Krasnojarsk 2019

Deň 2 – Moskva

14.2.2019

Zobúdzam sa do mrazivého, ale krásne slnečného rána. Ako pozerám počasie, tak slnko má vydržať iba doobeda, tak prekopávam plán a Červené námestie navštívim ako prvé. Kým sa vychystám a opustím hotel je 9. Našťastie sa nemusím obťažovať s ruksakom, ten som nechal na recepcii, alebo lepšie povedané pod schodami. Od pamätníka zosnulých pilotov volám Uber, nech ma zoberie na poslednú zastávku metra Salaryevo (Саларьево).

Cesta je však viac než tragická, posúvame sa v nekonečnej zápche a po nejakých 40 minútach len prichádzame na odbočku k metru, kde sa to už vyslovene takmer vôbec nehýbe. Vodič navrhuje nech ideme až na ďalšiu zastávku, že tam už je premávka redšia, tak rád súhlasím. Ďalšie necelé 4 kilometre tak prejdeme rýchlo a o pár minút už vystupujem pred Biznis centrom skombinovaným s obchodným domov a rýchlo miznem v útrobách stanice s poradovým číslom 199 – Rumyantsevo (Румянцево).

Kupujem rovno dve jazdy a odveziem sa až na najviac premenovávanú stanicu Okhotny Ryad (Охотный ряд). V podchode poobdivujem ponuku štýlových krytov na mobil a na povrch zemský vychádzam pred krásnou budovou Štátneho historického múzea. Počasie je na jednotku, ľudí tiež nie veľa, ideálne. Fotograficky zdatného turistu poprosím o fotku do rodinného albumu a presúvam sa na Červené námestie, kde je tentokrát rozložené veľké klzisko.

Nachádzam sa tu tretí krát a naposledy som ho mal možnosť vidieť nezapratané v roku 2012. Chvíľu aj zvažujem, že by som konečne pozrel zabalzamovaného Uljanova, ale po pohľade na rad ma aj tentokrát prejde chuť. Chvíľu sa len tak ponevieram po námestí, ale nájazdy skupín čínskych turistov ma vyženú pred Chrám Vasila Blaženého (Храм Василия Блаженного).

Porobím si pár fotiek a pokračujem do parku Zaryadye, odkiaľ medzičasom zmizol provizórny plot a detekčné rámy. Ľudí je tu na rozdiel od otvorenia ako šafránu a je odtiaľto je pekný výhľad jednu zo “siedmich sestier” – impozantnú 176 metrov vysokú Kotelnicheskaya Embankment Building (Жилой дом на Котельнической набережной) z roku 1952.

To sa už začína seriózne ozývať hlad, tak štartujem Foursquare a pozerám že nablízku je Khinkali Point (Хинкали Point) a také Charčo (Харчо) by som si veru dal. Khinkali Point vyzerá byť taký hybrid medzi fastfoodom a reštauráciou. Polievku donesú extrémne rýchlo, ale je zároveň fakt výborná. Ono interiér je celkom kompaktný a mal som aj šťastie na miesto, lebo je tu kompletne plno. Oči by jedli, tak som rovno objednal aj jedno Adžarulské chačapuri s vajcom v strede. Porcia je našťastie tak polovičná, ako mi raz naservírovali v Tbilisi, lebo už aj toto som ledva zjedol. Všetko som to spláchol tarchúnom, ktorú som mal naposledy pred pol rokom.S plným bruchom sa vraciam do ulíc a namierim si to rovno k Lubyanke, bývalému sídlu KGB a dnešnému FSB. To už sa začína plniť predpoveď z rána a nad Moskvou sa sťahujú mraky.

Hneď naproti Lubyanke sa nachádza Centrálny detský obchodný dom (Центральный Детский Магазин). To by nebolo nič zvláštne, ale tento má na streche vyhliadkovú plošinu. Vyveziem sa teda na šieste, zaplatím 50 rubľov za vstup a po zdolaní posledných schodov sa ocitnem na “smotrovacej ploščadke”. Odtiaľto je centrum ako na dlani a dramatické mračná tomu ešte dodávajú na efekte.

