14.2.2026
Apartmán už potme fotiť veľký zmysel nemalo, ale teda vyzerá takto. Za tým rohom je k dispozícii aj mikro kuchyňa.
Čo je však najväčšia výhra je takýto arménsky fastfood rvno pred vchodom. Raňajky sú teda vybavené bez akéhokoľvek úsilia.
Niekedy naozaj netreba vysokoškolský diplom nato, aby sa vymyslelo ako bojovať proti prehrievaniu bytov.
V rámci korektného ranného postupu by mala teraz nasledovať káva, čo sa ukáže byť väčší problém, ako som čakal. Medzi apartmánom a hraničným priechodom sa totiž nenachádza nič, čo by spĺňalo atribútov sedenia vonku, ktoré je zároveň aspoň na trochu “živej ulici”.
Stavím sa, že keby som potreboval nájsť obchod s látkami, tak by to bolo beznádejné. Ale teraz, keď ho nepotrebujem, hneď sa jeden objaví.
Tu b to aj šlo, ale tento pohľad mi dáva jasne najavo, že pri tomto stole je už obsadené.
Ešte posledný pohľad do Európskej únie, v tomto prípade na hlavnú nákupnú ulicu Ledra, nesúcu meno po starovekom kráľovstve, ktoré sa v týchto miestach začalo vyskytovať v roku 1050 p.n.l. Keby sme načreli do trochu menej dávnej histórie, tak by sme sa dozvedeli, že medzi roki 1955 až 1959 sa jej prezývalo “The Murder Mile” z dôvodu častých útokov nacionalistických bojovníkov na britskú armádu.
Posledná fotka na “európskej” strane zachytáva apatickú mačku, ktorá si dopriava vitamín D.
O pár minút neskôr sa po svižnom prechode hraníc nachádzame už na tureckej strane, kde to vyzerá presne tak, ako by človek od miesta pod turkickým vplyvom čakal. Minarety, veľa zlatníctiev a obchodov s handrami.
Adem Kader má bod k dobru za to, že font obchodu má štýl a neznížil sa na generické lesklé zlaté písmenká, aké majú turci vo všeobecnosti radi.
Na túto kávu som čakal od rána. Porcia luxusná, poctivé 3 deci som naozaj nečakal. Cena viac ako smutná. Mbankových 5€.
Nikóziu, resp. Lefkosiu, ako ju volajú turci sa však momentálne obdivovať nechystáme, namierené máme do iného mesta.
Globálne sviatky prekračujú hranice každej “jedinej správnej” viery.
K autobusovej stanici je to cca jeden a pol kilometra, čo ponúka ideálnu príležitosť ponoriť sa do spleti uličiek, kde sa už na krásu nikto nehrá.
Načo sušičku, keď je ulica tvoja sušička. Pozorné oko si určite všimlo, že Dobló má volant na “nesprávnej” strane. V rámci všeobecného prehľadu všetci vieme, že v Turecku sa jazdí vpravo, t.j. s volantom na ľavej strane, tak ako všade v kontinentálnej Európe.
Keď sa po tureckej intervencii v roku 1974 severná časť ostrova stala de facto súčasťou Turecka, celá táto oblasť spadla do medzinárodnej izolácie. Zachovanie jazdy vľavo tak nebolo iba jednoduchšie, ale viac menej nevyhnutné. Celá cestná infraštruktúra (značky, križovatky, dizajn ciest) bola prispôsobená jazde vľavo a pre takto malý a ekonomicky obmedzený región nebolo reálne všetko prebudovávať.
Žiadalo sa mi napísať, že takej mačke je jedno, na ktorej strane hranice býva, ale nebola by to pravda. V mnohých moslimských krajinách sa mačky považujú za čisté a vítané zvieratá, dokonca môžu vstupovať aj do domov či mešít, čo nie je prekvapujúce, keďže podľa legiend ich obľuboval aj samotný Mohamed.
Domáca zelenina na úrovni.
Veľa ľudí by ohŕňalo nosom, ale tieto zákutia majú svoje čaro.
Renault 11 bol kedysi (za môjho detstva teda určite) častým účastníkom premávky aj na Slovensku, určite nie však takým častým ako v Turecku. Od roku 1987 totiž začal schádzať z liniek v domácej továrni Oyak-Renault v Burse spolu s modelom Renault 9.
Tu mi ešte napado, že Nikózia/Lefkosia je vlastne jediný prípad v Európe, kde “regulárne” hlavné mesto nemá letisko. S dôrazom na slovo “regulárne”, Vatikán naozaj počítať nebudem. Nebolo tomu vždy tak a až do spomínaného roku 1974 mala funkčné medzinárodné letisko, ktoré odvtedy slúži ako časová konzerva.
Do pobočky spoločnosti Itimat prichádzame ako na zavolanie, autobus vyráža doslova o 5 minút. Aj keď na stole vidím terminál, pánko trvá na platbe v keši, s čím som počítal a o chvíľu sa usádzame na posledné dve voľné miesta.
Po 75 spotených minútach konečne prichádzame do Famagusty, kde sa na stanici rovno pýtam, kedy dnes odchádza posledný bus. Odpoveďou je 18:00, čo nám dáva solídnych 5 hodín čistého času.
