Minsk 2019

Deň 2 – Minsk

21.9.2019

Pri budíku o 4:00 ľutujem tento retardovaný nápad ísť na let 5:45, Keď sa dal kúpiť aj na 10:10, ale teraz už je neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Ako tak sa dáme dokopy a o 40 minút neskôr už stojíme na kontrole, kde je doslova plnka. To som tu o takejto dobe veru nečakal, ale našťastie to ide bez zádrhelov.

Pred gejtom ešte dotlačím banány z večerného nákupu a už nás aj vyženú do vymrazeného autobusu. Prvý let v živote s Belaviou a hneď dostávame 737-300, čo už je v dnešnej dobe celkom raritka a ešte “Tankolet“.

Po vystúpaní do letovej hladiny sa ukáže, že banány som jedol zbytočne, dostávame tu celkom statný sendvič, ktorý samozrejme skonzumujem, keď už je v cene. Na prebratie kávička a už aj klesáme na pristátie na letisko nápadne sa ponášajúce na berlínsky Tegel.

Pred pasovou kontrolou ešte treba v stánku zaplatiť zvlášť zdravotné poistenie pre územie Bieloruska v cena cca 1€ na deň, našťastie to ide aj kartou a vypísať migračnú kartičku (rovnaká ako v Rusku, len s tým rozdielom, že tam ju vypíšu na PC rovno na pasovke, tu si ju každý musí vypísať perom sám). Najvtipnejšia bola stará gruzínka, ktorá si odchytila jedného oficiera s tým, že ona nevie písať ani latinkou ani cyrilikou, len po gruzínsky a že mu bude diktovať. Tak on jej to tam chudák musel vypisovať.

Ku okienku som vyfasoval prísnu tetu s trvalou, našťastie so základmi ruštiny som jej otázky zvládol ľavou zadnou a pečiatkou v pase tak vstupujem do krajiny č. 51. Pred cestou do mesta som ešte rozumne využil letiskový hajzel o ktorého čistotu sa tu príkladne starajú. Akurát sa to nepáčilo personálu, ktorý Janku vyhadzoval do verejnej zóny a nedokázal pochopiť, prečo tam na mňa čaká. Spokojne sme sa vybrali k stánku MTS zakúpiť SIM karty, ale nepochodili sme, otvára sa až o deviatej. Vyberiem teda aspoň z bankomatu nejaké peniaze a pozriem koľko stojí yandex taxi do mesta. Paradoxne viac ako oficiálny letiskový taxík (32 vs. 30 BYR). Pred letiskom stíhame ešte pár fotiek a presne o ôsmej nastupujeme do maršrutky smer mesto, kde sme chytili posledné dve miesta. Ďalšia ide až o 40 minút. Jazdu do mesta prespím a krátko pred deviatou vystupujeme pred rozsiahlou železničnou stanicou.

Pôvodná drevená budova stanice z roku 1873 vydržala iba 17 rokov, kedy ju nahradila nová, ktorej existenciu ukončila 2. svetová vojna. Tretia v poradí, tá povojnová, slúžila svojmu účelu počas celého trvania impéria až do jeho pádu v ‘91. Tá súčasná, pred ktorou stojíme, sa budovala počas turbulentných 90tych rokov a aj preto sa ju podarilo dokončiť až o 11 rokov neskôr. Dodnes však patrí k jedným z najmodernejších v Spoločenstve nezávislých štátov. My si to namierime rovno do jej podzemného podlažia odovzdať ruksaky do úschovne. Odbremenení sa prejdeme po stanici, ktorej priečelie je celé presklené a ponúka tak parádny výhľad na tzv. “Bránu do Minsku”, čo je v podstate dvojica veží v stalinistickom štýle presne naproti stanici. Na vrchole tej napravo sa nachádza erb Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky, ta vľavo sa pre zmenu hrdí nemeckými hodinami s najväčším priemerom v krajine (3,5 metra).

My po krátkom prieskume stanice zapadneme do Cafe Novyj Vek (Новый Век), kde zadelíme raňajky v podobe soljanky a kávy. Potom sa nám stále nejak nechce, tak ja to ešte preložím dvoma pivečkami a vypadnúť sa nám podarí až po jedenástej.

V stánku vybavíme SIM karty a konečne môžeme vyraziť do ulíc. Naša prechádzka trvá tak 150 metrov, kedy si všimnem stolovaju. Teda od raňajok už ubehlo vyše dvoch hodín a niečo malé by som si dal. O pár minút tak už dopĺňame energiu v podobe plovu a ja tam prihodím aj jednu kotletu po kyjevsky.

Spokojní môžeme konečne vyraziť a onedlho prichádzame na námestie Nezávislosti, predtým nesúce meno po Vladimírovi Iljičovi, ktorého socha tu dodnes dohliada na poriadok. Asi dohliada dobre, lebo všetky tie poznámky o tom ako je tu čisto sú naozaj pravdivé. Hneď za Leninom sa nachádza monumentálna budova v ktorej sídlil Najvyšší soviet Bieloruska a krásne tak dotvára dystopický 1984 feeling. Po povinnej fotografii sa spustí dážď, ktorý sa najprv tvári neškodne.

Naberá však na intenzite a obhliadka vedľa stojaceho kostola Sv. Simona a Heleny postaveného z tehál z poľskej Częstochowej sa tak minimalizuje na pohľad zvonka zatiaľ čo stojíme pod balkónom ďalšej brutalistickej budovy, v ktorej sídli Národné stredisko právnych informácii. Kostol prirodzene počas čias Sovietskeho zväzu neslúžil svojmu účelu, namiesto toho v ňom bolo kino.

