dverách. Namierené máme do parku Bubanj na kopci za mestom, kde bolo počas 2. sv. vojny popravených viac ako 10 tisíc miestnych. Od apartmánu sa iba stačí vybrať doľava a onedlho prechádzame železničnú trať a prichádzame k miestnemu starému cintorínu, cez ktorý vedie výrazná skratka. Cintorín je značne zanedbaný a viem si predstaviť, že v jeseni pri rannej hmle to musí byť ideálne miesto na natáčanie hororov. Dojem umocňujú aj prepadnuté náhrobky, kde je vidno truhly. Opačný názor majú pravdepodobne obyvatelia priľahlých panelákov, ktorým sa tento exkluzívny pohľad naskytá denne.

Cintorín nechávame za sebou a po kopcovitých uličkách vidieckeho rázu sa po necelých troch kilometroch dostávame k parku. To už len stačí prejsť kúsok lesom a po pár metroch sa pred nami vypínajú tri betónové päste (mužská, ženská a detská) symbolizujúce vzdor miestnych obyvateľov. Dnes toto pietne miesto slúži miestnym na oddych a prechádzky so psami.

Chvíľu sa tu pomotáme a onedlho sa už vraciame dole kopcom smerom do centra. Strihneme si to cez hlavnú ulicu Vojvode Putnika s tým, že by sme si teda radi dali niekde na ulici kávu. Dostávame sa však na ulicu Obilićev Venac, kde si môžeme kúpiť leda tak stierače alebo autobatériu, lebo iné obchody tu pomaly ani nie sú. Nedá sa teda nič robiť, iba sa spoľahnúť na pešiu zónu.

Okolo potravín s chytľavým názvom Čičo Ričo teda prichádzame do rovnakej kaviarne, kde som včera tak fatálne zlyhal. Len zrazu už aj chuť na kávu prejde, tak objednávam prvé jarné pivko vonku a pre Janku Cuba libre. Po tejto vzpruhe sa zastavíme v fastfoode po pljeskavice, ktoré si dáme zabaliť a zjeme ich na apartmáne, nech sa nezababreme.

Berieme veci a pomaly sa odpravíme na autobusovú stanicu, ktorá je kúsok od pevnosti. Pešia zóna praská vo švíkoch, chvíľami to teda vyzerá skôr ako chôdza cez prekážky. Pred autobusovou stanicou sa rozprestiera celkom veľký trh, tak sa mení aj kolorit ulice, ktorý mi pripomína miletičku v 90tych rokoch. Naopak stanica na prvý pohľad tiež pôsobí zabudnutá v čase, ale vstup cez turnikety len cez čiarové kódy na lístkoch je scifi pravdepobodne aj pre nové Nivy. V retro kaviarni oplieskame posledné denáre a 10 minút pred odchodom prichádza náš Niš ekspress.

Čísla sedadiel na lístkoch nik neberie vážne, čoho neskôr trpko ľutujem. Vedľa mňa cez uličku totiž sedí chlapec, ktorého by si mali vziať na preskúmanie inžinieri z Duracellu, lebo za 5 hodín sa mu ústa nezavrú na dlhšie ako 20 sekúnd. Peklo. Okrem tohto “drobného” diskomfortu je ale jazda celkom príjemná, kvitujem hlavne dostatok miesta na nohy. Na hraniciach sme o pol siedmej, vystúpiť si musíme našťastie iba na srbskej strane.

O ôsmej večer už za tmy vystupujeme na stanici v Skopje, kde hneď mením peniaze. Vonku si odchytíme taxikára, ktorý nás na starom Ečkovom mercedese za 600 denárov odvezie do cca 18 kilometrov vzdialeného Canyon Matka Hotela pri rovnomennom kaňone.

Priamo k hotelu už žiadna cesta nevedie, posledných pár sto metrov už si treba prejsť po vlastných. Kaňon je jedna z najpopulárnejších výletných destinácii miestnych. Teraz je tu však ľudoprázdno a tma ako v rohu, chodník popri rezervoári je osvetlený len na pár miestach. Za poslednou zákrutou sa nám už objaví romanticky vysvietený hotel a my sa môžeme ubytovať.

V rámci ceny izby je aj fľaša vína ako pozornosť, ktorú si necháme strategicky pripojiť k večeri v hotelovej reštaurácii na terase. Janka opäť vsadí na rybu, ja opäť na mäso. Po večeri ešte dáme aj dezert, čo už ale bolo absolútne zbytočné, keďže sme to do seba dotlačili z posledných síl.