Azerbajdžan 2017

Deň 2 – Mingecevir

2.6.2017

V izbe, kde bolo príjemne chladno, sa spalo výborne. Až tak, že sme po budíku ešte trištvrte hodinu len ležali pod ťažkými poctivými perinami. V dome už okrem starej pani nikto nezostal, všetci zmizli do práce. Babka nám teda začala chystať raňajky a postupne nosiť na stôl. Len sa z nejakého dôvodu tvári o niečo odmeranejšie ako včera, možno zacítila včera to víno. Po raňajkách sa pekne poďakujeme a na izbe zbalíme tých pár vecí čo máme. S babkou sa rozlúčime a schádzame dole do dediny. Predpoveď ukazovala na dnes dážď, zatiaľ ale svieti slnko, čo je fajn, to by sme si aj dedinu mohli pozrieť.

Pri aute sme o chvíľku, ale zatiaľ nás blokuje veľký nakladiak a zopár chlapov s lopatami. Keď je cesta voľná pustíme sa cez dedinu, ale ide to veľmi pomaly. Cesta je široká len pre jedno auto a navyše sú pred nami smetiari, tak viac stojíme, ako ideme. O pár sto metrov zaparkujem na takom malom námestí, že sa teda ideme trochu pozrieť po dedine. Stihneme len výhľad na kopce a vo chvíli ako sa vyberáme hlavnou uličkou zrazu slnko zájde a spustí sa lejak. Tak kašleme nato, uličku sme si už tak či tak prešli autom niekoľkokrát hore dole a okrem nej sú tu už len domy.

Pri výjazde z dediny nás zastaví teta tak okolo 50tky, ktorá po anglicky samozrejme nehovorí a po rusky tiež nie, ale pochopíme, že sa nás pýta, či nezoberieme so sebou jej mamu. Nikto nerozumie nikomu, netuším, kam mám babku vôbec zobrať, ale tak prečo nie 😀 Usadíme ju dozadu a vyrážame. Na konci dediny premávku opäť zastaví stádo. Po tomto malom prestoji prichádzame k jednému z najkrajších bodov tejto trasy. Opäť vyšlo slnko, bola by škoda tadiaľto len prefrčať. Nachvíľu to teda odstavíme na fiktívnej krajinici a skočím si spraviť pár záberov. Babka vyzerá byť zmätená, netuší prečo stojíme, ale pohľad na foťák ju ukľudní.

Po piatich kilometroch prichádzame do dediny Namazgah, odkiaľ už ide asfalt a vysvitne, že sem to babka potrebovala hodiť. Vysadíme ju v strede dediny a my pokračujeme k mostu, kde sme boli už včera a odtiaľ sa zastavíme u nášho “známeho” zo včera. Hladní takto po raňajkách nie sme, tak si dáme aspoň kávu. Kávu tu v Azerbajdžane mimo Baku príliš nefičí. Aj teraz ju síce dostaneme v čajníku, ale sú to len dva alebo tri sáčky instantnej kávy 3v1 zaliate horúcou vodou. Pre mňa, čo pijem kávu bez cukru je to výzva.

Odtiaľto vyrážame do Mingeceviru, kde dnes večer spíme. Máme celkom dobrý čas, tak zvolím dlhšiu trasu popod kopce s tým, že by sme sa mohli zastaviť v dedinke Laza. Niečo ako Lahic, len s prístupnejšou cestou. Kilometre pomaly ubiehajú peknou cestou, ktorá sa tiahne veľkú časť v podstate cez les. Tu som si všimol plno malých reštaurácií po oboch stranách cesty, ktoré vyzerajú super. Hlavná stavba s kuchyňou s pár stolmi a zvyšok stolov so stoličkami je v takých malých altánkoch medzi stromami s niekoľko metrovými rozostupmi. A to sa mi na tom páči najviac, žiadne pílenie a rúbanie, ale pekne všetko umiestniť medzi ne. Striedavo prší a prestáva, vyhliadky na Lazu príliš dobre nevyzerajú.

To už prichádzame do mesta Gabala (Qəbələ), ktorá je východzím bodom k návšteve. A tu nás zastihne lejak, že ani miestna kanalizácia nestíha. Teplota klesla na na 10 stupňov, tak za takýchto podmienok nemá ani zmysel do Lazy pokračovať.