Čas postúpil viac ako som čakal, tak okolo Múzea sovietskych hracích automatov (Музей советских игровых автоматов) len prefrčím a pokračujem na Teatralnu. Cez dva prestupy sa mi podarí prepracovať až na stanicu VDNKh (ВДНХ). Po siedmich rokoch plánujem opäť navštíviť Múzeum kozmonautiky, ktoré je hneď vedľa, ale keďže je ešte svetlo, tak sa ho rozhodnem využiť a prejsť sa do rovnomenného areálu.

Skratka VDNKh, resp. VDNKCh znamená Výstava úspechov národného hospodárstva (Выставка достижений народного хозяйства) a je to ako už názov napovedá v podstate výstavný areál, za sovietskeho zväzu opíjanie rožkom vlastných občanov. Areál bol sám o sebe vždy obrovský (240 hektárov), ale po pričlenení Ostankina a botanickej záhrady vzrástol až na súčasných 520 hektárov.

Ja som si z neho pozrel tak 700 metrov a potom to stočil smerom k známej soche “robotníka a kolchoznice” (Рабочий и колхозница) v štýle socialistického realizmu. Od roku 1947 sa pravidelne objavuje ako logo pred každým snímkom filmového štúdia Mosfilm. Popod masívny bytový dom, ktorý je hneď naproti moju pozornosť upúta malý obchod s alkoholom na rohu, kde zakúpim cestovnú štvrťlitrovku fakt dobrého ruského koňaku Starejšina.

Popod krásny Hotel Kosmos, v ktorom sa snáď raz aj ubytujem (keďže poloha nie je zrovna ideálna) sa vraciam k múzeu. Zakúpim lístok ktorého cena je vzhľadom k exponátom až smiešna (250rubľov/3,4€) a odovzdám babke šatniarke bundu. Po hodine som už vonku. Nie že by to zrovna stačilo, ale čas je neúprosný. Zo zvedavosti som v automate kúpil aj to kozmické jedlo, tak som doma zvedavý na boršč z tuby.

Rozmýšľam, či sa ešte zastaviť na vysvietenom Červenom námestí alebo nie, ale nakoniec víťazí pohodlnosť a v poobednej špičke sa odveziem až na Kyjevsky vokzal (Киевский вокзал). Večeru stavím na lokálnu stolovaju a vsadím na istotu výberom soljanky a plovu. Bohužiaľ táto táckareň mi privodí chuťovo ťažké sklamanie. Soljanka je nevýrazná, takmer bez chuti a čistého mäsa je v plove asi vo veľkosti môjho palca. Na ruke. Zvyšok kosti a šlachy. Ale aspoň ryža ma zachránila.

Nechcem nechať nič na náhodu a nebodaj skysnúť v nejakej zápche, tak miesto metra a Uberu volím o niečo drahší ale o to pohodlnejší Aeroexpress priamo až na letisko. Vo vlaku okoštujem koňačik a ani sa nenazdám som už na Vnukove. Pešibusom sa presúvam do hotela vyzdvihnúť ruksak a naspäť na letisko. Ruksaku sa hneď zbavujem na checkine, prejdem kontrolou, kde vládne anarchia s binmi a usádzam sa pred gejtom 13, presne tým istým, z ktorého sme pred pol rokom odlietali do Nazranu.

K autobusu prichádzam medzi poslednými, otvorené sú len prostredné dvere, kde sú všetci natlační a na krajoch prázdno. Pýtam sa teda vodiča, či nemôže otvoriť aj iné a že nie, ale otvorí ich keď naštartuje. Frotérizmus teda prenechávam iným a keď ujo nakopne motor otvára aj predné. Pocitovo ideme k lietadlu snáď 10 minút a keď k nemu konečne dorazíme ešte stojíme so zatvorenými dverami snáď ďalších 5. O pár minút sa už opäť usádzam unavený z celého dňa na prostrednom sedadle. Našťastie som však myslel dopredu a z domu si zobral klapky na oči a z hotela jednorázové papuče. Oboje mi tento nočný let aspoň trochu spríjemnilo.