Stále intenzívnejší dážď nás vyženie do nákupného centra Stolica (Сталіца), ktoré sa rozkladá pod celým námestím. Nič zaujímavé tu však nie je a keďže čas celkom pokročil vyberáme sa späť na stanicu vyzdvihnúť batožinu. V podzemí rovno v jednom mikrostánku vybavíme magnetky a ešte otestujem staničné WC, kde zaplatím hajzelbabe 30 centov paypassom. 21. storočie.

Zo stanice si to namierime rovno na metro. Ploščaď Lenina, ktorú zdobí presne v strede kosák a kladivo je aj takto v sobotu na obed solídne vyťažená. Boli aj snahy túto stanicu premenovať a “oficiálne” sa od 1992 volala “Námestie nezávislosti”. Reálne k premenovaniu nikdy neprišlo, tak to v 2003 vzdali a je to jednoducho námestie Lenina. Spravím pár fotiek a odvezieme sa jednu zastávku na Kastryčnickaju, kde fotosease pokračuje.

Tá je spolu s Kupalaŭskajou (bielorusi transliterujú do latinky veľmi zvláštnym spôsobom) jedinou prestupnou stanicou v celom metro systéme, ktorý pozostáva pozostávaj z 29 staníc. Paradoxne výstavba metra pokračovala takmer bez prerušenia aj po rozpade Sovietskeho zväzu, ktorá je pripisovaná veľmi pozvoľnej transformácii centrálne plánovanej ekonomiky.

Odtiaľto pokračujeme ďalšie 4 zastávky na Puškinskaju na severozápad mesta, kde sa nachádza “náš” Hotel Orbita. Supermarket hneď vedľa hotela je v remonte, našťastie to ale zachraňuje malý magazin na prízemí paneláku, kde kúpime 2 decový koňačik na zahriatie. Na recepcii nás miestna Pocahontas checkne s úsmevom na tvári a dostávame izbu na 12. poschodí s fajn výhľadom. Na izbe dáme vytúženú sprchu a popijeme trochu koňačik.

Podvečer konečne vyrážame do ulíc. Opäť sa bohužiaľ opakuje situácia z doobedia. Pokým sme sedeli v Kafe, tak počasie síce nebolo ukážkové, ale aspoň nepršalo. Čo sa zmenilo 5 minút po tom ako sme sa vybrali von. A história sa opakuje. Mizneme tak radšej v útrobách metra a svetlo sveta vychádzame opäť o 10 kilometrov východnejšie zo stanice Akademija Navuk (Акадэмія навук). Kúsok odtiaľto sa nachádza nádherná budova Kina Október (Кинотеатр Октябрь) z roku 1975. Dokonca tu dnes o 21:30 premietajú najnovšieho Ramba, čo je film, ktorý pochopím aj v ruskom dabingu.

Zaraďujem to teda do teoretického itinerára a po prospekte nezávislosti pokračujeme smer centrum. Ako si tak vykračujeme, tak približne po kilometri míňame niečo ako reštauráciu Lido (Лідо). Fluktuácia zákazníkov dáva tušiť, že to nebude reštaurácia klasického typu a naozaj. Lido sa ukáže byť niečo ako ukrajinská Puzata, teda táckareň s kopou dobrého jeda. A je teda problém vôbec nájsť voľný stol. Nakoniec sa to podarí a ešte aj exkluzívne rovno pri okne.

Jedlo je výdatnejšie ako sme pôvodne čakali, dobre že sme dezert nebrali hneď. Ten teraz už ani neprichádza do úvahy. Z Lida sa vygúľame rovno na námestie Jakuba Kolasa, ktorému prekvapivo dominuje socha Jakuba Kolasa. Bieloruský básnik, prozaik či publicista je zároveň spolutvorcom súčasnej bieloruskej gramatiky. Smutné je, že podľa posledného prieskumu dnes aktívne bielorusky hovorí iba necelých 12% populácie a až 72% rozpráva doma rusky.

Okolo pekne nasvietených budov onedlho prichádzame na “hlavné námestie mesta” – námestie Víťazstva (Плошча Перамогі), uprostred ktorého je v kruhovom objazde spolu s večným ohňom Pamätník víťazstva. Momentálne tu však podívaná nehrozí, oba tieto objekty sú v remonte, oheň nehorí a stĺp je obohnaný lešením.

Kúsok odtiaľto, na brehu rieky Svislach leží malý nenápadný ale veľmi dobre udržiavaný a nasvietený drevený dom. Práve tu sa sa v dňoch 13 až 15 marca 1989 konal prvý “zjazd” ruskej sociálnodemokratickej strany práce. Dom vtedy patril železničnému pracovníkovi a krytím bola oslava mením jeho ženy. Samotný dom sa v tých časoch nachádzal na okraji mesta a po celý čas “kongresu” bol udržiavaný v peci oheň, keby bolo v prípade nutnosti potrebné ihneď hneď spáliť prejednávané materiály. Dnes baráčik slúži ako múzeum.

Na druhej strane rieky popozeráme peknú budovu štátneho cirkusu (Беларускі дзяржаўны цырк) a o kúsok ďalej prichádzame na Kastryčnickaju plošču. Tu je pre zmenu dominantou Palác republiky, slúžiaci na oficiálne štátne podujatia, ale miesto si sem nájdu aj výstavy alebo koncerty. Stavať ho začali s príchodom Gorbiho k moci, ale dokončiť sa ho podarilo až v 21. storočí pod železnou rukou Alexandra Lukašenka.

V parku cez cestu sa ešte pristavíme na koncerte a tu nám je už obom jasné, že z Ramba dnes nič nebude. Skoré vstávanie si vyberá svoju daň a energie rapídne ubúda. Sedadlá kinosály tak vymeníme za tie vo vagóne metra a vraciame sa na izbu.