Točíme 180 stupňov a smer Mingecevir. O pár minút už nechávame Gabalu za sebou a vyprahnutou krajinou pokračujeme smerom na juh. Teplota medzitým vzrástla na solídnych 31. Už by sme sa aj nejedli, ale ako naschvál a ako vždy práve teraz nič nikde nie je. Na obchvate mestečka Ağdaş konečne narazíme na reštauráciu, tak sa tu zastavíme na obed. Objednávame kuraciu polievka a opäť šašlik. Pred šašlikom je zvykom, že čašník príde s obrovskou táckou plnou misiek s rôznymi omáčkami, zeleninou, jogurtom a iným, aby si každý mohol k šašliku vybrať to, čo má rád.

Do Mingeceviru je to už len slabých 44 kilometrov. Ubytovanie máme zarezerované v Mingecevir Motel na začiatku mesta. Motel sa nachádza hneď vedľa pumpy Azpetrol, ktorá si takto po krajine buduje sieť vlastných ubytovacích zariadení pre vodičov. Hlavne cena je parádna, 20e za úplne novú a pekne zariadenú izbu aj s kúpeľňou je bezkonkurenčná.

Bol by v tom čert, keby v tom nebol nejaký háčik. A aj že je. Check in je teda úplný pôrod. To, že na bookingu inzerujú “We speak your language!” a pracovník po anglicky necekne ani slovo ešte pochopím. Ale on nevie ani slovo po rusky. A ešte je aj spomalený. Po 10 minútach teda ale dostávame kartu od izby a konečne sa ubytovávame. Na izbe sa dáme trochu dokopy a vyrážame smer Naftalan.

Zastaví ma ale recepčný s tým, aspoň čo som z jeho azerbajdžanštiny pochopil, že nemôžme byť v jednej izbe, lebo sa nevoláme rovnako a teda nie sme manželia. Hovorím mu, teda že sme sme a on že chce vidieť dokument. Žiadny dokument nemám, keďže neexistuje a aj keby existoval, nebudem ho so sebou vláčiť do Azerbajdžanu, aby som hu ukazoval v moteli pri pumpe. Riešenie navrhuje také, že si máme zaplatiť druhú izbu a bývať každý sam, čo samozrejme odmietam a ukazujem mu potvrdenie a pýtam sa kde je toto napísané. Jasné, že nie je. Ale vraj budú problémy od nadriadených a podobne. Keď už tak veľmi ide o to, tak by mu predsa stačilo deklarovať, že som tu býval sám a hotovo. Okrem nás tu totiž nikto nie je.

V skratke to skončí tak, že zostávame v jednej izbe a nič navyše platiť nebudem. Ono je to vtipné hlavne vo svetle toho, že v takom bu bu bu zlom Iráne, kde de facto vládne náboženský Ájatolláh nikto nikde nemal problém nás ubytovať v spoločnej izbe a to v zariadeniach, kde boli okrem nás samí miestni chlapi a tu v modernom Azerbajdžane áno. Celkovo sú tu v tomto moteli nejakí pomýlení. Neskôr večer mi prišiel mail, že rezervácia bola ubytovacím zariadením zrušená, aj keď sme boli ubytovaní, platili sme menej ako sme mali a ešte aj motel stiahli z ponuky bookingu 😀 Prehliadku Mingeceviru si nechávame na zajtra. Po 50 kilometroch prichádzame podvečer do Naftalanu, kvôli ktorému sme vôbec celú túto cestu na západ Azerbajdžanu merali.