V bufete ešte vybavím pitný režim a vyberáme sa smer Varoša, kvôli ktorej sme vlastne dnešnú návštevu Severného Cypru aj podnikli.
Ako to už posledné roky býva a spomenul som to na tomto webe už niekoľkokrát, aj tento výlet je bez prípravy. Až cestou v buse vlastne zisťujem, kde sa nachádza vchod do tejto oblasti. To sa mi zistiť aj podarilo, dokonca celkom rýchlo. Podcenil som však trasu, ktorou sa k nemu dá dostať.
Poštové schránky na Cypre boli presne tie isté, ako sa v tom čase nachádzali vo Veľkej Británii. Jediným rozdielom bolo, že na Cypre ich po vyhlásení nezávislosti premaľovali na žlto.
Ten červený emblém nie je žiadny pofidérny rebadge, ale japonský ochranný talizman pre bezpečnú jazdu. 交通安全 (Kōtsū Anzen) → „bezpečnosť v doprave“ 北海道神宮 (Hokkaidō Jingū) → šintoistická svätyňa v Sapporo
Takto sa býva medzi morom a ghost townom.
O Varoše už toho bolo na internetoch popísané celkom dosť. V podstate sa jedná o časť Famagusty, čo bola v na začiatku 70. rokov top destinácia v Európe, kde si kľučku podávali svetové celebrity ako Elizabeth Taylor, Richard Burton či Brigitte Bardot. Všetky prehýrené večery so šampanským sa však skončili 20. júla 1974, kedy turecká armáda odštartovala viac ako mesiac trvajúci inváziu. Dôvod sa vždy nájde, v tomto prípade išlo o pogromy páchané na turecky hovoriacich obyvateľoch Cypru, ktoré vyústili do štátneho prevratu.
V auguste 1974 turecká armáda celú Varošu obsadila a následne oplotila po tom, čo odtiaľ len pár hodín predtým boli evakuovaní všetci grécki Cyperčania. Tí dokonca nechali doma väčšinu svojich vecí, keďže predpokladali, že situácia sa čoskoro upokojí a oni sa vrátia domov.
To sa samozrejme nestalo a v priebehu nasledujúcich rokov bolo mesto vystavené rozsiahlemu rabovaniu.
Celá oblasť je od roku 2017 (pre turkov), resp. od roku 2019 (pre všetkých) otvorená a vstup je bezplatný. Po areáli sa dá pohybovať buď pešo alebo na prenajatých bicykloch tragickej kvality, či elektrických kolobežkách alebo golfových vozíkoch.
Popisovať každú fotku naozaj nemá zmysel a nie je to ani v mojich mentálnych silách, tak to tých pár nasledujúcich nechám bez komentára. Je to jednoducho stav mesta, v ktorom viac ako 50 rokov nikto nebýva.
Ukázalo sa, že dve hodiny sú viac ako dostačujúce a tak sa v ústrety zapadajúcemu slnku vraciame na stanicu.
Krátko po šiestej sme späť v Lefkosii, na ktorú už padla úplná tma. Absencia slnka zrážu teplotu nepríjemne dole a my si až teraz uvedomujeme, že sme dnes vlastne nemali obed. Dobrý kebabík by bodol.
Fascinácia lesklými predmetmi nie je bežná iba u vrán.
Cestou nakukneme aj do tohto veľmi pekného kníhkupectva.
Úprimne som tu pri tej výzdobe čakal nejakú večernú párty, ale je tu takmer úplne mŕtvo. A to sme v úplnom centre.
Adana kebab však dobre padol. Aj tradičný turecký čaj. Samozrejme až ten druhý, lebo prvý som (ne)šikovne prevrhol (ale nerozbil).
Krehký mier.
Na južnej strane to na rozdiel od tej severnej v sobotu večer poriadne žije. Ulice a podniky sú plné, obchody pootvárané.
A mačky arogantné.
Lásku si za peniaze nekúpiš.
Neprístupný pohľad.
Tu sme si kúpili víno.
Zmodernizované Námestie Eleftheria (Slobody). Ešte v roku 2005 bola vyhlásená architektonická súťaž, ktorú vyhrala tím vedený Zahou Hadid, ale stavať sa začalo až v roku 2012 po prieťahoch, ktoré vyvstali z archeologických nálezov pri výkopových prácach. Celé to bolo hotové až v roku 2021.
O estetike a funkčnosti projektu sa ako vždy vášnivo diskutovalo. Projekt bol opísaný ako modelová cyperská záhrada so syntézou archeologických, ekologických a architektonických prvkov v jednom celku a kritizoval sa napríklad výber stromov, ktorými sú prevažne pyramídové cyprusy, ktoré neposkytujú dostatok tieňa.
Projekt získal mnoho ocenení za celkový dizajnérsky prístup a pozitívny vplyv, ktorý má na mestské centrum Nikózie.
V novembri 2022 si projekt a jeho spoluautor Christos Passas, ktorý sa po smrti Zahy Hadid ujal dokončenia diela, podelili o 1. miesto v Štátnej cene za architektúru v kategórii Pozoruhodný architektonický projekt.
My sa ešte zastavíme v obchode kúpiť USB kábel, lebo sa mi medzičasom stihol vybiť mobil a ja som zabudol kód od vchodových dverí. Týmto logistickým lapsusom končíme dnešný deň a zajtra sa už vyberieme niekam autom.