Ako aj inde v krajine, aj tu zo zeme prúdi čierne zlato. Má však jedinečné zloženie. Surová ropa z Naftalanu je totiž príliš ťažká na bežné použitie na vývoz (na rozdiel od tej z Kaspického mora), obsahuje približne 50% nafténových uhľovodíkov a tak ju používajú na liečbu všetkého možného. EU síce vraví, že to je karcinogénne, ale miestni odborníci oponujú, že ak tam človek nie je denne dlhšie ako 8 až 10 minút, tak je to nielen bezpečné, ale dokáže to zázračne vyliečiť takmer všetko. A toto si samozrejme nemôžeme nechať ujsť nevyskúšať. Kúpele boli kedysi preslávené po celom Sovietskom zväze, po rozpade však nastali ťažké časy. Navyše sa hneď “vedľa” rozhorel konflikt o Náhorný Karabach, ktorý vlastne trvá dodnes a Azerbajdžan s Arménskom sú tak stále vo vojne a majú uzavreté hranice. Veľa utečencov vtedy ubytovali po sanatóriach, z ktorých to mnohé neprežili, keďže z nich odniesli všetko čo sa dalo speňažiť alebo inak využiť. Ešte doma som si urobil malý prieskum do ktorého sanatória sa vybrať. Je ich tu totiž niekoľko, od luxusných, kde stojí kúpeľ v rope spolu s masážou a ešte nejakými blbosťami cez 200 dolárov až po štátne. A to sme zvolili my, konkrétne Gozel Naftalan, ktorý prevádzkuje Ministerstvo zdravotníctva. A to dáva tušiť autentický zážitok, tak ako ho majú miestni, žiadne naleštené triky pre turistov.

Má to však jeden háčik na ktorý sme nemysleli. Ako každé štátne zariadenie, aj tu majú zamestnanci svoj pracovný čas, ktorý končí o 18:00. My stojíme na prázdnej recepcii, je 17:50 a nikde ani nohy. Nesmelo sa prejdem po chodbe, kde objavím miestnosti s vaňami od ropy a  nikde nikto. Keby som chcel tak si to napustím a nikto o tom ani nevie. Len kto by ma umyl 🙂

Jedna pani z hostí nám povie, že všetci sú už dávno preč, že máme prísť zajtra. Nič iné nám teda nezostáva. Nasadáme do auta a vraciame sa do Mingeceviru.

Cestou v aute si všimnem, že vodný rezervoár ktorý je pri meste má dokonca aj malú pláž, tak nás nechám MAPS.ME odnavigovať tam. V meste sa opäť ukáže slabé miesto tejto navigácie a tým je, že niekedy správne nerozlíší “dôležitosť” cesty a na pláž nás pošle kamenistou cestou poza rodinné domy a vysoký plot. Pred nami ide maršrutka, tak ju chvíľu sledujeme, veď hádam niekam ísť musí a možno že aj na pláž. Všimne si nás vodič, vystúpi a pýta sa či ideme na pláž. My že radi by sme, tak nám povie že tadiaľto sa ale nedostaneme, treba sa vrátiť do mesta, a na kruháči druhý výjazd a potom rovno hore. Popraje nám šťastlivú cestu a my sa vraciame do mesta a nasledujeme jeho rady.

To už sa aj navigácia zobudí a ukazuje nám to, čo sme od nej potrebovali tak 10 minút dozadu. Pri vjazde na pláž nás ohúri parádny západ slnka. Auto nechávame na parkovisku a zvyšok času sa len tak ponevierame po tejto malej kamenistej pláži, kde nám robí spoločnosť aj zopár kráv. No a čím, je slnko nižšie, tým to vyzerá krajšie. Úplný vrchol večera a celého dňa nastane vo chvíli keď je slnko tesne nad horizontom nad jazerom. Stačí totiž otočiť hlavo trochu vpravo a tam pre zmenu zúri búrka kde hrmí a šľahajú blesky. Farebný kontrast je parádny a roky som niečo takéto nevidel. Ak niekedy vôbec. Tu sa dáme do reči s dvoma miestnymi chlapíkmi, spravíme zopár spoločných fotiek a hneď vymieňajú WhatsAppy aby sme mohli fotky poposielať.

Keď sa toto farebné predstavenie skončí nastúpia komáre. Tie mňa vo všeobecnosti neštípu, ale Janka má opačný problém, tak sa presúvame k autu. Tu nás už zastihne dážď, ktorý sa k nám blížil. Rozlúčime sa, chvíľu ešte popozeráme búrku a za tmy sa vraciame do mesta. V Gross supermarkete spravíme malý nákup – víno & čipsy (opäť bez šance kúpiť solené ako v celom CIS a vraciame sa na pumpu do motela. Pri anglickej mutácii Al Jazeera vypijeme víno a ideme spať.